Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Sériu Nadácia nemusím osobitne predstavovať. Pokračuje snaha o naplnenie Seldonovho plánu na vybudovanie nového(lepšieho) Galaktického impéria, a to po dobe temna, ktorá nastala po páde prvého impéria. Prvá Nadácia sa na základe vedeckých poznatkov a technickej prevahy snaží vybudovať nové impérium na základe plánu zakladateľa psycho-histórie Hariho Seldona. Druhá Nadácia sa snaží o to isté, ale podľa svojich predstáv a tajne na základe matematických modelov a rozvoja mentálnych schopností. Niekde v galaxii sa však môže nachádzať aj ďalšia sila, ktorá môže z úzadia ovládať všetkých hlavných aktérov tohto súboja. Existuje táto sila? To sa dozvieš, keď si prečítaš 4. diel série Nadácia.
Historických detektívok nie je až tak veľa. Osobne som zatiaľ (okrem tejto) čítal len výbornú historickú detektívnu sériu od Juraja Červenáka a rozporuplnú ponurú trilógiu 1793, 1794 a 1795 od švédskeho autora Niklasa Natt och Daga. Každá však zobrazuje iné obdobie dejín, iných hlavných hrdinov a v prípade švédskej série aj iné prostredie. Hrobárov almanach je tiež prvý diel série (medzičasom už vyšiel aj druhý diel Hrobár a dievčina). Hlavný hrdina je mladý policajný inšpektor Leopold von Herzfeldt, ktorý má okrem šľachtického titulu aj židovský pôvod. V roku 1893 prichádza do Viedne na pozíciu policajného inšpektora a snaží sa zavádzať inovatívne vyšetrovacie postupy, ktoré sa čoraz častejšie používajú vo svete. Pri tom v rámci svojej horlivosti naráža na povestnú rakúsko-uhorskú byrokraciu ako aj na niektorých nadriadených a kolegov, ktorí ho z rozličných príčin (napr. pre pôvod, spisovnú nemčinu, elán, „netradičné“ postupy atď.) nemajú už na prvý pohľad radi. S tým všetkým sa musí vysporiadať, keď sa podieľa na riešení vrážd mladých žien, ktoré nachádzajú na opustených miestach. Pri svojej práci sa stretne s druhým hlavným hrdinom hrobárom Augustinom Rothmayerom, ktorý síce nemá žiadne formálne odborné vzdelanie, ale má pozorné oko, bystrý úsudok a hlavne veľa znalostí a skúseností s mŕtvymi, ktoré sa snaží zapracovať do svojho diela - almanachu pre hrobárov. Dej sa odohráva na pozadí veľkých zmien konca 19. storočia (telefóny, automobily, bicykle), ktorý je spojený aj s prudkým nárastom obyvateľov Viedne, ktoré so sebou prináša rozsiahle sociálne zmeny v spoločnosti. Koho baví detektívna séria Červenáka, mala by ho baviť aj táto séria. To však milý čitateľ zistí, keď si prečíta Hrobárov almanach.
Bývalí detektív LAPD Harry Bosch je starý, unavený a mrzutý. Aj autor dáva najavo, že táto postava je na sklonku svojej kariéry, resp. dokonca virtuálnej životnej púte. Je to pre mňa trochu smutné. Ani neviem, kedy som čítal prvú knihu s týmto hrdinom, nakoľko takto hlboko moje písomné záznamy a (už) ani pamäť nesiahajú. Každopádne som si prvé jeho knihy nosil ešte z knižnice, takže to bolo s najväčšou pravdepodobnosťou v čase môjho vysokoškolského štúdia. Možno pani knihovníčka by to vytiahla zo svojich záznamov (skúsim sa jej spýtať). Connelly je vynikajúci spisovateľ a jeho detektívky sa čítajú výborne. Najnovšia kniha nie je výnimkou. Harry Bosch je na dôchodku, ale dá sa „zlákať“, aby slúžil ako občiansky dobrovoľník v novom oddelení neuzatvorených prípadov, kam ho zlanári detektívka Renée Ballardová, s ktorou si chcel založiť detektívnu kanceláriu. Každý z nich má pritom svoj záujem. Ballardová chce rýchlo vyriešiť niektoré staré prípady, najmä vraždu sestry člena mestskej rady, a k tomu má dopomôcť Bosch so svojimi skúsenosťami. Bosch chce zdolať svoju „bielu veľrybu“ – nevyriešenú 4-násobnú vraždu rodiny, ktorých telá sa našli v púšti, a k tomu mu majú pomôcť možnosti policajného oddelenia. Dej je ako vždy výborne poskladaný a čitateľ sa ani chvíľu nenudí. A ako to dopadne? Dosiahne Bosch a/alebo Ballardová to čo chcú? To sa ako vždy dozviete, keď si knihu prečítate.
