Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Koruna z pozlátených kostí začína presne tam, kde končí Kráľovstvo tela a ohňa. Trochu som sa bála, či si budem pamätať všetko, čo sa stalo v dvojke, keďže už uplynul nejaký ten piatok, odkedy som ju čítala, ale v hlave sa mi *rozsvietilo" celkom rýchlo.
Začiatok knihy bol poriadne akčný, autorka mi hneď v prvých kapitolách privodila dva menšie "infarktíky". Podobný bol i koniec knihy, udialo sa tu toho toľko, ešte som nestihla vstrebať jednu "bombu" a už vybuchla druhá.
V tejto časti sme sa dozvedeli veľa nových vecí o pôvode Poppy, o jej rodine, o jej schopnostiach, o udalostiach z minulosti a podobne. Konečne som dostala odpovede na veľkú časť mojich otázok z predchádzajúcich dvoch častí.
Jadro knihy sa venovalo prevažne vzťahu Poppy a Casteela, čo mne nevadilo, keďže mám túto dvojicu rada. Áno, nenamietam, že romantická linka bola miestami dosť sladká a naši hrdinovia sa nemuseli každých päť minút navzájom ubezpečovať, že sú jeden druhého hodní, ale páčilo sa mi, ako sa Casteel o Poppy staral a pre jej ochranu by urobil prvé a posledné. Je to zlatíčko, jednoducho si ho nejde neobľúbiť. Zbožňujem momenty, keď sa títo dvaja doberajú, najmä kvôli jednej konkrétnej knihe (pokiaľ ste čítali, tak viete, čo myslím), takýchto scén by som privítala aj viac (napríklad ako v dvojke).
Zbožňujem Kierana, jeho si tiež musíte zamilovať. Niekedy je svedkom takých situácií, až mi ho je celkom ľúto (Poppy a Casteel ho nešetria). Ich priateľstvo je jednou z veci, ktoré sa mi na príbehu najviac páčia. Rovnako som si obľúbila aj ich ďalších verných zástancov, keďže do deja vnášajú množstvo vtipných situácii (a keď je potreba pomôcť, nikdy ani chvíľu neváhajú).
Samozrejme, že príbeh zasa musel skončiť v tom "najlepšom", tak dúfam, že ďalšej časti sa dočkáme čo najskôr. Viem, že na túto sériu sú rôzne názory, ale ja sa rozhodne pridávam k jej fanúšikom, zatiaľ sa mi páčili všetky tri časti (aj keď sa viac sústreďujem na romantiku než na fantasy zápletku).
Od Georgette Heyer som zatiaľ čítala len štyri knihy, no aj napriek tomu sa už pre mňa stala zárukou, že od nej vždy dostanem príjemnú, vtipnú historickú romancu. Nesklamala ma ani tentokrát, Vojvodovu pomstu som si užila.
Myslím si, že anotácia tejto knihy prezrádza zbytočne veľa, keby som si v nej vopred neprečítala určitú skutočnosť, prvé kapitoly by sa som vnímala inak, takto mi to trochu pokazilo "prekvapenie".
Vojvoda Justin Alastair bol pekný hajzlík a jeho povesť ho predchádzala široko-ďaleko. Naozaj sa s nikým nemaznal, nemal problém povedať, čo mal na jazyku a bol dosť nevyspytateľný. Nehovorím, že ma miestami nehneval, no ja som si ho obľúbila (pri tom, ako sa staral o "svoje dieťa" to inak ani nešlo... a nie, neromantizujem si ho, viem, že to nebolo žiadne neviniatko, ale keď išlo o vážnu vec, stál na strane dobra a pravdy).
Hlavná hrdinka bola trochu iná než autorkine predchádzajúce ženské hrdinky a priznávam, že zo začiatku som o nej mala určité pochybnosti, no postupne si ma získala. Chvíľu sa správala ako malé dieťa, ktoré vyžaduje neustálu starostlivosť (mala som pocit, že nemá devätnásť, ale deväť), chvíľu ako inteligentná a nebojácna mladá žena. Bola taká svojská, drzaňa s podrezaným jazykom vyhľadávajúca akékoľvek dobrodružstvá, dokázala "usadiť" aj princa, no práve toto sa mi na nej tak páčilo.
