Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
či?
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
"Matka udělá všechno, aby ochránila své dítě."
Veta, ktorá charakterizuje celý román. A hodí sa nie len na hlavnú hrdinku Maggie, ale aj na vedľajšie postavy - rovnako matky ako ona.
Keď sa Maggie preberie z kómy, zisťuje, že jej svet sa otočil o 180 stupňov. Nielenže jej oznámia, že zomrela jej milovaná dcérka, ale tiež, že zmizol - nevedno kam - jej manžel. Na svete je odrazu sama ako prst. A ako postupne zisťuje, ostala bez strechy nad hlavou aj bez prostriedkov. Manžel Sean totiž predal ich dom, zrušil bankový účet, a tak Maggie ostalo iba 198 libier, ktoré mala náhodou odložené bokom na svojom účte.
Po prepustení z nemocnice jej pomáha sociálna pracovníčka opäť sa prinavrátiť do života. Maggie, ktorá pracovala iba krátko predtým ako sa vydala za Seana, strávila väčšinu času starostlivosťou o malú Elspeth. Sean bol ten, kto do rodiny prinášal peniaze. Teraz nevie, čo má/bude robiť. Amanda jej pomôže s vybavovaním si príspevkov - na bývanie, na živobytie. Aspoň po dobu, kým sa nedá dohromady. Maggie je zúfalá. Je nešťastná. Neustále myslí len na jedno - na mŕtvu dcérku. Akosi nechce uveriť tomu, že Elspeth v jej živote už nefiguruje.
Autorka opísala Maggienu situáciu - jej zúfalstvo, beznádej a frustráciu - neskutočne dobre. Človek mal pri čítaní pocit, že je tam s ňou. Aj by jej chcel pomôcť, ale ako? Môže len sledovať jej konanie a povzbudzovať ju v jej činoch. Súriť ju, aby vypátrala pravdu. Aby zistila, kde je jej manžel. Prečo zmizol a zahladil po sebe všetky stopy? A tiež, či jej malé dievčatko predsa len nie je niekde samé, smutné a čakajúce na svoju milovanú matku.
Intenzita nájsť ju začína silnieť po tom, ako sa jej do rúk dostane list, ktorý je písaný Elspethiným rukopisom. Krásne vyznanie mamičke v podobe básničky Maggie uisťuje v tom, že jej dievčatko niekde je a volá ju.
Nuala rozohrala krásnu psychologickú zápletku. A rovnako, ako aj v jej prvotine Co zbylo z mojí sestry musím ospevovať jej nesmierny talent. Je skvelé, že Domino našlo, a hlavne, že si vybralo práve túto autorku a rozhodlo sa čitateľovi priniesť jej tvorbu. Skutočne stojí za to. Román Den, kdy se to stalo vás neuveriteľne strhne od prvej strany a nepustí, až kým neprídete na koniec. Výborne vystupňované napätie a - bacha! - prekvapivý koniec. Jedným slovom: SKVELÉ.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha ma veľmi milo prekvapila. Už dávno som nečítala nič také napínavé ako bolo toto.
Hlavná hrdinka Kate bola novinárka, ktorá nepísala len tak o hocičom. Vyberala si pre seba a pre ľudí ťažké témy - zložité príbehy. Sledovala a písala o ľuďoch žijúcich v Sýrii, na území, v ktorom vyčíňa vojna. Na pozadí výbuchov, ohlušujúcich striel z pušiek a samopalov prinášala príbehy ľudí, ich pocity, ich žitie/bytie vo vojnovej zemi. Častokrát ona sama prežívala jednotlivé bitky s nimi. Nečudo, že sa to podpísalo na jej psychike. V noci nemohla spávať (darilo sa jej to iba za pomoci silných liekov), no častokrát na to myslela i vo dne...
Keď sa vráti domov, v pamäti má posledné udalosti súvisiace s malým chlapcom, ktorého zabila vybuchnutá bomba. A veru, ani alkohol jej nepomáha na to zabudnúť. Navyše podobného malého drobca vidí aj cez okno svojho rodičovského domu. Chlapča sa krčí v záhrade a vyzerá, že by potrebovalo pomoc.
Kate zalarmuje susedku, neskôr aj políciu... no nakoniec z toho vyjde ako vyšinutá ona. Nikto totiž žiadneho malého chlapca v záhrade nevidel. A susedka žije sama. Deti nemá. Tak koho to vlastne Kate vidí?
