Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Fitzi je autor, ktorý zoberie nejakú blbosť, aby z nej urobil ešte stokrát väčšiu blbosť, ale práve to nás na ňom tak baví. Opäť máme rozprávača, ktorý je vcelku spokojný so svojou existenciou, až kým mu ju neznámy externý element neprevalcuje s vervou cestného valca na jadrový pohon. A keby ho náhodou po čase prestalo baviť bojovať o svoj život, treba ešte šibrinkovať žiletkou pri tepne niekomu jemu drahému (alebo diviakom. Žiletku si obstará každý debil, ale skúste zohnať diviaka!) Do toho ešte primiešajme asi tak kvadrilión vedľajších postáv, ktoré sa objavia, aby mohli šokujúco ukončiť kapitolu, a hlavne aby pomohli odviesť pozornosť od skutočnej pointy. A samozrejme pršteky, ktoré nenápadne ukazujú práve na nášho rozprávača a on ich bude naštvane odstrkovať až do explozívneho finále.
Už sa učím nechcieť od Sebiho kníh priveľa - je to psychotriler, nie rodinná dráma reflektujúca spoločenskú situáciu - a ako nenáročné, ľahko čitateľné oddychovečky fungujú výborne. V tejto sa mi navyše dostalo naozaj nečakaného rozuzlenia, ktoré dávalo zmysel, takže odpúšťam aj diviaka, prerastený komparz a zopár vysvetlení vycucaných zo susedovho prsta. Programu Jošua by som dopriala viac priestoru než len štatút toho, čo to celé spískal, ale Fitzek celkom rozumne vysvetľuje princíp jeho fungovania a aj to, prečo pri najlepšej vôli fungovať nemôže.
Program Jošua je ďalšia akčná jazda TGV vlakom s pokazeným brzdným systémom, ktorá stačí raz, ale aj ten jedenkrát si ju užijete. Fitzek sa nezdržiava dôkladným budovaním vzťahov s postavami, opismi prostredia či psychologickým vývojom, on si ide výbuchy, skazu a šoky. Ale veď preto po ňom vždy siahneme zas a znova, nie?
Nepotrebujete síce vedieť, kedy bola uzákonená spisovná slovenčina alebo akú kávu mal rád Anton Bernolák, ale nejaké to poňatie o vývoji Slovenska ako štátu sa šikne. Autor nás vo svojich poviedkach prevedie talianskym frontom, budeme kukať cez plece partizánom počas SNP, zažijeme ruskú okupáciu (ak máte na nočnom stolíku obrázok Putina na medveďovi, prosím, odíďte) a nezabudlo sa ani na udalosti čerstvejšieho dáta, ako vražda Jána a Martiny. Jednotlivé poviedky od seba oddeľujú desaťročia a generácie, no Miňo Tichý ich poprepájal nielen rodinnými väzbami hrdinov, ale aj existenciou nadprirodzených síl, ktorým ani po 200 rokoch nelúpe artritída v kolenách.
Prijala by som viac detailov, lebo takto sa z hlavných hrdinov stávajú náhodní okoloidúci, čo si cestou pre teplé rožky strihnú nejaké to cameo s amuletom. A povedala by som, že na takú útlu knihu sa v nej zbehlo priveľa osamelých mužov, žmurkajúcich na príťažlivé ženy. Veď naháňanie atentátnikov nemusí byť nutne sprevádzané klátením sexy sekretárky.
Čitateľ dosť skoro kápne na spoločný menovateľ celého príbehu, takže nejaké extrémne prekvapenia sa nekonajú, ale mne tu nejaké psycho zvraty s rozdvojenými osobnosťami a terminátorom z budúcej minulosti vôbec nechýbali. Záver príbehu je trochu klišé z telenovely, ale finále bolo dostatočne napínavé na to, aby som si nebola istá, ktorým smerom sa nakoniec autor uberie.