Najnovšia „letná“ kniha Dominika Dána má len 272 strán, takže je oproti súčasnému trendu kníh rozsahom veľmi skromná. Počtom strán je to tiež možno najútlejšia kniha autora (pozeral som 14 kníh série dozadu a z týchto má najnižší počet strán). Autorovi som v predchádzajúcich recenziách jeho kníh často „vyčítal“, že obsahuje veľa balastu (napr. často sa opakujúce veľmi podobné slovné prekáračky medzi detektívmi) ako aj určitú „štrukturálnu nevyváženosť“ (napr., že prvá časť sa vlečie a záver naopak plynie zbesilým tempom). V tejto knihe to tak nie je. Dej je pomerne jednoduchý a odohráva sa z väčšej časti v roku 2008 a z menšej časti vo vzdialenejšej alebo bližšej komunistickej minulosti (od roku 1952). Osobne nie som fanúšik retrospektívnych pohľadov do minulosti, ale v tejto knihe to nepôsobilo rušivo. Detektívi dostanú zhora pokyn (podobnosť s predchádzajúcou recenzovanou knihou čisto náhodná), aby sa zoberali prípadmi smrteľnej streľby na hraniciach medzi vtedajšou ČSSR a Rakúskom (oblasť Petržalky a Záhoria pri rieke Morava). Detektív Richard Krauz vyberie ako prvý prípad dávnejšej streľby, ktorá má výnimočný počet obetí. Pri prvotnom vyšetrovaní (previerke zainteresovaných osôb) sa zistí, že obetí je oveľa viac a sú aj medzi „páchateľmi“. Ku koncu to viac ako detektívka pôsobí ako špionážny triler (je možné, že autor sa už pripravuje na budúce romány, pri písaní ktorých nebude čerpať z autorových policajných skúseností, ale skôr z jeho fantázie a iných inšpirácií). Príbeh sa mi páčil, len škoda, že autor sa s ním trochu viac „nevyhral“. Reminiscencia je knižný/odborný výraz pre spomienku. A kniha tak aj pôsobí – ako letmá letná spomienka. Kniha ma bavil, takže som ju prečítal počas jedného dňa na terase. Ak však čítate aspoň tak rýchlo ako priemerný čitateľ, na dovolenku by som si vybral niečo hrubšie, lebo toto zvládnete prečítať už počas cesty na ňu. Alebo si vezmite viac kníh.
