Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Milujem knihy, v ktorých sa prelína vášeň, temnota a emócie. Najviac ma baví mafia romance, dark romance a romantické príbehy, ktoré dokážu rozbúchať srdce aj rozum. Občas siahnem aj po fantasy alebo napínavej detektívke, ale vždy hľadám silné postavy a príbeh, ktorý vo mne niečo zanechá.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Po prvej časti som potrebovala vedieť, kam sa ich príbeh posunie a čo všetko ešte Vandu čaká.
Vanda ani po tom všetkom, čím si prešla, nenašla šťastie, ktoré tak veľmi potrebovala. Tentoraz však podľa mňa nejde len o to, čo sa deje okolo nej. Veľká časť príbehu je o nej samotnej. O tom, ako postupne nachádza svoju silu, uvedomuje si svoju hodnotu a učí sa pokračovať ďalej aj napriek všetkému, čo si so sebou nesie.
Pretože minulosť sa niekedy vráti do života práve preto, aby sme si uvedomili, že sa do nej už nechceme vrátiť. Aby sme pochopili, čo už nechceme znova zažiť, čo si zaslúžime a o čo v živote naozaj stojíme.
Veľmi sa mi páčila aj myšlienka:
„Odísť je otázka jedného kroku.
Zostať je rozhodnutie, ktoré musíš urobiť každý deň znova.“
Táto veta vo mne zostala, pretože niektoré rozhodnutia nerobíme iba raz. Robíme ich znova každý deň. Aj keď máme strach, pochybnosti alebo za sebou veci, ktoré nás zmenili.
Tieto dve knihy sú podľa mňa naozaj silné. Sú o tom, koľko toho si človek dokáže niesť so sebou a čo všetko musí vydržať. O tom, že niektoré veci v nás zanechajú jazvy, ktoré nezmiznú, ale ani tie nám nemusia zabrániť žiť ďalej. Človek môže byť poznačený tým, čo prežil, a napriek tomu mať v sebe odhodlanie pokračovať.
A práve to sa mi na Vande páčilo najviac. Postupne si nachádza samu seba a uvedomuje si, že aj po všetkom, čo sa stalo, má právo chcieť od života viac.
Ďakujem autorke za zaslanie knihy a za dôveru. Veľmi si to vážim a som rada, že som sa mohla k Vande a Eliasovi opäť vrátiť.
Pri jednom mojom príspevku som sa pýtala na odporúčania slovenských autorov a ich knihy. Deti Vilderienu sa tam objavili hneď niekoľkokrát. Keby nebolo toho príspevku, asi by som sa k Ildeinu vôbec nedostala. A po dočítaní musím povedať, bola by to škoda
Naira sa po udalostiach, ktoré jej obrátili život naruby, ocitá v situácii, v ktorej si musí začať skladať úplne nový život. A čím viac sa snaží pochopiť, čo sa okolo nej deje, tým viac zisťuje, že nie všetko je také jednoduché, ako sa na začiatku zdá.
Na príbehu ma bavilo práve toto postupné odhaľovanie. Dostávala som informácie spolu s Nairou a veľa vecí som si musela sama pospájať. Niektoré odpovede prichádzali postupne a niektoré otázky naopak pribúdali. A presne to ma nútilo čítať ďalej.
Páčili sa mi aj postavy okolo nej. Každá do príbehu prinášala niečo svoje a hlavne vzťahy medzi nimi nepôsobili ako niečo, čo tam bolo len preto, aby príbeh posunuli dopredu. Postupne sa menili spolu s tým, ako sa menila Naira a ako viac spoznávala svet, do ktorého sa dostala.
A hoci je Ildein fantasy príbeh, pre mňa nebol len o tom, čo je nadprirodzené. Veľkú časť tvorili práve Nairine pocity, jej neistota, rozhodnutia a snaha pochopiť, komu môže veriť a kam vlastne patrí.
Pri niektorých knihách mi pomalšie tempo prekáža. Pri Ildeine však vôbec nie. Práve naopak. Myslím, že keby sa všetko odohrávalo rýchlejšie, veľa z toho, čo sa vo mne počas čítania postupne vytváralo, by jednoducho nemalo priestor.