Romantická linka mi prišla tentokrát výraznejšia a ja som si ju nesmierne užívala. Často som sa na hlavných hrdinoch len prihlúplo usmievala. Hlavná hrdinka bránila vojvodu zubami nechtami (kľudne by sa za jeho česť aj pobila, nikto naňho nemohol povedať nič zlé) a pomaly sa dostávala do jeho chladného srdca.
Je mi jasné, že sa nájdu čitatelia, ktorým sa vzťah Justina a hlavnej hrdinky nebude páčiť (napríklad kvôli veľkému vekovému rozdielu), no ja som bola spokojná. Už teraz sa veľmi teším na ďalšiu knihu od tejto autorky.
Ida a jej neznáma cesta je príbeh, v ktorom si nájdu svoje deti i dospelí. Opisuje rôzne dobrodružstvá 11-ročnej siroty Idy, stretnutia s mnohými nevšednými bytosťami, boj proti nepriateľovi a zároveň medzi riadkami skrýva odkazy na vážnejšie témy (napríklad smrť blízkeho človeka, ľudské svedomie a podobne).
Ida to vo svojom krátkom živote nemala jednoduché. Bola zvyknutá na kruté zaobchádzanie, preto keď dostala príležitosť ujsť z hostinca, v ktorom bola slúžkou, neváhala ani chvíľu. Páčilo sa mi na nej, ako sa dokázala tešiť z každej maličkosti, vždy mi to vyčarovalo úsmev na tvári. Chvíľu sa správala ako typické dieťa, inokedy na mňa pôsobila ako dospelá žena, ktorá má toho za sebou už veľmi veľa. Tomu sa však nemožno čudovať, keďže bola svedkom viacerých krutostí.
Našla si dvoch, na prvý pohľad dosť netradičných kamarátov, no postupne sa ukázalo, že táto trojica sa veľmi pekne dopĺňa. Navzájom si do života vniesli to, čo im tam doteraz chýbalo. Ida našla niekoho blízkeho, kto ju mal rád, chránil ju a staral sa o ňu, Igor a Šavol zasa niekoho, kto im vniesol svetlo a chuť do života.
Musím sa priznať, že hoci autorovi vyšlo už niekoľko kníh, zatiaľ som od neho nič nečítala. Jeho štýl písania mi však sadol a príbeh sa mi čítal dobre. Vymyslel naozaj zaujímavý svet, postavy a zápletku a celkom by som privítala, keby niektoré veci dostali viac priestoru. Zo záveru však mám pocit, akoby si autor pripravil priestor na pokračovanie príbehu, takže ak sa ho dočkáme, možno niektoré veci budú ešte dovysvetlené (naozaj v to dúfam, keďže mám niekoľko nezodpovedaných otázok, na ktoré by som rada poznala odpoveď).
Nepotopiteľná je pomerne emotívny príbeh, v ktorom sa rieši viacero závažných tém - smrť blízkeho človeka, vyrovnávanie sa so stratou, naštrbené rodinné vztahy...
Greta už od detstva milovala hudbu, no kým mama ju v hudobnej kariére od začiatku podporovala, otec s tým nikdy nesúhlasil, pre svoju dcéru si predstavoval iný život. Ich vzťah sa postupom rokov čoraz viac ochladzoval, až nakoniec vôbec nedokázali nájsť spoločnú reč a neustále sa hádali. Mama im vždy robila prostredníka, no teraz tu nie je a ani jeden z nich netuší, ako to bez nej zvládnu, najmä keď spolu majú stráviť celý týždeň na zaoceánskej lodi smerujúcej na Aljašku.
Nečakaná smrť matky Gretu veľmi zasiahla, až musela načas prerušiť svoju kariéru a nedokáže si predstaviť, že by sa mala opäť predstaviť pred publikom. Miestami mi jej bolo veľmi ľúto, otec sa k nej správal dosť kruto, až som nechápala, ako môže byť rodič k svojmu dieťaťu takýto necitlivý, neustále jej podkopávať nohy a znevažovať to, čo ju tak baví. Aj ona však mala maslo na hlave a niekedy som jej úplne nerozumela. Obaja sa snažili svoj vzťah nejak napraviť, ale nebolo to jednoduché a viackrát si navzájom ublížili. Bolo tu naozaj mnoho emotívnych momentov, keď sa mi tlačili slzy do očí.
Samozrejme, nechýbala ani trocha romantiky (Greta sa na lodi zoznámila s historikom Benom, milovníkom Jacka Londona), hoci táto linka sa vyvíjala iným smerom, ako som čakala.