Kniha je témou trocha "duchárska" ako napovedá aj samotný názov. Oddeleniu vrážd je postúpený úradný záznam zhora (nie z neba, ale z nadriadenej súčasti) o nahlásení mŕtveho v cudzom hrobe. Operatívci musia voľky-nevoľky vstať od inej roboty (alebo jednoducho od stola) a ísť vypočuť oznamovateľku, o ktorej sa domnievajú, že nie je úplne pri zmysloch, nakoľko obsah jej oznámenia je "nadpozemský". K jej vypočutiu však už nedôjde, nakoľko dôjde k ďalšiemu zločinu, pri ktorom je ťažko zranená policajtka. Policajti sa dozvedia, že oznamovateľka mala pôsobiť ako médium a mala sprostredkovávať kontakt s dušami mŕtvych ľudí. Nakoľko policajti sú skôr subjekty racionálne, vedú klasické vyšetrovanie a hľadajú bežné motívy, dôkazy a páchateľ-a/ov zo sveta živých. Dlho však vyšetrovanie neprináša žiadne hmotné výsledky, iba frustráciu znásobenú starosťou o kolegyňu Policajti, najmä tí z kníh, sú však vytrvalí a nakoniec sa im podarí získať nejaké indície, ktoré ich privedú k dôkazom a tie nakoniec k páchateľovi.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Začiatok príbehu veľmi zaujímavý. Po živelnej pohrome (zosuve pôdy) sa nájde telo a začína sa vyšetrovanie, ktoré smeruje ku gangu medzinárodných zločincov. Tí unášajú ľudí, aby získali výkupné. Následne sa dej skomplikuje situáciou, ktorá vzniká skôr v amerických akčných filmoch, keď hlavnému inšpektorovi Williamovi Wistingovi unesú vnučku. Chcú donútiť Wistinga, aby vynášal informácie z vyšetrovania únosu manželky podnikateľa, ktorý sa vyšetruje spolu s prípadom vraždy. Hlavný inšpektor Wisting rieši dilemu, či bude „spolupracovať“ s únoscami alebo ohrozí život svojej vnučky. Tento motív (zrady) mne osobne nesedí a kniha ma tak bavila menej, než všetky autorove predchádzajúce diela. Niekomu to môže naopak vyhovovať viac. A každý si môže urobiť svoj vlastný názor, keď si knihu prečíta.
Toto je doposiaľ najkritickejšia recenzia na knihu, akú som kedy napísal. Táto tretia kniha série bola podľa mňa najhoršia. Už druhá kniha série (1794) nedosiahla pre mňa výbornú úroveň prvej knihy série (1793) a je to škoda. Dejová línia veľmi nesúrodá, príbeh menej zameraný na dej a viac na rôzne opisy a nevýznamné interakcie postáv, ktoré sa vôbec alebo len veľmi málo týkali príbehu. Najsilnejšia časť knihy zostala – opis života v tej dobe vo Švédsku je veľmi prirodzený, ale aj ten surový naturalizmus nebol až taký šokujúci ako v prípade prvej knihy série. Kniha nie je až tak hrubá (396 strán), ale mal som pocit, že dej sa neuveriteľne vlečie a celkovo som mal viackrát chuť knihu nedočítať. Nakoniec som prekonal viaceré krízy a kvôli zavŕšeniu príbehu som ten pocit prekonal a knihu dočítal. Ale asi by nemalo byť cieľom čitateľa čítať knihy „na silu“. Jeden výrok hovorí, že ľudský život je príliš krátky, aby sme čítali knihy, ktoré nás nebavia. A táto má (žiaľ) až na posledných cca 50 strán nebavila. Pozeral som recenzie aj ďalších čitateľov a tam tretia kniha tiež prepadla, hoci niektorým sa páčila. Prvá kniha série má na Martinus-e 4,1 hviezdičky pri 63 hodnoteniach. Druhá kniha série má 4,5 hviezdičky pri 29 hodnoteniach. Tretia kniha série má zatiaľ 2,4 hviezdičky pri 8 hodnoteniach. Za mňa prvá kniha výborná, druhá kniha zmiešané pocity, ale stále slušná. Tretia kniha však za mňa zlá. Je otázne, či má zmysel sa v takom prípade zaoberať celou sériou. Za mňa po prečítaní druhej a tretej knihy skôr nie.
Román som si v mojej evidencii označil ako právnický (ako väčšinu kníh od Johna Grishama). Autor však píše knihy aj z iného než právnického prostredia, a to oveľa častejšie ako na začiatku kariéry. Po prečítaní som váhal, či román zaradiť v mojej evidencii medzi kriminálky alebo trilery. Má z každého žánru niečo. Dve hlavné postavy majú právnické vzdelanie a povolania, ale zápletka a dej skôr pripomínajú kriminálku, hoci sa kniha až tak nevenuje samotnému vyšetrovaniu, ale interakcii postáv a deju. Ústrednou témou je séria vrážd, ktorých sa mal dopustiť v priebehu viac ako 20 rokov aktívny sudca. Jedna hlavná postava je amatérska detektívka a príbuzná jednej z obetí, ktorá viac ako 20 rokov hľadá vraha svojho blízkeho a celkom sa jej podarilo zhromaždiť konkrétne podozrenia napriek obmedzeným možnostiam. Druhá hlavná postava je vyšetrovateľka floridskej Rady pre sudcovskú etiku Lacy Stoltzová, ktorá má síce za sebou úspešné vyšetrovanie veľkého prípadu skorumpovanej sudkyne (román Svišť), ale obvykle sa venuje bežným sťažnostiam na sudcov, ktorých predmetom nie sú vraždy. A tretia hlavná postava je podozrivý sudca, ktorý je skoro geniálny a nijako sa neprejavuje ako sériový vrah. Je vzdelaný, precízny, trpezlivý, znalý vyšetrovacích a právnych postupov, ale aj on je len človek a robí chyby. Ako každý z nás. Ako to dopadne sa dozviete, ak si prečítate knihu Sudcov zoznam.
