Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
1947 je veľmi ľahko čitateľná Absyntovka a veľmi zaujímavo napísaná. Autorka v nej opisuje len jeden jediný rok - povojnový rok 1947. Je rozdelená chronologicky podľa mesiacov roka a sú v nej opísané rôzne udalosti, z kultúry, z pojednávaní, z vyšetrovaní či z obyčajného života rôznych osobností. Menej či viac dôležité príbehy, ktoré formovali ľudstvo v období po druhej svetovej vojne.
"Možno každý človek pociťuje z času na čas inštinktívnu, primitívnu potrebu stanoviť si limity, popasovať sa s ťažkosťami, aby neskôr pocítil, že si "zaslúžil" niečo vytúžené." Tiziano Terzani mi ulahodil vo všetkých smeroch. Jeho postojom k meniacej sa Ázií, k duchovnu či jeho skvelým remeselným písaním.
Knihy, ktoré na mňa istú dobu skáču odvšadiaľ väčšinou beriem do rúk troška neskôr. Možno preto, že mi ošiaľ z knihy a prehnane pozitívne ohlasy pokazili dojem z danej knižky už opakovane. A preto som po Požieračoch neba siahla až teraz. Sklamala? Kdežeeeee... práve naopak. Veľmi silne ma zasiahla....
Kniha rieši veľmi veľa tém. Jednou z nich sú práve vzťahy.
Mňa osobne zamrzelo, že hrdinovia knihy mrhajú svojím časom..... že milujú ale nebojujú... že si vyberajú ľahšiu cestu, namiesto diskutovania o tom ako viesť svoj spoločný život, keď im plány proste osud prekazí. Prečo honba za dieťaťom zničí ich vzťah? Prečo je ľahšie klamať a byť sám ako hľadať spoločné východisko? Vzťah nevzniká lusknutím prstov. Nie je čarovný, ideálny. A akokoľvek idylicky vyzerá, vždy má pukliny. Pukliny povrchové ale aj také, ktoré prenikajú hlboko do duše. Ťažko sa číta o premrhanom čase. A ak máte level empatie aspoň na základnej úrovni aj si pri knižke poplačete.
Martin je ošetrovateľ v stacionári pre autistov a svoje zážitky spisuje do krátkych fejtónov. Tento jeho druhý počin sa mi ľúbi o čosi viac. Opäť je veľmi vtipný, no o trošku úprimnejší? Reálnejší? Aspoň mám ten pocit. Opisuje nielen tie úsmevné situácie ale aj tie neveselé. Martin má môj veľký obdiv. Za to čo robí a že to robí s láskou a vtipom.
“Za okamžik se ke mně přijde schovat jeden chlapec. Nebojí se, ale má takovou radost, až si s ní neví rady. Tak se chvíli raději držíme za ruce a posloucháme koledy, než aby v návalu emocí nekoho poškrábal. Nemusíte být autista, abyste věděli, že i se štestím se musí zacházet, jinak občas bolí.”
“Jsem s dětmi v divadle na představení. Divadlo je plné zdravých dětí ze základních škol, my sme jediný autisté. Utvrzuju se v tom, že čím je človek mladší, tím přirozeněji se chová k nějak odlišným lidem. Jěšte nemá v sobě ty predsudky a strach jako dospělí v tramvaji. Škoda, že některé veci z dětství zapomínáme...” Jediná negatíva tejto knihy je jej krátky rozsah. Inak som sa pri jej čítaní aj zamyslela aj poriadne zasmiala (“Ďalší skouškou je kůň: toho znají. Některí si ho chceli pohladit. Když sme se s koníkem loučili, minimálne dvě děti šláply do jeho hovna, které by nepřehlédl ani Stevie Wonder.”). Pre mňa prvá kniha s autistickou tématikou a som strašne rada, že už má aj pokračovanie. Pretože pri jej čítaní si uvedomíte, že dobro tu ešte je.
“Čo sa deje?” pýtala sa žena, ktorá bola Emma a Rossana, spojenie jeho dvoch žien. “Zbadal si niečo?” A Roberto by chcel odpovedať: nejde o to, čo som videl, ale o to, čo som nevidel. Ako keď si na slnku a cítiš, ako cez teba prešiel tieň? A vtedy pozrieš hore, aby si videla, či to bol vták, oblak alebo lietadlo, ale je už príliš neskoro a nech už to bolo čokoľvek, je to preč.