Čo musím pochváliť je krásne prostredie Aljašky, to spoločne s plavbou na lodi veľmi pekne dotváralo celý príbeh.
Musím sa priznať, že som čakala trochu odlišný príbeh, ale to, čo som dostala, sa mi tiež páčilo.
Romantický príbeh, kde je medzi postavami väčší vekový rozdiel? Tak to ja môžem! A keďže som čítala aj autorkine predchádzajúce knihy, nemohla som si nechať ujsť ani jej novinku. Lásky z karamelu je príjemný romantický príbeh, ktorý vás neraz rozosmeje. Ide o "kabelkový" formát, bola to pre mňa taká jednohubka, ktorú som prečítala za pár hodín.
Alica je slobodná mamička dvoch dcér. Otehotnela veľmi mladá, a keď svojmu frajerovi, miestnemu grázlikovi, povedala, že budú mať dieťa, opustil ju. Napriek tomu sa však dokázala o deti sama postarať a ešte si aj vybudovať úspešnú cukráreň. V milostnom živote sa jej však veľmi nedarí, už vyše 25 rokov nemala žiadny vážnejší vzťah. Keď jej začne dvoriť oveľa mladší muž Max, najskôr ho odmieta, no príťažlivosť medzi nimi je čoraz viac väčšia a jej schopnosť odolávať mu čoraz viac menšia. Má ich vzťah šancu? Čo povie okolie? Ako zareagujú jej dcéry?
Veľmi som si obľúbila Alicinu najlepšiu kamarátku Riu, je to taká neriadená strela s podrezaným jazykom, ktorej chýba filter a nemá problém povedať všetko na rovinu. Neraz som sa dobre pobavila na jej hláškach (a inokedy som sa červenala ako rajčina).
Z jej dcér Emy a Ely som mala trochu zmiešané pocity, najmä v kapitolách z minulosti. Nepáčilo sa mi, ako svoju mamu často citovo vydierali. Bolo však cítiť, že postupne dospeli a dozreli a už si dokázali viac vážiť všetko, čo pre nich mama robila.
Max bol veľký sympaťák, už od začiatku dával Alici najavo svoje sympatie, nerobil si hlavu zo vzájomného veľkého vekového rozdielu, mal ju rád takú, aká bola a doprial jej čas, keď sa nevedela rozhýbať. Často som sa nad touto dvojicou prihlúplo usmievala.
Romantická linka bola fajn, aj keď možno by som dopriala Alici a Maxovi viac času na spoznávanie, potom by som bola úplne spokojná.
Aby som bola úprimná, Zákon príťažlivosti naďalej zostáva mojou topkou, ale Lásky z karamelu by som zaradila hneď zaň. Čítanie som si užila, príbeh rozhodne stojí za prečítanie. Už teraz sa teším na autorkin ďalší príbeh.
Wow, tak toto bola jazda! Obdivujem autorku, že sa rozhodla napísať príbeh z obdobia Samovej ríše, keďže ide o časť slovanskej histórie, ku ktorej nemáme veľa dostupných materiálov, z ktorých by sa dalo čerpať. Každý historický román si vyžaduje množstvo štúdia a tu to bolo ešte viac komplikované kvôli nedostatku informácií. Zuzka to však zvládla na jednotku a dopriala nám (ďalší) skvelý príbeh.
Priznám sa, že v prvých kapitolách som mala zo všetkých nových pojmov pre označenie funkcií, mier, mesiacov, peňazí a podobne hlavu ako melón. V knihe sa však nachádza slovník, kde je všetko vysvetlené, mapy i zoznam postáv s ich krátkym popisom.
Začiatok bol taký pomalší, dosť sa tam riešili vzťahy medzi jednotlivými národmi a politika, takže mi čítanie išlo pomalšie. Potom sa však do popredia viac dostali medziľudské vzťahy a ja som si príbeh začala naplno užívať.
Nechápala som, prečo autorka naraz rozbieha niekoľko dejových liniek, v rôznych časoch, na rôznych miestach, s rôznymi postavami, no postupne to všetko zapadlo do seba. Mala to naozaj dobre premyslené.
Autorka ma úplne emočne vyžmýkala. Chcelo sa mi plakať nad nespravodlivosťou, nešťastnými láskami, krutým správaním k ženám, krvavými bojmi, lynčovaním, zabíjaním nevinných ľudí, zverstvami...všetky bitky boli popísané bez nejakého prikrášľovania, až sa mi miestami dvíhal žalúdok a mala som chuť knihu niekam zahodiť. Niektoré pasáže som čítala so slzami v očiach.