Keďže Kate v nikom nenachádza oporu, sama začína o sebe pochybovať. Jej sestra Sally, ktorá sa pre zmenu už niekoľko rokov utápa v alkohole ju pri návšteve vyštrikuje z vlastnej chalupy. A je jej srdečne jedno, že je to jej sestra.
Prvá časť knihy je opísaná z pohľadu Kate. Súčasný dej je popretkávaný jej spomienkami na Sýriu a udalosti, ktoré otriasli jej svetom. Druhá časť knihy je zase z pohľadu jej sestry Sally. Po celý čas som rozmýšľala, ktorá zo sestier je na tom horšie. Veď názov: Co zbylo z mojí sestry predsa musí na jednu z nich pasovať. Ale viete čo? Ako knihu čítate, postupne zisťujete, že vystihuje obe sestry. Nedá sa povedať, že je na tom horšie Kate alebo Sally. Nie. Obe majú "za ušami", ako sa ľudovo hovorí. A vy si síce nenájdete svoju favoritku, no budete dychtivo sledovať obidve. Pretože budete chcieť vedieť, ako to s nimi dopadlo. Čo sa im stalo, čo bolo príčinou ich vzájomnej nevraživosti, a napokon čím si prešli počas svojich tak veľmi rozdielnych životov.
Hoci ide o debut v podaní Nualy, musím napísať, že ide o veľmi talentovanú autorku. Mňa zaujala. Nesmierne. Nevidím dôvod, prečo by nemala zaujať i vás.
Ach, toto bolo trápenie. Nemyslím dejovo. Naopak, téma/myšlienka bola zaujímavá - to postupné "vyzretie" hrdinky, ktorá bola schopná -kvôli svojmu (imaginárnemu?) milencovi- si aj nohy dolámať, to jej (metaforicky povedané) otvorenie očí a uvedomenie si, čo sa stalo v minulosti, čo sa deje teraz - aký jej jej život, kam smeruje atď. bol výborný nápad, ale... je tu ale.
To podanie... na mŕtvicu. Hutné, rozvláčne, pomalé. V konečnom dôsledku únavné. Tým to autorka vyslovene zabila/zadupala/zničila.
Vážení, pravdou je, že kniha nie je určená na jeden záťah. Treba si ju kúskovať, hrať sa s ňou, vychutnávať ju..
Toto bola riadna vtákovina. Dej takmer žiadny, a od polovice knihy viac-menej nič iné len erotika. Normálne by som knihu zaklapla a nechala tak, no v tomto prípade sa nedalo. A to kvôli hlavnej hrdinke. Penelope bola neskutočne trafená. Ale že naozaj neskutočne. Jej hlášky boli bombové. Musela som sa smiať - často nahlas.
Žiaľ k hrdinovi som si cestu nenašla. Nijakovsky nijako som mu nevedela prísť na chuť. Rozhodne žiadny "chlap snov".
Tamera je úžasná rozprávačka. Dokazuje mi to každou svojou knihou. Výnimkou nie je ani román o maliarke Claire, ktorá sa kvôli rodine dostala do prostredia, v ktorom hrali prím faloš a podvod. Claire totiž po smrti svojej matky prevzala na seba jej úlohu. Maľovať obrazy slávnych umelcov a predávať tieto dokonalé kópie potenciálnym kupcom ako originály. O stránku predaja sa staral jej otec. Bolo iba otázkou času, kým im na tento podvod niekto príde...
Príbeh je napínavý a aj veľmi romantický. Pri jeho čítaní človek zažíva milióny pocitov. Prežíva s hrdinami všetky ich vzostupy i pády. Tamera vie ako do postáv vliať život, až máte pocit, že ste pri nich a prežívate to, čo oni.
Autorka v knihe výborne zachytila súčasný svet mladých ľudí, ktorí riešia problémy s rodinou, láskou, prácou v každodennom živote a radi si vyhodia z kopýtka. Hlavná hrdinka je sympatická čoskorotridsiatnička, a tak správne trafená. Každé ráno ju budí jej vlastná mať už o pol siedmej, len aby stihla vstať včas do práce (kde mimochodom chodí na 9.00 h). Dialógy medzi matkou a dcérou sú vykreslené bravúrne. A ja ďakujem bohu, že nech už je moja mama aká je, nerobí mi budíček (ale to bude tým, že vstávam skôr ako ona ;-) ).
