Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Na knihe oceňujem, že autorka veľmi citlivo pracuje s atmosférou a napätím. Intenzitu hororových scén stupňuje postupne, čím prirodzene buduje paranoju, nepokoj, neistotu a pocit zakrádajúcej sa temnoty.Najviac ma pri čítaní brzdila, a miestami ma dokonca úplne vyhadzovala z textu, snaha rozprávačky zapájať čitateľa. Kladenie otázok, výzvy, aby som si spieval alebo sa otočil na partnerku, ma zbytočne vyrušovali práve vo chvíľach, keď som bol do príbehu ponorený.Kniha ma doviedla k očakávanému finále. Pointu som tušil už približne od polovice (logicky mi prichádzali do úvahy len dve možnosti), no výsledné riešenie presne zapadlo do roztrieštenosti a „časového“ chaosu textu. Zároveň dáva zmysel konceptu nedôveryhodného rozprávača, takže uchopenie témy a jej dôsledné dotiahnutie až do konca chválim.Vianočná vôbec nie je vianočnou knihou, ale psychologickým hororom (najbližšie má k Shutter Island). Výborne buduje atmosféru a napätie, škoda len, že ma miestami vyhadzovala z deja priamym oslovovaním čitateľa. Záver navyše ponúka otázku, či ho čitateľ prijme, alebo si povie, že sa vlastne nič nestalo, respektíve, že presne nevieme, čo sa stalo.
Zbierka od výborného domáceho autora dočítaná. Ulahodí najmä fanúšikom hard sci-fi, ktorí obľubujú futuristické technológie (nanoroboty, hyperpohony, mrazenie tiel, skoky vo vesmíre, cestovanie v čase…) a zároveň majú radi romantickú rovinu. Práve tieto dva motívy v zbierke dominujú. Príbehy sú síce pestré, no väčšinou sa točia práve okolo nich. Moja pätica obľúbených:
„Implantori“ na krátkom priestore dostaneme pomerne epický príbeh skúmajúci, ako sa ľudský mozog vyrovná so situáciou, keď sa ocitne v úplne inom tele.
„Vždy budem hovoriť navždy“ poviedka ma hneď zaujala lekárskym prostredím. Mal som pocit, že čítam sci-fi verziu Bol raz jeden život, no Tono do nej primiešal vírus, ktorý uväzňuje vedomia v nekonečnej simulácii.
„Volanie orbity“ až takmer spielbergovské sci-fi o postapo svete, v ktorom z oblohy trčí kábel a malý chlapec si všimne, že naň reaguje. Výborná atmosféra a paradoxne neromantická pointa.
„Zavri oči a rýchlo snívaj“ o vnímaní snov, ktoré môžu nahliadnuť do inej dimenzie, s romantickým vyústením.
„Neistota budúcnosti“ kryospánok a čakanie na liek na rakovinu sa však môže skončiť horšie, než ktokoľvek predpokladá.
Úprimne ma teší, že minulý rok priniesol trojicu hororových kníh od domácich autoriek. A práve tá „najhororovejšia“ pochádza od Radky Horniakovej. Autorka má za sebou umiestnenia v Cene fantázie aj Múze, zároveň vedie výborný instagramový profil „Kreatívne písanie“, kde pravidelne radí, ako písať náš obľúbený žáner.
„Kvety smrti“ sú zbierkou jedenástich poviedok. Tematicky mi pripomenuli „Knihy krvi“ od Cliva Barkera, ktorý podobne mieša krvavý horor s temnou mestskou fantastikou.
Vyberám tri moje obľúbené kúsky:
„Psia podoba“ Adela si z útulku vezme nového psa, no jej babke sa od začiatku nepozdáva. Adelka má zároveň stalkera Marcela, ktorý odhalí, čím nový pes v skutočnosti je.
Poviedka bola miestami trochu prekombinovaná, no v druhej polovici sa preklopila do krvavého „hellraiserovského“ módu, ktorý ma milo prekvapil.
„Vegánka“ bola krátka poviedka o žene, ktorá sa chcela stať vegánkou, no nemala na to peniaze. Pri tom, ako si v obchode pchala tovar pod sveter, ju chytil SBS-kár.