Kazi, Albsuinda, Runa, Zorana, Zelesna... ani jednu z nich život nešetril a ja som všetky príkoria prežívala s nimi. Keď už som si myslela, že všetko najhoršie máme za sebou, prišlo ďalšie nešťastie a autorka mi opäť zlomila srdce (ani nedokážem spočítať, koľkokrát počas celého príbehu som mala zlomené srdce).
Je to poriadna bichla, má 700 strán, ale nenechajte sa tým odradiť, pretože skrýva príbeh plný lásky, bolesti, intríg, straty, nádeje, túžby, boja za samostatnosť, obetovania pre druhých... Za mňa jedno veľké odporúčanie.
Vianočné želanie je príbeh o vyrovnávaní sa so stratou blízkeho človeka, druhých šanciach a nových začiatkoch. Bol to príjemný romantický príbeh, ktorého atmosféru ešte dokreslilo aj obdobie vianočných sviatkov. Je to celkom jednohubka, má len niečo cez 200 strán, takže ju stihnete prečítať v priebehu pár hodín.
Keď Carly prišla o brata i snúbenca, rozhodla sa odsťahovať zo svojho rodného mestečka. Všetko jej tam pripomínalo tragédiu, ktorá jej úplne zmenila život. Od tohto nešťastia už síce prešlo šesť rokov, ale ona sa s tým ešte úplne nevyrovnala. Návrat domov však už nemôže viac odkladať, keďže jej tehotná švagriná ju poprosila o pomoc. Bude sa musieť vyrovnať s bolestivými spomienkami, opätovným stretnutím so svojou teenagerskou platonickou láskou i nevraživosťou k blížiacim sa sviatkom, aby svojej neteri a synovcovi dopriala tie najkrajšie Vianoce.
Carly bola láskavá dobrosrdečná žena so srdcom na dlani, ale zlomená smrťou dvoch milovaných ľudí. Od tej osudnej nehody poriadne nežila, len tak prežívala. Tieto sviatky jej však v mnohom otvorili oči a záleží len na nej, či sa rozhodne využiť príležitosť, aby bola opäť šťastná, alebo sa bude aj naďalej užierať minulosťou.
Jake bol veľký sympaťák, poctivo sa staral o rodinu svojho zosnulého najlepšieho kamaráta, venoval sa jeho deťom, trávil s nimi čas, učil ich nové veci, bol oporou pre jeho ovdovelú manželku... jednoducho sa zachoval ako správny najlepší kamarát. Bolo cítiť, že deti má veľmi rád a urobil by pre ne prvé i posledné.
Rovnako láskavý bol aj ku Carly, snažil sa jej spríjemniť návrat domov, pomôcť jej prekonať minulosť a pohnúť sa ďalej, navrátiť jej lásku k Vianociam, ktoré v minulosti tak zbožňovala. Bol do nej zamilovaný už v minulosti, no nikdy jej to nepovedal, a to hneď z viacerých dôvodov - bola sestra jeho najlepšieho kamaráta, bola od neho o 4 roky mladšia, neskôr sa zasa zasnúbila. Tentokrát je odhodlaný svoju príležitosť nepremárniť, ale ani teraz to nebude mať s Carly vôbec jednoduché. Niektoré časti ich vzťahu mi prišli trochu prirýchle (konkrétne začiatok a koniec) a privítala by som, keby ich autorka viac rozpísala a dopriala im viac času. To je asi moja najväčšia výhrada k príbehu, inak som s nim bola spokojná.
Austin a Kendall boli rozkošné deti a práve ich radosť z Vianoc, zo stretnutia so Santom, z ozdobovania stromčeka, z pečenia medovníčkov, z darčekov a podobne dodávala príbehu tú pravú vianočnú atmosféru. Neraz mi títo drobci vyčarovali úsmev na tvári.
Páčilo sa mi aj prostredie malého mestečka a to, že sme mali prostredníctvom Jakea možnosť nahliadnuť do života horolezcov a vysokohorských záchranárov (hoci táto téma bola zároveň dosť emotívna). Miestni záchranári si vytvorili vlastnú rodinu a vždy, keď niekto potreboval pomoc, ani chvíľu neváhali, či bol deň, alebo noc, sneh či dážď.
