Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Väzeň trónu sa mi páčil. Najviac asi práve vzťah hlavnej dvojice, pretože to nebola klasická romantika, kde od začiatku presne vieme, kto čo cíti a kam to smeruje. Ich vzťah bol taký nejednoznačný, pomalý a postupne sa vyvíjajúci. A bavilo ma, že ani oni sami vlastne nevedeli, čo chcú. Postupne si k tomu museli dospieť a spolu s nimi sa menili aj ich pocity a pohľad jeden na druhého.
Samozrejme, nechýbali tajomstvá, odhaľovanie minulosti a niekoľko zvratov a vela plánovania či stratégie z Oakenovej strany.
Na prostredie Elfhamu a celej Faerskej ríše som si po čase opäť potrebovala trochu zvyknúť. Je to predsa len dosť špecifický svet a chvíľu mi trvalo, kým som sa v ňom znovu zorientovala. Potom ma však už príbeh vtiahol a užívala som si ho.
Celkovo za mňa príjemné pokračovanie, hlavne kvôli postavám a ich postupnému vývoju. A ten slow burn? Ten mi tu sadol do nálady.
Absyntovka venujúca sa téme služby a slúžok v 19. a 20. storočí v Poľsku, ale trochu aj v širšom európskom kontexte.
V niekoľkých kapitolách sa dozvedáme, v akých podmienkach slúžky žili, odkiaľ prichádzali, aké boli pomery na vidieku, čo všetko patrilo medzi ich povinnosti, ako to bolo s hygienou, kde spávali či ako vlastne fungovalo dohadzovanie služobníctva. Aj chudobná mestská domácnosť mala mať aspoň jednu slúžku.
Kniha zároveň ukazuje postupné snahy zmeniť postavenie služobníctva z akéhosi novodobého nevoľníctva na skutočné zamestnanie s pracovným časom, časom na odpočinok a, samozrejme, riadnou mzdou.
Text je popretkávaný dobovými fotografiami, úryvkami z tlače a rôznymi dobovými svedectvami, vďaka čomu sa táto problematika číta ešte zaujímavejšie.
Bavilo ma ponoriť sa do témy, o ktorej som toho veľa nevedela, a pozrieť sa na každodenný život slúžok trochu podrobnejšie. Akurát ku koncu sa mi už niektoré informácie začali opakovať a jednotlivé kapitoly sa mi trochu zlievali. Aj tak však zaujímavé čítanie a ďalšia Absyntovka, ktorá mi rozšírila obzory.
Hra o dedičstvo ma bavila. Je to presne ten typ knihy, pri ktorej si hovoríte, že už konečne začínate chápať, o čo tu ide a fičíte si na svojich teóriach, ale tie už o pár strán neplatia.
Na konci knihy nie som o veľa múdrejšia ako niekde v jej strede. Niektoré veci sa síce trochu objasnili, ale namiesto odpovedí prišli ďalšie otázky, ďalšie hádanky a ďalšie tajomstvá. A keď už si myslíte, že ste niečo prekukli, kniha vám veľmi ochotne naznačí, že ste možno úplne vedľa. Takže áno, ďalší diel ma, samozrejme, čaká.
Veľmi sa mi páčia aj štyria vnuci Hawthornovci. Každý je trochu iný, všetci hrajú každý má v sebe niečo, čo ma núti premýšľať, či práve on nie je ten, ktorému treba veriť. Myslím, že už som si dokonca vybrala svoj tím a viem, komu fandím. Tak nech sa mi to láskavo v ďalšom diely potvrdí!
Táto časť o druhom z kamošov, Holdenovi, bola podľa mňa lepšia ako prvá. Holden mi bol jednoducho sympatickejší bol vtipnejší, viac si užíval život a celkovo ma bavil viac. Pritom celý život miloval sestru svojho zosnulého kamoša. Lenže, samozrejme, celý ten čas si myslel, že jej nie je hoden.
Teraz sa presťahuje do rovnakého mesta a býva dokonca v rovnakej budove. Ona ho pritom tiež miluje už od mladosti. Škoda len, že je zasnúbená a Holden vzťahy práve neberie úplne vážne.
Iskrí to medzi nimi, ona hľadá niečo viac a on jej to dá. Fakt nevieme, ako to skončí, že?
Predvídateľnosť mi pri romantických knihách vôbec neprekáža. Keď sú však postavy nudné a chýba im sarkazmus, doťahovanie a iskra, už je to horšie. Chýbala mi iskra medzi nimi. Preto to hodnotenie.
Nemohla som si pomôcť, celý čas som videla v hlavných postavách Monicu a Richarda z Priateľov - áno aj s tými fúzmi. a potom som sa nevedela preniesť cez niektoré scény. Brekeke.
Mladá aupair a vdovec je klišé nad klišé. Ešte k tomu aupair, ktorá je šibnutá a samý pruser. Po prvom by v reálnom svete letela.