Mračná nad Žilinou sú originálnym dielkom, spájajúcim ľahkú čitateľnosť fantasy poviedok s poctou slovenským dejinám. Dej rýchlo odsýpa, realita sa mieša s fikciou a mňa potešil nezvyčajný charakter, ktorý si cupká naprieč celou knihou. Ak máte radi Ďura, mohol by vám utrafiť nôtu aj Miňo.
V rozprávaní sa strieda Martha, Henry a Opaline, pričom ich príbehy by sa mali vzájomne prepletať. No veď ony sa aj, ale podobným spôsobom ako káble v tom šuflíku, kam odkladáte nabíjačky. Najzaujímavejšou časťou pre mňa bolo čítanie o Opaline. Ako žena z roku pána 1920 mala rovnaké právo na názor ako príručný vozík na whisky, aj keď ten asi páni z vyššie postavenej spoločnosti videli radšej. Po tom, čo sa ju brat snaží dotlačiť do manželstva z rozumu (z jeho rozumu, Opaline stačí maternica) si zbalí švestky a opustí Anglicko, aby sa postavila na vlastné nohy. Jej dejová linka mohla byť pútavým historickým románom, keby sa z neho autorka nesnažila robiť za každú cenu romancu a netlačila Opaline do náručia každému mužovi, s ktorým strávi viac ako dve hodiny.
Ja dokážem v knihe zvládnuť náznak nevysvetleného, také to "možno áno, možno nie", ale tu bolo toľko bizarností, že z Oxfordu sa stal Rokfort. Marthe sa zo steny zrazu vylúpne strom (niekto by si mal pridať na nákupný zoznam Savo proti plesniam), ale to je v pohode, lebo z neho padajú knihy. Martha má síce voči knihám averziu, ale však čo by si jednu neprečítala keď jej ju podstrčil strom. Okrem toho nosí na chrbte tajomné tetovanie, riadky ktorého sa jej z ničoho nič objavujú v mysli, ale veď radšej si dať vyryť do chrbta nič nevraviaci text ako meno bývalého. Niektoré veci sa môžu nechať na predstavivosť čitateľa, no nerada odchádzam z príbehu s podobným pocitom ako z prednášky o sústave kvadratických rovníc o desiatich neznámych.
Napriek námietkam má táto kniha takú tú útulnú, knihomoľskú atmosféru a, samozrejme, nechýbajú odkazy na množstvo kníh, od klasiky až po súčasnú literatúru. Mňa Stratené kníhkupectvo nenadchlo, ale vy v ňom možno nájdete svoju novú obľúbenú knihu.
Táto kniha prostredníctvom 30 beletrizovaných príbehov vysvetľuje ťažkosti, s ktorými sa stretne každý, kto sa vydáva do neprebádaných vôd internetu. Podvodníci bažiaci po finančnom zárobku, úchyláci loviaci akty či konšpirátori disponujúci zaručenou pravdou sú len špičkou ľadovca. Okrem varovaní, čo všetko číha na ničnetušiaceho užívateľa priestoru internetového autor ponúka aj možnosti riešenia takýchto nepríjemných situácií. Každá poviedka končí pozitívne - alebo ponaučením, že aj Ezop by bol hrdý.
Príbehy by mohli byť stručnejšie, v niektorých sa pointa opakuje alebo je veľmi podobná. Postavy nie sú prepracované - pretože v konečnom dôsledku o ne ani primárne nejde - takže väčšinou čítame o pribrzdených mužoch a neznesiteľných ženách. Ale v tomto prípade prepáčim všetko, pretože ide o publikáciu, ktorá na našom trhu chýbala. Idem moralizovať tak prižmúrte oko, ale uberme trochu hajpu dračej škole, zlým chlapcom a sexu na vrchole Eiffelovky a skúsme zamerať pozornosť na knihu, ktorú by som okamžite zaradila do povinného čítania.
A ak sa náhodou v niektorom príbehu spoznáte, nehanbite sa a nezúfajte - títo šmelinári sú už takí vychcaní, že si fakt treba dávať sakramentský pozor.