Daniel Silva a jeho príbehy izraelského agenta Gabriela Allona patria medzi moje obľúbené. Portrét neznámej ženy je 22. dielom voľnej série a môj pocit z neho je taký, že autor sa opakuje. Hoci sa pokúša reagovať aj na nedávnu minulosť (napr. na pandémiu COVID-19), tak som mal pocit, že príbeh som už čítal. Niekto by jednoducho a priamo povedal, že tie knihy sú v priebehu a výsledku „na jedno kopyto“. Skalnému fanúšikovi Silvu sa môže páčiť takáto stabilita v rozbúrenom svete, mňa to však už trochu nudilo. Nejaké inovácie na osvieženie príbehov by nezaškodili. Silva si však môže povedať, že to je jeho štýl, jeho postavy a jeho príbehy, ktoré sa predávajú, tak načo robiť veľké zmeny. Agent Allon je síce na dôchodku (čo je nóvum), ani to mu však nebráni pátrať po okolnostiach objavenia obrazu starého majstra, pri ktorom sa objaví aj jedno úmrtie. Pri pátraní mu pomáhajú alebo aspoň nebránia v pátraní starí dobrí priatelia z tajných služieb a policajných úradov v Taliansku, Francúzsku, Izraeli, Anglicku, USA atď. Allon sa nezaprie a pri tom pátraní odhalí aj jedno (ďalšie) celosvetové sprisahanie. Príbeh nás privedie na známe miesta v Benátkach, Paríži, Londýne, Korziky atď. Kto má rád príbehy o tajných agentoch (hoci nominálne na dôchodku), tak môže pokračovať v čítaní ďalšieho príbehu Daniela Silvu.
2. kniha prečítaná v roku 2023. Kniha má úctyhodných 925 strán aj s poďakovaním. Galbraitha alias Rowlingovú a jej sériu súkromných detektívov Cormorana Strikea a Robin Ellacottovej mám rád, ale tento rozsah bol zbytočne veľký. Pokiaľ by mala kniha o 300 strán menej, tak by to len prospelo. Hlavná dejová línia bola „utopená“ citovými poryvmi postáv, psychickým prežívaním ich životných ťažností (ťažká choroba Cormoranovej tety, rozvod Robin, nevyjasnené city medzi Cormoranom a Robin, interakcia s novými pracovníkmi detektívnej agentúry, vzťahy Cormorana s bývalou dlhoročnou priateľkou, „ne-vzťah“ s otcom atď.). Viac ako detektívny román tak išlo o psychologickú drámu, v ktorej je riešenie prípadov zatlačené viac-menej do úzadia. Základná dejová línia sa točí okolo vyšetrovania zmiznutia mladej lekárky, ktoré sa odohralo pred 40 rokmi a mnohí si myslia, že ho ma na svedomí odsúdený sériový vrah. Okrem tohto hlavného prípadu detektívna agentúra vyšetruje ďalšie menšie prípady, avšak tieto sú viac-menej zatlačené úplne do úzadia a slúžia akoby na doplnenie textu. Niekomu toto psychologické prežívanie môže vyhovovať, ale mne nie. Mám rád plynulejšie dejov línie, ktoré sú viac akčnejšie. Dúfam, že toto bola len nejaká výnimka a ďalšia kniha bude viac dejová a menej psychologická. Ale ktovie, lebo jej nová kniha je v originály ešte rozsiahlejšia ako táto a má viac ako 1 000 strán!