Dočítala som, ale len v zrýchlenom móde
Druhý diel ma bavil viac ako prvý. Vidíme Zloducha, toho ktorý miluje, obáva sa a trpí (len tak dalej). Rozmotávame minulosť postáv. Dej je na mňa trochu rozdivočený - hrdinovia si lietajú z miesta na miesto trochu nárazovo a neprepojene a takmer bez cieľa. Drobný nedostatok je vyvážený ľahkosťou a humorom v dialógoch aj myšlienkach.
Naivne som si myslela, že toto je druhý a posledný diel, neuzavretý koniec ma sklamal. Ešte dve knihy pred nami - ak ich preložia.
Veľmi príjemné prekvapenie. Pokúšala som sa čítať od autorky niečo s vampírskou tematikou, ale to ma nebavilo. Táto športová tematika jej sadla. Kniha je z pohľadu Scarelett, bavili ma aj jej vnútorné komentáre deja, tiež konverzácie s ostatnými, aj Lucas a jeho príležitostná švédština. Celkom som sa bavila. Účel oddychu kniha splnila na sto percent.
Prostredie športu nám predkladá takmer dokonalých ľudí - víťazov v plávaní aj skokoch do vody a k tomu ešte aj geniálnych študentov. Trochu ma tým štvali.
A čo sa týka erotiky, tak už v úvode upozorňuje autorka, že sa jedná o BDSM. Áno, bolo to tam, ale nie nejako extrémne.
Táto kniha nebola moja šálka kávy, bola taká ani ani. Ani vtipná, ani romantická ani napínavá. Otecko (brrr) Colby a nezávislá (akože) Billie boli takí nudní, že si navzájom vlastne patria. Možno som mala priveľké očakávania, lebo mená autoriek často padnú v odporúčaniach dobrej ľahkej literatúry.
Dokonca ani obálka nebola pekná - dosť ma prekvapilo, že je z roku 2025. Myslela som si, že sme sa od rádobysexi mužov v čudnom postoji - ani LinkedIn ani Tinder - na prednej strane už posunuli ďalej.
Obálka pekná, myšlienka jazdcov Apokalypsy sa mi tiež páčila, tak som si knihu zobrala ako letné čítanie. Rovno hovorím, že som bola sklamaná. Nevedela som sa dostať do deja, ktorému chýbala logika, nedalo sa pochopiť konaniu Sary a vlastne ani Mora, celé to bolo veľmi čudné a bez pointy.
Veď si predstavte - Mor chodí po svete a šíri nákazu, na ktorú zomrie každý. Sara sa ho podujme zabiť. Aj sa jej to podarí, lenže smola, lebo típek je nesmrteľný. On ju zajme a cestuje potom s ňou a ďalej šíri nákazu po celých mestách. Ľudia umierajú, deti umierajú, starí umierajú. Potom sa ho pokúsia zabiť iní ľudia a ona krava mu ide pomáhať - jednak, že o to asi išlo, nech zomrie a druhak, veď je nesmrteľný, čo mu asi tak pomôže. Dosiahne akurát to, že sa do nej Mor zamiluje, ona do neho tiež, lebo je krásny a blonďavý a kouká na ni tak jak nikto jinej. Vôbec jej nevadí, že pri tom naďalej vyhladzuje ľudstvo. Až kým teda nechce vyhladiť niekoľko miest naraz. to jej už vadí a odchádza od neho. a on potom, že tak dobre, tak ja ich nezabijem. A ona, že dobre, tak ťa zase milujem. Koniec príbehu. Nemusíte to čítať.
Príbeh sa skladá z troch línií. Prvá patrí Bréte, priamej účastníčke tragédie neskorého príchodu jari na samotu osady Cimruky, druhá jej neveste, ktorá postupne dopĺňa a odhaľuje spomienky, a tretia nás prenáša do neskoršej doby, už do čias socializmu k príbehu ďalšej generácie mužov. Jednotlivé vrstvy do seba postupne zapadajú a práve vďaka tomu má príbeh takú silu. Podkresľuje ju ešte atmosféra šumavskej prírody, ktorá je živá, temná, desivá aj krásna a silno spätá s ľuďmi.
Petra Klabouchová dokázala dej stupňovať tak dokonale, že som mala pocit, že sa doň pomaly prepadám. Je to horor, ktorý vlastne hororom nie je. Je to oveľa desivejší príbeh temný príbeh života.
Moja prvá kniha od pani autorky. Ostala mi po nej silná emócia, z veľkej časti hnev. Hnev na dejiny, ktoré ženám Šumavy vzali moc, samostatnosť a múdrosť a na generácie ich posunuli do úlohy spoločníčok, služobníc a večných trpiteľiek. Pôrod, ktorý mohol byť magickým aktom zrodu života, sa zrazu vníma najmä ako utrpenie a trest. Zo silných žien sa stávajú postrádateľné sivé myšky, boxovacie vrecia a tie, ktoré majú všetko vydržať.
A taká žena si vraj nezaslúži ani meno.
Je to len Vona.