Síce ma iritovalo, ako sa všetci v miestnosti museli zbierať z dlažby, len čo vošla Riley, a každý jej hneď zobal z ruky (s jednou výnimkou, ale ani tá nemala dlhú expiračnú dobu), v podstate som tomu rozumela - ona je skrátka také milé slniečko, čo chce, aby boli všetci v jej dosahu a ešte pol metra za ním šťastní a spokojní. Žiaľ, interakcii s Connorom som nedokázala uveriť. Buď Riley visel na perách, keď mu v podstate vysvetľovala trasu MHDčky, akoby odhaľovala zmysel celej existencie ľudstva, alebo od nej odskakoval ako zle otočený magnet.
Romantická zápletka ako jediný katalyzátor deja na takúto rozsiahlu knižku nestačí, lebo potom všetko trvalo príliš dlho. Slow burn bolo naozaj sloooooow (napriek tomu, že iskrenie medzi Riley a Connorom malo od prvej strany intenzitu lesného požiaru), rozhovory zdržiavali (ale dialógy boli skvelé a prirodzené) a drámy boli máličko.
Ak mám niečo pochváliť, tak určite prostredie - vidno, že autorka má (nielen) Španielsko pochodené a hrdinovia si tak mohli užívať dokonalú, slnečnú, letnú atmosféru s arómou sangrie (aj keď tú akurát nepili). Tiež kvitujem, že hoci knižka nebola zastrešená žiadnym vydavateľstvom, po vizuálnej stránke je nadmieru vydarená a, čo je ešte dôležitejšie, absentujú chyby, preklepy a iné rušivé elementy v texte.
Ak hľadáte ľahkú oddychovku plnú slnečného svitu, so sympatickými postavami a jemne spajsy scénami (niežeby to robili potichu pod paplónom, ale ani ju nepreťahoval dopravným kužeľom uprostred križovatky), Impulzom nič nepokazíte.
Fitzi vsadil na akciu, čo z námetu síce logicky vyplýva (pri zvrátenom love na ľudí nie je veľmi priestor na psychologické rešerše), ale jeho povestné zvraty sa mi zdali plytké ako detský tanierik. Nepopieram, aj Osemnoc sa číta ľahko a rýchlo, ale človek čaká, kedy to už príde, a ono si to zvrtne štýl slovenskej železnice a možno ani nepríde.
Postáv je tam účelovo priveľa. Nie toľko, aby ste sa v nich stratili, ale dosť na to, aby sa medzi nimi mohol stratiť skutočný záporák. Nič proti, ale takýto postup je priehľadný ako igelitový sáčik. Navyše, vážne sa nedá opísať ženu bez toho, aby sa autor rozplýval nad skutočnosťou, že jej prsia ignorujú gravitáciu ako Šimkovičová autorské práva a že nepotrebuje makeup? Čo ak ma viac zaujíma, či jej funguje pankreas a aký má cholesterol, keď sa už musíme zaoberať jej fyzickými dispozíciami? A nezávidím. Ja tiež nepotrebujem makeup. A tie deti, okolo ktorých som minule prešla, už isto prestali plakať.
Sebimu ale musím uznať, že celý ten virvar okolo Osemnoci zvládol na výbornú. Spočiatku má charakter nezmyselného hoaxu, na ktorý sa postupne namotáva čoraz viac ľudí, až prepukne nefalšované davové šialenstvo. Bravúrne vykreslil prechod od nedôverčivo zdvihnutých obočí po obočie schované pod maskou z vreca na odpad, aby vás sused nespoznal, ako s dlažobnou kockou utekáte po ulici rozmlátiť niekomu hlavu len preto, že je to vraj výnosné.
Zhrnuté a podčiarknuté, táto Snehulienka (biela ako sneh, červená ako krv, chápeme?) sa pre mňa nestane najkrajšou v celej zemi, ale ako vždy vravím, ak milujete Fitzeka, tak nemáte dôvod s tým teraz prestať.
