Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Táto kniha je nádherná obsahom aj zovňajškom. Ilustrácie Toma de Frestona z nej robia umelecké dielo hneď na prvý pohľad. No a keď sa začítate, zistíte, že že vás zaujala právom. Napísaná jazykom blízkym deťom, tak akurát vtipná a tak akurát vážna. Pri jej čítaní som cítila lásku, ktorej je príbeh plný, a morský vánok, ktorý tam postavy neustále sprevádza. Poskytuje priestor na rozhovor o zložitejších životných situáciách a nepochybne zanechá stopu v menších, aj v tých väčších deťoch ;)
Kniha je opäť napísaná výborne, je v nej cítiť autorov inteligentný humor. Zdala sa mi cynická a sarkastická. Celá sa mi zdala akási „mužská“. Taký náhľad do mužského vnútra. Zo začiatku som sa, neviem prečo, cítila akoby som čítala Kurta Vonneguta alebo Josepha Hellera, ale postupne sa mi to začalo páčiť. Pri čítaní som premýšľala, či takto naozaj vyzerá prežívanie ľudí v strednom veku. Prinieslo mi to nový pohľad na „dospelácky“ život, na manželstvo i na rodinný život. Hlavný hrdina bol možno aj antihrdinom, za zlé veci v jeho živote vinil všetkých ostatných a sám seba porovnával s horšími. Členov svojej rodiny nenazýval krstnými menami.
Páčilo sa mi písanie v prvej osobe. Keby bol autor zvolil iný typ rozprávača, myslím, že by to bolo stratilo „šmrnc“.
I keď sa mi kniha páčila, mám pocit, že som na ňu ešte „nedozrela“. Možno keď ju prečítam o desať dvadsať rokov, budem jej (inak) rozumieť.
Prvé tri poviedky sa mi zdali veľmi podobné. Tok myšlienok. Nudné, málo sa tam toho dialo. Kniha je ale napísaná kvalitným literárnym jazykom. Štvrtá poviedka sa od tých prvých už trochu líšila. V nej som už od začiatku cítila, že pôjde o nejakú vážnejšiu tému či myšlienku. O ovocí a materstve už niesla ťažkú tematiku materstva, pôrodov a potratov. Táto poviedka ma zaujala asi najviac, a trochu sa ma aj „dotkla“. Posledné dve poviedky ma znova nudili a pri Bambini e Genitori mi zrejme úplne ušla pointa. Toxo bola fajn, ale znova akoby o tom istom. Párkrát som sa aj zasmiala, autorkin štýl písania sa mi páčil, ale už asi od polovice poviedky som čakala, čo sa na konci pokazí. Toto mali všetky poviedky spoločné. Nič, nič, nič a na konci zvrat. Mala som pocit, že som autorku hneď po prvých dvoch prekukla a že tie ostatné už boli predvídateľné.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Umelecké diela Evy Moflárovej a celkový dizajn knihy ju robia peknou a zaujímavou už na prvý pohľad. Je napísaná skvelým literárnym jazykom, no trochu ma nudila. Osobne mám radšej „dejovejšie“ príbehy, ale nebolo to zlé. Páčil sa mi pohľad na život v dôchodkovom veku i pasáž z druhej polovice minulého storočia. Myslím si, že o tomto období viem stále veľmi málo a vždy sa rada dozviem niečo nové o tom, ako sa vtedy žilo.
Dejová línia sa týka adoptívnych dvojičiek hlavných postáv, no bola zvláštna spôsobom, ktorý sa mi nepáčil. Nerada rozmýšľam nad starobou, chorobami a nevládnosťou. Mrzí ma to, ale vôbec nerozumiem, čo chcela autorka knihou vyjadriť. Až na úplne poslednej strane som si všimla nejaké hlboké myšlienky. Kniha bola fajn, trochu ma aj donútila zamyslieť sa, ale druhýkrát si ju asi neprečítam.
Tak toto teda bolo niečo. Kniha ma zaujala okamžite, od prvej strany, to sa mi často nestáva. Je napísaná štýlom a jazykom, vďaka ktorým som mala pocit, že tie veci prežívam ja sama.