Vzťah dcéry a matky je tu opísaný len ako jeden z mnohých možných vzťahov, v ktorom si tieto dve ženy nerozumejú. Matka chce len to najlepšie pre svoju dcéru - čo vidí v tom, že ju vydá; a dcéra zase chce žiť samostatný život, nechce byť neustále poučovaná a komandovaná vlastnou matkou. Tým, že sa ich "záujmy" navzájom bijú, vzniká množstvo humorných situácií.
Hrdinka tiež nemá šťastie na mužov. Má však oporu vo svojich priateľoch - puntičkárke Simone a homosexuálovi Michalovi. Spolu často riešia svoje dilemy a lá muži, práca, matky, nad pohárikom v Cafe Giovanni, kde sú pravidelnými štamgastmi.
Autorka má veľmi kvalitne vystavané dialógy - či už medzi kamarátmi, sestrami, kolegami. Na mnohých z nich (často práve na štipľavých hláškach) som sa naozaj schuti a nahlas zasmiala.
Kniha síce končí otvorene, no vôbec mi to neprekážalo. A na obsah, ktorý ponúka je aj dostatočne dlhá.
Výborná oddychovka na spríjemnenie jedného popoludnia.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Štýl a ľahkosť s akou píše Jennifer Probst sú pre mňa magnetom. Pri jej knihách čitateľ vie, že sa mu dostane veľká dávka iskrenia medzi hrdinami, s tým spojené motýle v brušku a happyend. A nech už to spočiatku medzi hrdinami vyzerá akokoľvek -nie- ružovo, vždy sa stane niečo, čo ich názor/pohľad na vec zmení.
Jenn nás v románe Miluj mě jakkoli, ktorým otvára trojdielnu sériu Billionaire Builders vťahuje do sveta staviteľov domov. Hlavným hrdinom je Caleb, ktorý pracuje v otcovej stavebnej firme. Rád by ju jedného dňa viedol, pretože po prvé: je najstarší, a po druhé: spomedzi troch súrodencov, bol jediný, ktorý ostal pracovať s otcom a firmu ďalej rozvíjal. Právom si zaslúži byť jej hrdým majiteľom. To však netuší, že jeho otec má celkom inú predstavu...
Tatík totiž po svojej smrti nechal chlapcom závet. Určil v ňom podmienky, ktoré zdolať bude veľmi ťažké, ale nie nemožné. Stačí sa len zomknúť, dať hlavy dokopy a... fungovať.
Caleb a jeho bratia sa rokmi odcudzili. Každý z nich si žije svojím životom a len ťažko sa ho vzdávajú. Napriek tomu sa rozhodnú otcovu poslednú vôľu naplniť. Pomôžu tak sami sebe obnoviť a utužiť vzájomné vzťahy...
Morgan je dizajnérka, cestuje po celej Amerike a mení sny boháčov na skutočnosť. Vytvára im domovy podľa ich predstáv. Aj teraz dostala mimoriadnu zákazku a jediný, kto ju dokáže zrealizovať presne podľa jej predstáv je firma Pierce Brothers. Spočiatku sa nepohodne s Calebom. Ten totiž nemá chuť stavať dom pre niekoho, kto v ňom neplánuje dlhodobo bývať. Nemôže si však dovoliť odmietnuť takú lukratívnu ponuku, a tak prácu na dome snov pre vybrané celebrity prijíma.
Popri práci je Caleb s Morgan neustále v kontakte. Ich silné povahy na seba neustále v niečom narážajú a len málokedy sa zhodnú. Napokon však nájdu kompromis... a popri tom aj niečo iné - niečo vzácnejšie a trvalejšie. Lásku.
Príbeh sa mi páčil. Priniesol mi všetko, čo som od neho očakávala. V prvom rade únik od reality, následne vítané rozptýlenie, potom zábavu, a nakoniec nádej pre šťastné konce.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Hlavnej hrdinke Olge sa rozpadá svet, v ktorom doteraz žila, na márne kúsky. Jej manžel, životná opora, ju opustil a zanechal ju s dvoma deťmi a so psom. Olga sa s tým nedokáže vyrovnať. Neustále premýšľa, prečo sa to stalo, čo bolo spúšťačom, čo bolo príčinou toho, že sa jej milovaný Mario rozhodol ju opustiť a zahodiť tak pätnásť rokov (s)pokojného rodinného života. Olga sa počas tých rokov vzorne a starostlivo starala o rodinu. Život s Mariom a ich dvomi deťmi dokonca uprednostnila pred budovaním vlastnej kariéry.