Autori bravúrne pracujú s ľudskou psychikou - neponúkajú vám ostrieľaných kozmonautov, ochotných položiť život na oltár poznania, ktoré už aj tak nebudú mať komu odovzdať, ale profesionálne, no stále nešťastne ľudské bytosti, ktoré sa síce dokážu zmieriť s kadečím, ale predsa je pre nich náročné prijať predstavu, že už nikdy neuvidia rodnú planétu, kde balón letí hore a hovno dole. Evolúcia a geneticky zapísaná túžba po zachovaní rodu je však mocná motivácia, takže aj v tomto nevšednom prostredí sa bude riešiť rozširovanie genofondu (a to aj smerom, ktorý sa mohol stať neskoršou inšpiráciou pre Targaryenocov).
Najviac ma bavil vývoj ľudskej kolónie v Rámovi - človek by povedal, že ľudstvo sa dokáže poučiť z tých sračiek, čo napáchalo na Zemi, no trt makový, vážení. Clarke a Lee šikovne spojili morálny dôsledok druhej šance s nenapraviteľne degenerovaným charakterom niektorých jedincov a výsledkom je prostredie, ktoré má k raju asi tak blízko ako Terchová k Parížu. Zaujala ma aj vízia, keď sa spoločenstvo muselo boriť s epidémiou neznámeho vírusu, a jedným z krokov bolo celoplošné testovanie (áno, Igor, počujeme, tlieskame, choď si zase sadkať).
Môžete sa tešiť na pterodaktyly, dačo, čo možno pripomína mačku a možno mravca, záleží z ktorého konca na to hľadíte, a môj osobný favorit - telepatická cukrová vata. Akú otvorenú myseľ potrebujete, aby ste vymysleli telepatickú cukrovú vatu (trvám na otvorenej mysli, o psychotropných látkach hodíme reč nabudúce)?
Táto séria pre mňa predstavuje sci-fi vo svojej čistokrvnej podobe, bez romantických či nezmyselne akčných vsuviek (pri všetkej úcte k Total Recall) - pozornosť dokáže zaujať aj tak, prirodzeným plynutím neprirodzeného deja. Neviem sa dočkať ďalšej časti!
Tajomstvo Dračej steny mi pripomenulo Aladárovu nafukovaciu raketu, ale aj film Cesta do praveku (ten sa odohráva v skutočnom praveku, nie v tom lightovom z ktorého pochádzam ja). Hoci je kniha určená mladšiemu čitateľovi, veľmi sa mi páči, ako si pán Žarnay dal záležať na detailoch, neodbil cestovanie naprieč galaxiou tým, že sa to proste dá, lebo to potrebuje pre dej.
Kniha má taký ten retro nádych, pripomenula mi staré dobré časy požičiavania kníh z detského oddelenia knižnice, úryvky z čítanky alebo 35 rereadingov tej istej knihy len preto, že som mala čas (a málo nových exemplárov). Chalani sa navzájom odpálkovávajú fórmi z čias Masaryka, ale viete čo? Ja som sa smiala s nimi, hoci som tie ich vtipy počula za svoj život viackrát než "Kevin tu nie je!". Autorova fantázia pri opise mimozemských civilizácií mi pripomenula Pullmanove Temné hmoty a Lyrine putovanie svetmi plnými bizarných stvorení, z ktorých nie každé túži byť vaším kamarátom a nechať sa voziť v koši na bicykli.
Tajomstvo Dračej steny je jednou z tých vzácnych kníh, ktoré dokážu potešiť čitateľov naprieč generáciami. Príbeh dopĺňajú skvelé ilustrácie (a nič nie je lepšie ako obrázkové knihy, fakt nič. No, možno klobása). Na pozadí dobrodružného príbehu zdôrazňuje neochvejnú silu priateľstva, no bez toho, aby sa autor snažil hrať na city alebo "nenápadne" mentorovať.