Zbožňujem vianočné/zimné príbehy. Zbožňujem Miškine príbehy. Keď sa tieto dve veci spoja do jedného, nemôže to dopadnúť zle. Miška nastavila latku tak vysoko, že od každej jej knihy mám mega veľké očakávania a, našťastie, ma ešte nesklamala. 24 dní je skvelý, vtipný, bláznivý romantický príbehy, pri ktorom vám potečú slzy, jednak od smiechu, jednak z množstva emócií. Miška vie obe zložky do svojich príbehov veľmi dobre zakomponovať.
Nina je neriadená strela, pri ktorej nikdy neviete, s akým bláznivým nápadom príde. S ňou sa človek ani chvíľu nenudí. Zbožňovala som jej hlášky, často som sa pri čítaní nahlas smiala. Veľmi sa mi páčila aj jej láska k Vianociam, od výzdoby, tematického oblečenia až po poznanie celého textu Popolušky (a to som si myslela, ako dobre túto rozprávku poznám, ale na ňu sa vôbec nechystám). Mali sme však možnosť spoznať aj jej druhú, citlivejšiu stránku. Nina mohla na prvý pohľad vyzerať ako taká bláznivka, ktorá nič neberie vážne, no skrývalo sa v nej oveľa viac Adventný kalendár s úlohami, ktorý si sama vymyslela, ju prinútil otvoriť najbolestivejšie stránky života, prehodnotiť niektoré veci, urobiť určité zmeny. Autorka do príbehu zaradila viacero závažných tém, ktoré prinútia aj samotného čitateľa na chvíľu sa zastaviť a popremýšľať nad nimi. Tento nápad bol naozaj super. Nina je čistá duša, slniečko, z ktorej vyžaruje pozitívna energia, pre druhých by sa rozdala, preto mi bolo ľúto, ako sa k nej správali niektorí (i blízki) ľudia a chceli na nej niečo meniť. Mne sa páčila taká aká bola a rozhodne by som nechcela, aby bola iná.
Och, Dominik... kde nájdem takéhoto skvelého chlapa? Jeho si nejde nezamilovať. Pre Ninu by urobil (takmer) čokoľvek. Často prišla s poriadne bláznivými nápadmi, no nikdy jej neodmietol s nimi pomôcť, práve naopak, sám hľadal riešenia, aby mohla dokončiť každú úlohu. Bol pre ňu veľkou oporou. Úplne som sa rozplývala nad tým, ako jej stále hovoril, aká je krásna a úžasná a nechcel ju zmeniť, rešpektoval ju so všetkým, čo k nej patrilo. Nina ho zasa inšpirovala k tomu, aby aj on využil vianočný čas a zamyslel sa nad vlastným životom.
Romantická linka bola rozkošná a ja som sa celý čas usmievala ako slniečko na hnoji. Nina a Dominik sa síce poznali len 24 dní, ale každý z tých dní bol tak detailne popísaný, že som mala pocit, že sa poznajú minimálne rok, nie necelý mesiac. Z tohto dôvodu mi ich vzťah neprišiel príliš rýchly (ako to bolo pri iných knihách), práve naopak, prišlo mi to úplne prirodzené a ja som im ich lásku zožrala aj s navijákom. Títo dvaja sa fakt našli a výborne sa dopĺňali (a to ani nehovorím o vzájomnej príťažlivosti a neustálom iskrení).
Tento príbeh je celkom bichla, ale vôbec mi to nevadilo, užívala som si každú minútu, dokonca by som privítala aj viac strán, o Dominikovi a Nine by som mohla čítať stále. Zbožňujem Miškin zmysel pri humor, už dlho som sa pri čítaní toľko nenasmiala, celkovo sa mi jej príbehy vždy čítajú ľahko a rýchlo.
Spisujem oficiálnu petíciu, aby Miška každý rok napísala nový vianočný príbeh. Za mňa veľké odporúčanie, rozhodne si knihu nenechajte ujsť.
Od tejto knihy som mala veľké očakávania, jednak som už pár kníh od autorky čítala a páčili sa mi, jednak v sebe kombinuje viacero zložiek, ktoré mám rada - slow burn, haters-to-lovers romantika, večne naštvaný muž, žena vyžarujúca pozitívnu energiu, dieťa, určitý vekový rozdiel medzi postavami... Som rada, že autorka ma nesklamala a dopriala mi ďalší skvelý príbeh, ktorý mi naozaj sadol. Bola to presne moja šálka kávy.