Takéto reči ľudia od muža akým bol Roberto, nečakali. “Nič,” odpovedal. “Iba jedno auto.” A krátku vidinu si nechal pre seba s pocitom, že asi je múdrejšie nehovoriť o tom, čo nedokážeme pochopiť.”
Táto kniha je kratučká ale všetko na nej aj v nej je perfektné! Obsah, jazyk, názov, preklad a ešte má aj krásnu obálku. Klobúk dole vydavateľstvo Inaque, dobre to robíte!
Ja osobne som sa prvý krát stretla s Andym Puddicombom prostredníctvom apky Headspace. Naučila som sa ako efektívne meditovať, ako vedieť predýchavať bolesť či vedome cvičiť alebo jesť. Bohužiaľ je apka len v angličtine. Táto kniha je však ekvivalent Headspaceu a teda perfektným návodom ako si spraviť poriadok v hlave aj pre ľudí, ktorý nehovoria anglicky. Vrelo odporúčam!
Myslím si, že táto kniha je super prierezom základnými znalosťami o pestovaní pokojoviek. Okrem pekného opisu niekoľkých kvietkov v nej nájdete aj praktické rady k presádzaniu, k výberu správneho kvetináča, opis najbežnejších škodcov, recepty na vlastné postreky a čo sa mne osobne najviac páči je grafické znázornenie pokojovky s rôznymi problémami, ktoré sa prejavujú na listoch (Má moja pokojovka žlté listy? Tak potom je preliata...). Naozaj sa knižka dievčatám podarila. Nielen po obsahovej ale aj po grafickej stránke
Elena píše vlastne o ničom a zároveň o všetkom. O tom ako nezastaviteľne plynie čas. Ako sa niektoré udalosti javia v danom momente neskutočne dôležitými a o pár rokov nestoja za spomienku. Píše o láske, o krivde, o nevyspytateľnej ľudskej mysli, o konaní, ktoré si sami nevieme vysvetliť. Píše o ženách. O nás, našom vedomí a svedomí a veľa z nás sa v hrdinkách vie nájsť. A preto ju milujú rôzne vekové kategórie. Lebo sa v jej riadkoch zrkadlia odrazy ženskej duše v každej fáze nášho života.
Kniha, ktorá vo vás vyvolá paletu pocitov. Ľútosť, smútok, očakávanie, nádej ale hlavne hnev. Hnevala som sa na rodičov Tary, hnevala som sa na jej brata a v neposlednom rade na Taru samotnú. Liezla mi na nervy, nechápala som ako stále obhajuje konanie svojej rodiny, ako si neverí, ako sa nechá zmanipulovať a naočkovať myšlienkami, svojho chorého otca, ktorý neuznával ani školstvo ani zdravotníctvo... veril len svojmu presvedčeniu, svojej bubline, kde existoval len Boh a jeho vôľa. Naozaj sa mi až mozog pozastavoval nad jeho konaním/nekonaním. Toto je silná kniha a jej sila len naberá na rozmeroch po zistení, že celý tento príbeh sa vlastne stal. A vôbec nie tak dávno.
“Priznať si neistotu znamená priznať si slabosť, bezmocnosť a aj napriek obom si neprestať veriť. Je to slabina, ale v tejto slabine sa ukrýva sila: presvedčenie, že musím žiť vo svojej mysli, a nie v mysli niekoho iného. Často som dumala nad tým, či najsilnejšie slová, ktoré som si v ten večer zapísala, neboli práve tie, čo pramenili z pochybností, a nie z hnevu a zúrivosti: Neviem. Jednoducho neviem.
Nevedieť niečo s istotou, ale odmietať sa podvoliť tým, ktorí vyhlasujú, že majú istotu, bola výsada, ktorú som si dovtedy neudelila. Môj život rozprávali iní. Ich hlasy boli rázne, dôrazné, absolútne. Nikdy mi ani len nenapadlo, že môj hlas môže byť rovnako silný ako ten ich.”