Príbeh prekvapil pointou, ktorá má až bizarro-hororový charakter.
„Hadie plemeno“ Radka sa v nej pustila do najťažšej témy celej knihy, a to do psychologického rozboru pedofila a jeho mladej obete. Musím uznať, že sa jej to podarilo. Vznikla nepríjemná, zimomriavková poviedka s prekvapivým „monštruóznym“ záverom.
Dej sa odohrával v tridsiatych rokoch, a tak tomu Eva prispôsobila aj literárnu stránku. V texte nájdete dlhšie opisy, charaktery postáv sú skôr vysvetlené než ukázané, uvádzacie vety sú plné prísloviek a nič sa nikam neponáhľa. Rovnako ako aj hlavná postava, ktorá skôr žije všednosťou života na Letohrádku, než aby pátrala po tajomstve.V pozadí knihy sa odohrávala zaujímavá téma postavenie žien v tridsiatych rokoch. Ako vnímali život, aké mali predstavy o svojej budúcnosti a ako ich vnímalo okolie. Táto rovina obohatila príbeh o pridanú hodnotu a zároveň prirodzene zapadla do konceptu knihy, ktorá je primárne určená ženskému publiku. Jednak spomenutou témou, jednak dávkovaním "cozy" hororu, romantickou líniou (čo sa mi osobne prehĺtala o čosi ťažšie) a celkovým ženským pohľadom na danú dobu.Hororovými prvkami sa šetrilo. Prvých 220 strán by som označil skôr za ženský román ako horor, no keď prišlo posledných 70 strán, všetko sa zmenilo a zrazu som sa ponoril do hororového žánru. Mal som pocit, akoby som čítal úplne inú knihu. Od toho momentu som sa nevedel odlepiť a strany som doslova hltal.Imágo je zaujímavý debut mladej autorky, ktorý sa dá čítať ako ženský román s hororovým finále alebo ako horor s témou postavenia žien v dávnej dobe. Ak máš rád knihy písané starším štýlom, budeš potešený. Ja sa budem tešiť na jej ďalšiu knihu a verím, že sa bude naďalej venovať hororu. Skrýva sa v nej potenciál!
Ivku som spoznal vďaka poviedke "Hříčka přírody", ktorá vyšla v šiestom čísle nášho časopisu Charon. Príbeh manželov a ich prírastku ma zaujal a o to viac som sa potešil, keď som zistil, že na HorrorCone bude krstiť svoj debutový román. Krvavá obálka navyše sľubovala poctivý béčkový horor. Ako to dopadlo?
Prológ ma okamžite hodil do deja, do minulosti, kde všetko odštartovala drsná obeta. Následne som sa presunul do súčasnosti, kde nebol čas ani vydýchnuť: spoznali sme čarodejnicu zvolávajúcu sestry, Ota s predurčenou úlohou a partiu lovcov záhad pátrajúcich po tajomnej vražde. Karty boli rozdané ukážkovo hneď od začiatku.
Ivka vystavala jednoduchý a svojím spôsobom priamočiary horor, ktorý síce neprekvapil dejovými zvratmi, ale zato bodoval schopnosťou budovať atmosféru, držať pod kontrolou viacero dejových línií a presne dávkovať gradáciu. V knihe sa miešali čarodejnice, príšery, lovci záhad a krvavý rituál so vzťahovými problémami a túžbou presadiť sa.
Posledných dvadsať strán prinieslo naozaj šťavnatý, krvavý masaker. Takto si predstavujem brutálne finále béčkového hororu. Úprimne, bolo mi až ľúto, že podobne drsné scény neprišli aj skôr.
Pečeť krve je béčkový horor dejová jednohubka, ktorá si presne uvedomuje, čím chce byť. Mieri rovno k cieľu: pobaviť fanúšikov tradičnejšieho, až oldschoolového typu hororu. Krvavá zábava na jeden večer.