Naomi toho má v poslednej dobe na pleciach naozaj veľa, postupne sa k tomu pridávajú aj démoni z minulosti, o ktorých sme nevedeli. Je to však slniečko, ktoré si nejde neobľúbiť. Pre svoju neter sa snažila urobiť prvé i posledné.
Waylay si za svoj krátky život preskákala toho viac, než niektorí dospelí. Na svoj vek bola naozaj vyspelá. To, ako reagovala na niektoré veci, mi lámalo srdce. Žiadne dieťa si nezaslúži takýto prístup od svojho rodiča. Našťastie, mala okolo seba skvelých ľudí, ktorí jej neprítomnosť matky vynahradili.
Knox...jednu chvíľu sa nad ním musíte usmievať, v druhú by ste ho najradšej prefackali. S jeho bratom sa miestami správali ako malé deti. Aj oni dvaja však mali za sebou náročnú minulosť, ktorá im doteraz zasahuje do života, najmä Knoxovi. Ľúbil Naomi i Waylay, robil všetko, čo im na očiach videl, no nechcel si priznať pravdu. Za to, čo urobil pre "dobro" Naomi, som ho mala chuť nakopať. Ale zrejme potreboval tvrdú príučku, aby si konečne uvedomil, čo všetko môže stratiť.
Aj vedľajšie postavy boli sympatické - Knoxova babička, jeho brat, Naominini rodičia a najlepší kamarát, obyvatelia mestečka... Knockemout mal svoje čaro.
Romantická linka bola skvelá, celý čas som sa musela len prihlúplo usmievať nad ich doberaním. Tiež sa mi veľmi páčilo, že sa vyvíjala pomaly a Knox s Naomi dostali dosť času na vzájomné spoznávanie a zbližovanie. Užívala som si najmä to, ako Naomi postupne búrala hradby okolo zanieteného starého mládenca a dostávala sa mu pod kožu.
Je to celkom bichla, kniha má cez 500 strán, ale nenechajte sa tým odradiť. Autorka má príjemný štýl, takže vám strany budú rýchlo ubiehať pod prstami.
Už prešiel nejaký ten piatok, odkedy som čítala prvý diel Kroniky strateného impéria a priznávam, že som sa trochu bála, či si po takom dlhom čase budem ešte niečo pamätať. Našťastie, Majka má na svojej stránke pomerne detailné zhrnutie jednotky, ktoré mi osviežilo pamäť a dopomohlo k tomu, aby som nebola až taká stratená.
Nie som odborník na fantasy, nemám toho v tomto žánri veľa načítaného, ale za seba môžem povedať, že Majka mala svoj svet veľmi dobre premyslený a popísaný (za čo ju obdivujem, nemám takú fantáziu, aby som dokázala vymyslieť niečo podobné). Tajomstvá, intrigy, nepokoje, boj o moc, nečakané zvraty... to všetko tu čaká na čitateľov.
Dvojka mi sadla o niečo viac, a to najmä kvôli tomu, že som sa tu dočkala aj romantickej linky. Bola taká "nenápadná", nehrala prím, vyvíjala sa pomaly, ale o to viac som si ju užívala.
Začiatok bol na mňa trochu pomalší (asi by mi nevadilo, keby bol príbeh o niečo kratší, niektoré časti boli celkom zdĺhavé),ale keď sa postupne dostali do popredia vzťahy a rôzne čachre-machre, príbeh sa mi už čítal lepšie.
Maggie nie je žiadna krehká kvetinka, nenechá sa len tak ľahko zastrašiť, nebude ticho sedieť v kúte, nebojí sa povedať svoj názor, ani si trochu rýpnuť, čo sa mi na nej páčilo. Áno, občas to možno bolo aj trochu cez čiaru, ale vzhľadom na jej vek je to pochopiteľné.
Sky bol pre mňa trochu mätúcou postavou. Najskôr som si nebola istá, na ktorú stranu ho mám zaradiť a vždy, keď som sa na jednu priklonila, urobil niečo, čo vo mne zasa vyvolalo pochybnosti. V jednej chvíli som pri ňom pomaly mala srdiečka v očiach, v druhej by som ho najradšej treskla niečím po hlave (najmä, keď stále bránil Pathosa, ktorý mi poriadne liezol na nervy).
Samozrejme, príbeh musel skončiť v tom najlepšom. Pevne dúfam, že na pokračovanie už nebudeme musieť čakať tak dlho, lebo mám veľa otázok, na ktoré potrebujem odpovede.