Olga preto Mariov odchod nedokáže pochopiť. Upadá do beznádeje. Trápi sa myšlienkami, ktoré jej jedna cez druhú pulzujú v hlave. Ostáva zavretá v byte, medzi štyrmi stenami, kde sa trápi, trpí, až prestáva rozlišovať realitu od vlastných fantazmagórií. Ako už naznačuje názov knihy - opúšťa sa.
Je až prekvapujúco zarážajúce ako sa Ferrante podarilo zachytiť celú škálu emócií, ktorými si opustená žena prechádza. Priam akoby si ona sama niečím podobným prešla. Nuž ale, nemožno sa čudovať. Každý, kto bol niekedy niekým podvedený, alebo opustený, si nájde s Olgou mnoho spoločného. (Niekto v nej možno objaví aj spriaznenú dušu.) Pretože väčšinu pocitov prežil na vlastnej koži. Dokáže sa vďaka tomu aj hlbšie ponoriť do príbehu a pochopiť Olginu bolesť, náhlu prázdnotu, prežívať s ňou jej tápanie v tme, antipatiu voči všetkému a všetkým, i nechuť ďalej žiť.
Olga začína zanedbávať nielen seba, ale aj svoje deti. Nežije, iba prežíva. Zo dňa na deň. Jeden za druhým. V nikdy nekončiacom kolotoči emócií, ktoré ju postupne valcujú. Od preukrutnej bolesti, smútku a nešťastia, cez nenávisť, hnev a miliónov výčitiek - voči sebe, voči nemu, až po pochopenie, odosobnenie sa, následnú ľahostajnosť a navrátenia sa k sebe samej.
Hrdinka zakúša život bez manžela a ako sa čitateľ postupne posúva stránkami ďalej a ďalej, nadobúda pocit, že Olga sa zo svojho nešťastia nikdy nedostane. Že sa buď zblázni, niekoho zavraždí alebo sama spácha samovraždu.
Našťastie Ferrante stvorila silnú hrdinku, a tak ako nás necháva sledovať jej pád až na samotné dno, tak nám prináša aj jej opätovné sa vyzdvihnutie hore, znovu naštartovanie sa do života, akoby sme sledovali znovuzrodenie bájneho Fénixa.
Ferrante je skvelá rozprávačka. Nehrá sa so slovíčkami, nenaťahuje čitateľa, ani ho nezavádza. Prináša mu iba holé fakty a surovú skutočnosť. Citlivé povahy to nemusia dobre znášať, no tí, čo milujú drámu a neprekáža im pochmúrnosť, depresia a smútok číhajúce z každej strany, každej vety, ba každého slova, tí si príbeh vychutnajú do poslednej bodky.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Čítala som mnoho príbehov, v ktorých sa slávny spevák/herec zamiluje do obyčajného dievčaťa. Niektoré sa mi páčili viac, iné menej. Ale ak by som si niektorý z nich mala prečítať znova, tak by to bol práve tento.
Dejová línia, ako taká, nie je ničím výnimočná. Všetko tu už bolo, o všetkom sa už písalo. Napriek tomu ma knižka do seba pohltila. A to úplne celú. Rozmýšľam, čo to spôsobilo. Autorkin štýl? Istým spôsobom áno. Vykreslenie postáv? Stopercentne. Dievčatá vytvorili Oaka neskutočne hodnoverne. Bol namyslený a arogantný. Presne taký drzý, ako som si vždy nejakú rockovú hviezdu predstavovala. A čakala som na moment, kedy ho skrotí jedno celkom obyčajné dievča. A ono skrotilo. Vaughn bola presne typ, ktorý sa na tú úlohu hodil.
Nebola z neho paf (čo dlho nemohol chlapec prehrýzť... veď jeho predsa chceli všetky baby) a nemala v pláne sa k nemu chovať milo, keď to nemal v úmysle ani on. Na verejnosti, pred novinármi hrala milujúcu partnerku, ale mimo kamier bola sama sebou a správala sa odťažito.