Atalanta, Atalanta, ty si mi dala inak zabrať! Možno to bolo spôsobené aj tým, že rozprávačka trávila pomerne veľa času vnútorným monológom, takže na nejaký pokec jej nezostával priestor. Plavbu na palube Argo som si otitulovala podnadpisom "Mindžujeme na lodi" - Atalantu sralo vari všetko. Ako na ňu čumia, ako ju prehliadajú, že sa schyľuje k boju, že sa nebojuje dosť, že ju bolia ramená, že nemôže ukázať čoho je schopná...okej, tú bolesť ramien beriem, ja by som s veslom zvládla tak zábery, než by mi odpadli končatiny - a tými dvoma myslím dopredu a dozadu.
Keď prerozprávate notoricky známy príbeh s pevnou osnovou, veľmi si nemôžete vyskakovať, no páči sa mi, že autorka využila na maximum aj ten obmedzený priestor na manévrovanie. Atalantu teda vmanévrovala do Meleagrovho náručia - priateľstvo prerástlo do niečoho intenzívnejšieho a slúži im ku cti, že po sebe neskočili hneď, ako sa zdvihli kotvy. Veľmi sa mi páčilo tiež prepojenie na iné mýty - stretneme sa napríklad s Heraklom, ktorý opäť nie je Kevin Sorbo, alebo budeme pozorovať Iasona a Medeiu na ich krvavej púti za vlastnými cieľmi.
Autorka síce Atalante nevytvorila happyend šitý na mieru, ktorý jej napriek tomu bude sedieť ako volovi tiara, no predsa jej príbeh ukončila menej drasticky. To ma potešilo, lebo hoci som občas Atalantu nedokázala pochopiť (nebojí sa znásilnenia kentaurami, ale z pohyblivých útesov si skoro cvrkne do tuniky), dokázala si získať moje sympatie do takej miery, aby som jej priala ak nie šťastný, tak aspoň uspokojivý koniec.
Mohlo by sa zdať, že v komiksovej podobe bude holokaust stráviteľný - dovolím si vás vyviesť z omylu. Masová genocída nie je stráviteľná v žiadnej podobe, ani keby ste každú stranu zajedli Pankreolanom forte. Myšky, predstavujúce obete, sú v značnej miere humanoidné (vlastne sú to skôr ľudia s myšou hlavou než bratranci Micky Mousa) a okrem toho sa autor nesnažil iným spôsobom cenzurovať skutočnosť. Ak prišlo na mučenie, kreslil mučenie. Ak prišlo na popravy, kreslil popravy. Všetko zachytil autenticky, tak, ako mu to sprostredkoval jeho otec.
Vladek nebol prototypom ctihodného, šľachetného muža, hrdo čeliaceho minulosti a blahosklonne odpúšťajúceho. Naopak, v autorových spomienkach vidíme zlomenú, zatrpknutú, zničenú ľudskú bytosť, neschopnú sa viac tešiť zo života, ktorý sa mu podarilo zachrániť. Neviem si predstaviť, koľko odvahy a bezsenných nocí muselo Arta stáť, že v podstate vyzliekol do naha vlastného otca a ukázal ho svetu takého, aký bol - nie takého, akého by ho chcel mať.
Keby mi niekto povie, že existuje komiks o myšiach, čo zažili Mauschwitz (za toto si autor toho Pulitzera fakt zaslúžil!) a ja neviem, že fakt existuje, tak mu asi neuverím. A ešte ťažšie by sa mi verilo, že táto metafora dokonale funguje, že je to dielo, ktoré čitateľom zamáva rovnako ako posolstvá písané "klasickou formou", ak nie viac - tým, ako je surovo vizuálne, temné a hrôzostrašné. Zdrvujúci text je doplnený čiernobielymi, strohými a pritom nechutne autentickými ilustráciami a výsledkom je dielo, ktoré vás dokáže obrať o spánok. Ale radšej sa poučiť z hrôzy spomienok niekoho iného ako dopustiť svoje vlastné.
