Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Za môj najväčší knižný objav minulého roka definitívne považujem autora knihy Eben. Ryszard Kapuściński je fenómén a to som pochopila už po pár vetách. Píše s neuveriteľnou ľahkosťou, príznačnou pre "remeselného" publicistu, ktorý ako poľský korešpondent precestoval istú časť Afriky. Mal šťastie ocitnúť sa vždy niekde, kde prebiehali nejaké nepokoje či prevraty. Eben vám ponúka obraz reálnej Afriky - otroctvo, malária, chudoba ale aj dychberúca príroda a život bez časového ohraničenia.
"Dejiny sú často produktom bezmyšlienkovosti. Sú pankhartom ľudskej hlúposti, plodom zatmenia mozgu, idiotizmu a šialenstva. V takýchto prípadoch dejiny tvoria ľudia, ktorí nevedia, čo činia, ba čo viac - nechcú vedieť. Vidíme, ako smerujú k vlastnej záhube, ako si sami sebe nastavujú oká, ako si viažu slučky, ako usilovne a opätovne kontrolujú, či sú tie oká a slučky dosť pevné, či budú odolné a účinné."
Zobrala som ju do ruky a na obale vzadu zacala citat: “ Adele zije na periferii Bologne...” A bolo vybavene. To, ze sa z chvilkoveho popudu stane prijemny romanik som netusila. Tuzba ocitnut sa v Bologni aspon na strankach knihy bola taka silna, ze som nepotrebovala vediet o com kniha bude. Nic som neocakavala. A nakoniec to bolo dobre. Kniha plynula sama, dej do seba zapadal a aj napriek klise koncu sa mi to cele pacilo. Autorka napisala velmi peknu knihu o tuzbe stat sa rodicom. Co vsetko vieme popriet pri honbe za dietatom. Zobrazenie pokrivenej duse zo sklamania zo sameho seba, z neschopnosti odovzdat svoju geneticku informaciu dalej a pri vsetkom nestasti nevediet stopnut taky zakladny pud nasho bytia akym je mnozenie, sprevadzalo celu jednu dejovu liniu. Byt zabezpeceny, mat prostriedky, vedomosti, lasku ale nemat moznost to vsetko prosto dat. Dat niekomu. Dietatu. Ta druha linia pribehu sa vysporaduvala z necakanym tehotenstvom maloletej Adele, ktora napoak nema co svojmu dietatu ponuknut. Bez vzdelania, peňazí aj bez otca. Tazke temy, silne zenske postavy, krasne prostredie. Kniha vas vcucne a prevedie aj realnymi miestami Bologne (zivot na periferii sa odohraval na vymyslenom sidlisku). Cele sa to cita samo, ma to par velmi peknych viet, nad ktorymi musite porozmyslat, ale stale to nieje nieco comu by som dala 5* z 5*.
“Kym nepomenuješ veci, neuvidíš ich”. Veru!
Knizka “jedz a behaj” je velmi super vec a Scott Jurek je velky panko. Dokazal totiz napisat extremne putavu knihu o svojom zivote, o ceste k behu, o tom ako sa dostal do elity ultrabezcov, o krize a motivacii a aj o jedle. Ja by som sa teda bez tych receptov capnutych medzi kapitolami zaobisla, ale v roku 2012 kedy bola kniha vydana, urcite vedeli ludia o veganstve menej ako teraz.
Na knihe, vlastne na Scottovi ma fascinuje to, ze vsetko v jeho zivote fungovalo ako puzzle. Vsetko ho formovalo do podoby ultrabezca. Vsetko nakoniec zapadlo. Niekolkokrat sa pozastavite nad sialenostami, ktore odbehol, niekolkokrat si poviete, ze preco si to robi, preco bezi cez Death Valley, preco sa zase dal na Western States, preco preboha bezi 24 hodin ako blbec dokolecka po 1,4 kilometerovej drahe!! No preco? Lebo môže. A vlastne len tolko, ze precitajte si to aj ked nebehate. Naozaj to nieje len o behani. Je to hlavne o odhodlani a zivotnej sile. O zivote.
"Nakoniec som si vravel, ze mozem byt za toto zranenie vdacny. Pripomenulo mi, preco som vlastne zacal behavat ultramaratony. Nebolo to preto, aby som dosiahol rekord. Nebolo to len kvoli fyzickemu pozitku. Bolo to kvoli niecomu silnejsiemu, niecomu hlbsiemu. Bezat 100 mil znamena dostat telo na pokraj zrutenia, priviest mysel az do bodu sebaznicenia, prist na miesto, kde sa moze zmenit vase vedomie. Znamena to vidiet veci jasnejsie. Ako by povedal moj ucitel jogy: “Zranenia su nasimi najlepsimi ucitelmi.”
Rozbitý pohár. Kniha písaná jednou vetou (true story). Drsná Afrika opisovaná tragikomickými príbehmi ľudí vyskytujúcich sa v bare Na sekeru sa nedáva ????
Nemám až tak rada vulgárny jazyk ale tu mi nevadil. Práve jazyk ma totižto vtiahol do prostredia baru, kde rozprávač, zaslúžený alkoholik (výraz požičaný z anotácie) Rozbitý pohár zapisuje do zošítka príbehy o Tlačiarovi, Konvičke či Zaťatom slimákovi. Celý čas máte pocit, že sedíte v bare s ním, s pohárom červeného a všetkých ľudí, o ktorých vám rozpráva, dôverne poznáte. Vonku pečie slnko, cez ulicu sa preháňajú Vybehané kuratá a vy sa tešíte na ďalši vyrozprávaný príbeh.