Čím viac som o príbehu premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že jeho najväčšou silou pre mňa neboli samotné fantasy prvky. Bola ňou Naira.
Často si silu predstavujeme ako schopnosť všetko zvládnuť. Nezlomiť sa, nebáť sa a vždy vedieť, čo urobiť. Pri Naire som to však vnímala inak. Ona nemala všetky odpovede. Nevedela, čo ju čaká, nie vždy rozumela tomu, čo sa okolo nej deje a musela sa vyrovnať aj s vecami, ktoré si sama nevybrala.
A napriek tomu išla ďalej.
Možno práve toto je na tom to najťažšie. Nie začať odznova, keď máme všetko pod kontrolou, ale začať odznova v momente, keď sami nevieme, kým vlastne sme.
Niekedy totiž nepotrebujeme nájsť cestu späť k tomu, kým sme boli. Potrebujeme si vytvoriť novú.
A presne túto cestu som chcela s Nairou sledovať ďalej. Preto som po dočítaní prvej časti vôbec neváhala a hneď som siahla po druhej. A dnes, keď už mám za sebou aj pokračovanie, môžem povedať, že táto bol len začiatkom niečoho oveľa väčšieho.
V príbehu sledujeme Helen a priznám sa, že počas čítania som mala veľakrát pocit, že sama neviem, čomu mám veriť. Niektoré veci som si skladala postupne a pri iných som zase premýšľala, či ich vôbec vnímam správne. Práve táto neistota ma na príbehu bavila. Človek si nemôže byť úplne istý tým, čo je pravda, čo je len predstierané a komu môže veriť.
Veľmi zaujímavá je podľa mňa aj myšlienka celého ústavu. Ľudia sa tam musia riadiť pravidlami a ak ich porušia, sú potrestaní. Chcú sa stať slobodnými, ale postupne som nad tým začala premýšľať trochu inak. Ak celý život žijete podľa pravidiel, ktoré vám niekto nastavil, ako vlastne zistíte, že ste slobodní?
Pretože sloboda podľa mňa nie je len o tom, že vám už nikto nič nezakazuje. Je aj o vlastnom rozhodovaní, o možnosti pochybovať a hlavne o tom, že si dokážete sami povedať, čo je pre vás správne. A práve toto sa mi na knihe páčilo. Nútila ma premýšľať nad tým, či človek môže byť slobodný, keď stále premýšľa podľa pravidiel, ktoré mu niekto vložil do hlavy.
„Niekedy môžeme byť tak vtiahnutí do hry, až zabudneme, že je to len hra. Zabudneme, že môžeme nehrať.“
Niekedy sa tak sústredíme na to, aby sme pravidlá dodržiavali, že úplne zabudneme položiť si otázku, prečo ich vlastne dodržiavame. Keď nám niekto dostatočne dlho hovorí, ako máme žiť, čo je správne a čo nie, časom to môžeme začať považovať za jedinú možnosť. A pritom stále existuje možnosť povedať, že túto hru hrať nechceme.
Najťažšie možno nie je získať slobodu, ale uvedomiť si, že sme slobodní rozhodovať sa sami. Pretože ak nevieme, čo je pravda, nevieme, komu môžeme veriť a dokonca začneme pochybovať aj o vlastnom vnímaní reality, potom je veľmi ťažké rozhodnúť sa, čo vlastne chceme.
Po dočítaní mi tak v hlave zostalo hlavne veľa otázok. Čo je pravda? Čo je realita? Komu môžeme veriť? A čo vlastne znamená byť slobodný
Neostala som pri nej len pri príbehu, ale premýšľala som nad tým, ako ľahko si človek môže zvyknúť na pravidlá a prestať ich spochybňovať. Možno totiž nie je najväčšou neslobodou to, keď vám niekto povie, čo máte robiť. Najväčšia nesloboda môže byť vtedy, keď už ani nepremýšľate nad tým, že máte možnosť vybrať si sami.
Som veľmi rada, že sa mi táto kniha dostala do rúk a mohla som ju spoznať. Ďakujem autorke za dôveru a za možnosť prečítať si jej príbeh a podeliť sa o svoj pohľad naň.