Rado je už na debute vyzretý autor. Má za sebou poviedkovú zbierku Trinásť balád pre Lucifera, novelu Prokletý záliv a viacero poviedok v rozličných antológiách a časopisoch. Ťažko teda hovoriť o úplnom začiatočníkovi a v knihe je to cítiť. Štylistika je na vysokej úrovni, autor neupadá do prehnaného „tell“, ale elegantne využíva „show“. Postavy nie sú ploché, hlavná má jasný charakterový oblúk aj traumu, s ktorou sa musí vyrovnať. Text netrpí headhoppingom, infodumpami ani inými typickými chybami začínajúcich autorov. Kniha bola zrelá na vydanie.Už na prvých stranách vytváral autor výbornú tajomnú atmosféru. Hádzal silný háčik na čitateľa, prehlboval hlavnú postavu a nebál sa ani brutálnej scény. Dej ukážkovo gradoval, nič neležalo na mieste.Atmosféra bola precízne vystavaná. Sledoval sompribližujúcu sa traumu z minulosti, a popritom svet očami bezdomovcov, ktorí sa dostávali do stretu so Ženou s polovicou tváre a postupne začínali tvrdiť, že neexistujú… až napokon zmizli. Temnota sa pomaly približovala k hlavným postavám, zakrádala sa nielen do textu, ale aj medzi riadky. Vďaka tomu som bol príbehom úplne pohltený.Záver stavil všetko na napätie a ukázal, že v tomto príbehu nie je nikto nesmrteľný. Niektoré pasáže mi dokonca pripomenuli It (najmä motív duší v komíne). V kombinácii s dôsledne budovanou atmosférou som dostal výborný hororový zážitok až do poslednej vety.Dlho som nad tým uvažoval, no stojím si za tým:
Žena s polovicou tváre je zatiaľ najlepší hororový román slovenského autora, aký som čítal. „Zatiaľ“ používam len preto, že dúfam, že úroveň slovenského hororu bude naďalej rásť.
Jozef Karika a horor. Či triler? Autor síce tvrdí, že píše trilery, no ja nesúhlasím. Najlepšie si to ukážeme na jeho novinke "Pád". Námet pripomína "Nočnú moru z Elm Street", trochu Kingovu "Izbu 1408", ale aj Lovecraftove "Sny v čarodejníckom dome", čiže čistokrvné hororové diela.
V trileri dominuje napätie, ktoré v tejto knihe síce je, ale funguje skôr ako doplnok. Hlavné husle tu hrajú prvky hororu atmosféra, nabaľujúca sa temnota, drsnosť a nadprirodzeno.
O čom je Pád?
Anna sedí v lietadle so snúbencom. Vracia sa z dovolenky a vo svete práve prepuká pandémia covidu. Vedľa nej si prisadne záhadný Erik a keď snúbenec zaspí, podá Anne kaleidoskop, aby sa doň pozrela…
Súbežne sledujeme Douga, strážnika v škótskom zámku, ktorý ukradne kaleidoskop s okultnou minulosťou.
Karika opäť nastražil šikovný háčik, ktorý ma okamžite chytil. Stránky sa obracali samy. Krátke, úderné vety vytvárajú dynamiku, akoby sa stále niečo dialo a príbeh uháňal vpred.
Porovnanie a atmosféra
Zo všetkých jeho kníh má Pád najbližšie k Smršti. Namiesto Veternice však tentoraz prichádza temná bytosť zo snov. Atmosféra funguje od prvej strany a verím, že mnohým čitateľom spôsobí zimomriavky.
Slabšie miesto
Posledných približne 70 strán som mal pocit, že sa síce stále niečo deje, no príbeh sa už neposúva. Námet sa žmýka, ale kvapky originality začnú dopadať čoraz menej. Nie som si istý, či bol tento námet ideálny pre román, novela alebo dlhšia poviedka by mu možno sadla lepšie. V románovej podobe sem-tam trpí na natiahnutie.
A záver?
Došlo na tradičný únik do alternatívnych dimenzií či filozofické rozjímania? Tentoraz nie. Dej ostáva kompaktný a uzavrie sa priamo, bez metafyzických oblúčikov.
Verdikt
Ak máte radi Karikovu hororovú tvár, budete spokojní. Atmosféra, temnota a nepríjemné napätie dominujú. Pád je nepochybne horor, nie triler, síce ku koncu trochu stratí dych, no zážitok je intenzívny.