“v myšlienkach sa topím v čiernom bahne, dokonca mi napadlo, či nepíšem svoj závet, závet to však nemôže byť, nemám totiž nič, čo by som, až raz otrčím kopytá, mohol niekomu odkázať, celé je to iba sen, ale práve vďaka snom tak lipneme na tomto ničomnom živote, veď aj ja stále snívam o živote, hoci žijem už iba vo sne, a som bdelý ako ešte nikdy”
Táto kniha? To je tak láskavá vec, ktorá objíme srdce a nenechá ho chladným. Čistá esencia krásnych stvorení. Je plná nádherných ilustrácií a krátkych popiskov... btw som stopercentne stotožnená s krtkom!
“Máš obľúbené príslovie?” opýtal sa chlapec. “Áno” odpovedal krtko. “Aké?” “Ak sa ti nedarí, daj si koláč.” “Chápem, a funguje to?” “Zakaždým.”
Áno, aj ja som sa nechala strhnúť hajpom a túto knihu nielen kúpila ale v podstate aj zhltla. Chápem prečo je bestsellerom. Je jednoducho písaná, opisuje komplikovaný vzťah naprieč dlhšiemu časovému úseku a hlavnými hrdinami sú zjavne nemeanstreamové postavičky prežívajúce svoje vnútorné boje. Je proste adresovaná širšej verejnosti a snaží sa liznúť aj problematiky mentálneho zdravia, šikany či týrania. Škoda, že sa autorka nevenovala týmto vážnejším témam viac do hĺbky. Ako oddychovka super. Ako kniha, ktorá ma má obohatiť? Možno tínejdž čitateľa.
Číst víc
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ja som naozaj extremne empaticky clovek. Viem sa vzit do akehokolvek pocitu inych ludi - viem sa uprimne radovat, smutit, trpiet, lutovat... ale co si naozaj neviem predstavit je bolest pri strate dietata. To je pre mna tak absurdna myslienka, ze to proste nejde. Neviem. Nechcem. Ariel to prezila a napisala o tom. Velmi priamociaro, bez prikraslovania sa vypisala zo svojho zivota poznaceneho nielen stratou dietata ale aj neverou a alkoholizmom. Pise o temach ako homosexualita, zenskost ci o jej spisovatelskej kariere. Na konci knihy chcete jednoducho viac. “Spytala som sa jej, ci niekedy tuzila po detoch. “Nikto nemoze mat vsetko,” odvetila. Vtedy mi to znelo pochmurne, ako priznanie porazky. Dnes tuto akceptaciu povazujem za nespochybnitelny a zasadny vysledok dospievania. Nikto nemoze mat vsetko: je to prirodzene a neodvratne ako ludska smrtelsnost.”
Číst víc
Tato absyntovka na mna cakala dva roky v policke. Preco Asi ma odradzala definicia - spionazny thriller. Nevadi. Lepsie neskoro ako nikdy.
Dej knihy sa zacina odohravat ku koncu Vietnamskej vojny a opisuje zivot cloveka dvoch tvari, jeho rozdvojenost, rozpoltenosť ideologii a rozdielnost jednej krajiny s dvoma krajmi. Verne sluzi jednej strane. Je nasadeny tymi druhymi. Zmatocne Obcas bolo. A preto som si niektore vety citala viac krat. Akokolvek chaoticky bol obcas pre mna pohlad rozorvaného hlavneho hrdinu, tak jednoduchost a pisatelske remeslo autora tuto knihu excelentne vyvazili. Ja by som ju sice troska preskrtala, ale absolutne sa nedivim, ze Viet Thanh Nguyen bol za tuto knihu oceneny Pulitzerom.
“Odjíždí se kvůli návratům.”
Kniha čo pohladí dušu. Kniha, ku ktorej sa budete často vracať. Niečo tak oku lahodiace a tak krásne napísané som nečakala. Naozaj. Proste láska na počkanie.
S touto knihou mám asi veľmi komplikovaný vzťah. Najprv sa mi páčila... potom mi začal prekážať jazyk. Potom som ju na pár dní odložila ... premohla sa a po asi 200 stranách sme náš vzťah ustálili na ani nie negatívnej ani nie pozitívnej vlne. Boyna poznám ako young adult autora a aj jeho štýl písania mi zo začiatku pripadal smerovaný akoby na mladšieho čitateľa. Jednoduché dialógy, kde tu veľmi predvídateľné situácie a aj vykreslenie charakterov mi prišlo dosť ploché. Boyne mal nápad na román vskutku veľmi dobrý - veď čo to si zažil aj sám - opisuje silne katolícke Írsko minulého storočia, homosexualitu, klamstvá, priateľstvo, zradu, lásku ale aj surovosť a nepredvídateľnosť života... Za mňa priemerná kniha (stále neviem úplne čo vo mne zanechala a či vôbec niečo zanechala) ale čítalo sa to v podstate samo. A jeden veľmi príhodný výňatok na záver:
“Nuž Cyril,” naklonila sa ku mne a prekvapila ma, aké ostré slová zvolila, “za tých sedemdesiat rokov som sa naučila jedno: život je zákerná sviňa. Človek nikdy nevie, čo naňho chystá, a často to nie je nič príjemné.” .