Oak bol k Vaughn spočiatku veľmi nepríjemný. Predsa len bola dievčaťom, ktoré mu nanútili manažéri, len preto, aby svetu ukázal, že už nie je viac tým divokým a nenapraviteľným bláznom. Že sa zmenil. Že dospel. Oak sa chcel vo svojej kariére posunúť ďalej. Našťastie bol aj rozumný, a vedel po akej ceste sa má vydať, ak chce byť aj naďalej úspešný.
Príbeh je veľmi romantický. Láska medzi Oakom a Vaughn klíči veľmi pomaly a postupne. Nie je to žiadne divoké vzplanutie, aj keď nemožno poprieť, že je vášnivé. A tiež, bolo fajn prečítať si niečo aj z hudobného sveta, najmä z jeho zákulisia.
Čo dodať na záver? Možno už len to, že kniha sa číta veľmi dobre. A hoci ide o vymyslený príbeh, vyvoláva vo vás pocit istej skutočnosti. Akoby sa niečo také mohlo stať. Niekde. Niekedy. Niekomu.
Osamelosť prvočísiel rozpráva príbeh dvoch ľudí, ktorých sledujeme od ich detských liet až po ich dospelosť. Sú to atypickí hrdinovia. Každý si nesie svoju traumu z detstva a každý sa so svojim životom vysporadúva po svojom. Keď sa to tak vezme, každý z nás má hlboko v sebe zakorenenú nejakú tú boliestku, ibaže niekto sa s ňou vie vysporiadať bez väčších problémov a iný nie. A každý z nás tiež minimálne raz v živote spravil rozhodnutie, ktoré ľutuje.
Tu máme hrdinov, ktorí vďaka svojim povahám a vďaka prostrediu, v ktorom žijú, majú veľký problém sa so svojimi bolesťami vysporiadať. Každé ďalšie rozhodnutie, ktoré urobia sa akoby obráti proti nim. Či už sa rozhodujú o veľmi dôležitých veciach alebo tých menej dôležitých.
Od začiatku mi bolo jasné, že sa naši hrdinovia jedného dňa musia stretnúť. Nebolo možné, aby sa ich životy nepretli. A hoc moja romantická dušička pišťala po tom, aby ich stretnutia dopadli inak, niekde v kútiku duše som tušila, cítila, že sa to nestane. Jednak som už vedela, že Paolo píše príliš reálne príbehy na to, aby dejovo padol do pátosu a klišé, a tiež, keby to medzi hrdinami skončilo podľa mojich predstáv, tá kniha by nikdy nebola taká skvelá, aká je.
Alice aj Mattia sa večne držia v ústraní. Na okraji spoločnosti, a to už od školy. Sú nenápadní, ba až neviditeľní. Napriek tomu sú viditeľní jeden pre druhého. Aj tu však len do určitej miery. Obaja totiž žijú akoby vo svojom vlastnom vnútornom svete. Boja sa z neho vystúpiť, hoci by to mnohokrát neuveriteľne radi urobili (aspoň Alice určite). A aj keď si v mnohých veciach rozumejú, chápu sa, a čo je najdôležitejšie, dôverujú si navzájom, ich najväčším problémom je nedostatok komunikácie. Tak ako sú si blízki, sú si aj vzdialení. Nikdy nepovedia to, čo by chceli. Radšej mlčia a mučia sa vlastnými myšlienkami, vo svojej samote. A pritom by niekedy stačilo povedať iba slovo, dve a všetko by sa zmenilo.
Paolo v tomto románe zachytáva viacero tém, z ktorých najviac vynikajú práve osamelosť a dôsledky našich rozhodnutí. Hovorí sa, že každý sme si strojcom vlastného šťastia, a niečo pravdy na tom bude... Autor poukazuje na utrpenie, ktoré si ľudia často spôsobujú sami, tým, že sa uzavrú do seba, nenájdu v sebe odvahu niečo zmeniť, ani niečo urobiť so svojím životom, ani len vysloviť svoje myšlienky, sny, či túžby. Ostanú s nimi sami, zatvorení vo svojej ulite (komfortnej zóne) a nikdy z nej nevylezú. A kvôli čomu? Kvôli strachu. Strachu zo zmeny a zo strachu žiť.
Je to veľmi smutný príbeh, avšak natoľko pravdivý, až vyvoláva zimomriavky.