Najviac sa mi páčilo, že autorka netlačila na emócie nasilu. Nepotrebovala dramatické zvraty na každej druhej strane. Stačili jej obyčajné momenty. Rozhovory. Pohľady. Ticho medzi vetami. Práve v nich som cítila najviac. Často som mala pocit, že nesledujem dej, ale prežívam ho spolu s postavami.
Táto kniha mi pripomenula jednu vec. Že ľudia sa netopia len vo vode. Niekedy sa topia vo vlastných myšlienkach, vo výčitkách, v minulosti alebo v pocite, že všetko musia zvládnuť sami. A práve vtedy nepotrebujú niekoho, kto ich zachráni. Potrebujú niekoho, kto si k nim sadne a podá im ruku.
Podaj mi ruku, keď sa topím je pre mňa jednou z tých kníh, ktoré nevynikajú veľkoleposťou, ale úprimnosťou. Príbeh, ktorý sa mohol stať komukoľvek. Príbeh, ktorý bol reálny, uveriteľný a plný emócií, ktoré vo mne zostali ešte dlho po dočítaní. A práve preto sa mi tak veľmi páčil.
Nie každá kniha musí človeka zraziť na kolená. Niekedy úplne stačí, keď mu pripomenie, že v tom nie je sám.
Zo začiatku som mala z knihy zmiešané pocity. Reálne som sa cítila ako Vicious pri Emilii. Nechcela som si priznať, že sa mi to páči. Ale áno, je to bomba.
Dej bol skvelý, prelínanie minulosti so súčasnosťou a pohľady oboch postáv tomu dali úplne iný rozmer. A presne to, že to medzi nimi nebolo dobré a ani správne, ma na tom bavilo najviac. Nebolo to dokonalé, bolo to surové, miestami nepríjemné, ale o to viac reálne v rámci toho žánru.
Celkovo vo mne tá kniha zanechala silný pocit. Nie je to ľahké čítanie, ale presne také, ktoré ťa pohltí a ešte dlho po dočítaní v tebe zostane. A práve preto túto sériu milujem. Je to moja srdcovka a táto časť ma v tom len utvrdila. A áno bolo pri nej aj slzy a to hneď od začiatku. Odporúčam si pred tým prečítať hru osudu, vtedy su emócie ešte silnejšie
Kniha nestojí len na romantickej či temnej linke, ale najmä na myšlienke, že zrada nebolí preto, že príde od nepriateľa, ale preto, že ju spôsobí niekto, komu sme dali moc nad svojím životom. Príbeh ukazuje, ako ľahko si človek dokáže zameniť bezpečie za ilúziu a ako často veríme nie preto, že by sme mali dôkazy, ale preto, že veriť chceme. Kniha má pútavý dej, číta sa rýchlo a ľahko. Za mňa jediné čo jej chýba je hlbšia iskra vo vzťahu hl.postáv
Klobúk dole. Prvá kniha a hneď takáto bomba.
Išla som do tejto knihy s tým, že veď je to mafia Dark romance, viem čo cca môžem od nej čakať. No nevieš moja pekná ale keď si ju prečítaš, tak sa dozvieš Začiatok knihy bol trošku pomalší, ale pri štýle písania autorky mi to neprekážalo. Je to napísané pútavo, dej je napínavý, tiež sú tam aj zvraty, ktoré k týmto knihám patria a boli tam aj vtipné momenty, pri ktorých som sa zasmiala
Jediné čo by som ja knihe vytkla, sú trochu zdĺhavejšie opisy situácii a opisy prostredia. Hlavne pri dialógoch mi to trošku prekážalo keď som rýchlo potrebovala vedieť čo bude ďalej . To samozrejme u mňa neuberá knihe na hodnotení, ani na celkovom dojme, to je len môj osobný postreh a názor a možno som len nedočkavá
Celkovo sa mi kniha páčila a určite ju budem odporúčať ďalej. Teším sa na ďalšie príbehy ktoré pre nás Victoria chystá a určite ju budem podporovať ďalej, lebo začala dobre
Od Mišky mám toho prečítaného viac a preto som musela mať doma aj túto novinku a musíte ju mať doma aj vy! Pretože je to dokonalé. Je tam všetko čo tam má byť. Napätie, vášeň, hlbšia myšlienka a zvraty ktoré nikto nečaká je to topka