Otázka, či námet unesie románovú dĺžku, ostáva na vás. Ja som sa bavil, aj keď s výhradou.
Rišo Zamec vo svojom debutovom románe prináša detektívku, ktorá sa nebojí otvorene pracovať s fantastikou. Najbližšie má k urban fantasy, občas okorenenému jemným hororovým tónom. Popri vyšetrovaní vraždy, ktorá sa nápadne podobá na vyčíňanie „ponožkového vraha“ Ondreja Ziga, autor postupne buduje svet s fantasy prvkami, a viackrát vie fanúšikov žánru príjemne prekvapiť.Záverečná tretina knihy ponúka „prequelový“ príbeh dvoch postáv so sivou morálkou, ktorý odhaľuje, čo sa vlastne stalo. Túto časť som si osobne užil najviac.Mne, ako prioritne hororovému fanúšikovi, trochu prekážalo, že hlavné tajomstvo je odhalené už na začiatku a tým padá temnejšia atmosféra a záhadnosť, ktoré by som si pri takejto téme užil viac.Ak máš chuť na urban fantasy v detektívnom kabáte, ktoré sa nebojí dotknúť temnejších tém, vydavateľstvo Hydra pre teba pripravilo zaujímavý kúsok.
Prvá tretina príbehu sa niesla v trilerovom duchu, ktorý mi miestami pripomenul americký kriminálny príbeh. Predaj zakázaných zbraní, prepadnutie, prestrelka, mafiánske kontakty... Prosto veľa napätia a akcie, no temná atmosféra zatiaľ nikde.
Moje obavy boli zahnané po päťdesiatej strane. Jakub roztočí cez drobné náznaky až po mašinériu skutočné hororové peklo plné príšer. Tých scén je naozaj veľa a viaceré mali veľmi vydarenú hororovú atmosféru. Zároveň hlavný príbeh prepája s minulosťou starého otca, ktorý konal kruté činy.
Mal som strach, či sa na konci neobjaví Deus ex machina (objavil sa jeden drobný náznak, ktorý ma znepokojil), no autor to nakoniec ustál. Neponúkol lacné riešenie, ale ponechal príbeh v hororovom duchu a na čitateľovi. Myslím si, že spravil dobrý ťah, pretože takto funguje na dvoch rovinách: jednak ako čisto hororový trip na chate s príšerami z minulosti, ale zároveň aj ako psychologické peklo plné výčitiek, tráum a utrpenia.
Potomek je výborný horor zasadený do trilerového prostredia, ktorý nemá núdzu o monštrá, krvácajúce rany minulosti a dávku temnej atmosféry. Jakub sa ako autor posunul a dúfam, že ešte prinesie ďalší hororový príbeh.
Na povrchu ide o horor o posadnutí dieťaťa tajomnou bytosťou z bábiky. Atmosféru buduje pomaly, rozvážnymi a trefnými krokmi, pričom temnotu postupne zhustí až do naozaj výborného finále. Pod povrchom je to príbeh o zneužívaní detí a ich psychologickom pekle. Zaujímavé nie je len to, že sledujeme pohľad detí, ale aj násilníkov a zvrhlých myšlienok, ktoré sa im zakrádajú hlavou. Celé je to posypané rómskou mytológiou, ktorá príbehu dodáva osobitný feeling a čaro nevšedného. Najlepšie na tom je, že všetky tieto tri roviny spolu vytvárajú pevný a ucelený celok. Mort Castle má osobitný štýl písania. Pokiaľ ste čítali jeho román "Cizinci" alebo zbierku poviedok "Nový měsíc na vodě", dáte mi za pravdu. Aj v tejto knihe dominuje jeho svojský rukopis, no musím uznať, že sa držal pri zemi a vyrozprával svoj najlineárnejší príbeh. "Buď prekliate, dieťa" je vynikajúci psychologický horor, ktorý ostrými zubami hryzie do problematiky zneužívania detí a okoreňuje to rómskou mytológiou. Vrelo odporúčam!