Musím priznať, že sa mi veľmi páčilo, že je na každej strane iba kúsok textu. Rada otáčam strany a čakám, aký šok zažijem na tej nasledujúcej.
Tá kniha je boľavá. Autorka použila také metafory, pri ktorých sa mi občas až krútila hlava, také boli dobré. Autorka sa hrá so slovami, a to ja mám veľmi rada.
Toto bola po dlhom čase konečne kniha, ktorá ma ozaj bavila. Toľko emócií som cítila! Šok, záujem, nevoľnosť, umelecký zážitok, radosť, že konečne čítam niečo výborné, a aj som sa občas zasmiala.
Nikdy som nič také nečítala. Inteligentne vtipné. Páčilo sa mi, že som v knihe vnímala východniarsky pôvod autorky a že som tomu rozumela, keďže som vyrastala podobne. Tiež som často mala pocit, že „mám desať alebo sedem alebo dvanásť alebo tristo“. Poznám taký rodinný život a také rodiny. Poznám rozdiely medzi Dedinou a Malomestom. Poznám Babičky, ktoré nesúhlasia s výberom životných partnerov svojich detí. Je to ale ťažká kniha, v ktorej autorka hovorí aj o témach, ktoré našťastie „nepoznám“. Trochu mi prekážalo, že príbeh bol „na kope“, že autorka ani neoddeľovala odseky. Ale aj to ju robí jedinečnou. Nové pre mňa bolo aj striedanie viacerých rozprávačov, len tak, v strede vety. Bola to výborná kniha, som rada, že som si ju prečítala. Ešte o nej budem asi dlho premýšľať.
Krátke poviedky so ženskými hlavnými hrdinkami. Vhodne použité vulgarizmy. Niektoré poviedky toho nemajú veľa spoločného s realitou, a predsa sú raw. Ničím neobalené, ale občas až lyrické. Boli poburujúce a neslušné. Pri mnohých som mala pocit, že takto nejako by to vyzeralo, keby som si zapisovala moje absurdné sny. Väčšina poviedok je podľa mňa hnusná, ale dobrým spôsobom. V niektorých poviedkach som videla myšlienku ukrytú za metaforami, ale boli aj také, ktoré mi vôbec nedávali zmysel. Napríklad Lilith. V tejto knihe je všetko, niektoré z príbehov boli dokonca aj „normálne“, bežné. Niektoré mi spôsobili traumu, iné ma pobavili a ďalšie ma donútili zamyslieť sa. Našla som aj také, ktoré sa mi páčili tak veľmi, že si ich zrejme prečítam znova.
Táto kniha je preplnená silnými pocitmi. Skôr, než som sa stihla spamätať z jednej dojímavej vety, na ďalšej strane čakala druhá. Užívala som si metafory i krásne súvetia. Kniha sa mi zdala ako esej o autorkinom usádzaní sa vo Švajčiarsku, popretkávaná jednotlivými príbehmi iných emigrantov. Brežnej skúsenosti s tlmočením sú najmä z nemocničného prostredia. V knihe opisuje odlišné spôsoby komunikácie a správania sa, azda prameniace z odlišných krajín pôvodu cudzincov. Páčila sa mi línia s priateľkou, krajankou, ktorú si tam našla. Okrem tohto všetkého je kniha aj o jazyku. O tom, ako ho treba najprv pochopiť a aj o tom, že za jednoduchými slovami sa často skrýva mnoho zložitejších myšlienok.
Napísané jednoducho, no nie plytko. Všeobecne mám rada poviedky, takže táto kniha mi veľmi sadla. Postavy ma zaujali hneď na začiatku, a teda som už po pár stranách vedela, že nebude patriť medzi tie, ktoré po krátkom čase nedočítané sklamane odložím do police. Okrem toho, že to boli skvelé, úprimné, pútavé a „skutočné“ príbehy, ďalšou vecou, ktorú mám rada sú migrujúce postavy. Autorovi sa podarilo prostredie opísať tak, že som sa cítila ako jedna zo susediek. Tieto samostatné a predsa popreplietané príbehy obyvateľov jednej bytovky boli pre mňa teda to pravé. Kniha ma počas čítania objímala, rozosmievala, prekvapila, rozosmiala, a párkrát som dostala aj riadny „reality-check“.
