Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
Deti Volgy sú treťou knihou od tejto autorky. Zulejka otvárala oči - a bolo na čo pozerať a čítať, Transport do Samarkandu trochu sklamal a Deti Volgy milo prekvapili.
Je to pekná kniha. Je to neuveriteľný príbeh, ale o tom je literatúra, ona si to môže dovoliť. Ale je to aj pravdivý príbeh, osud Nemeckých osadníkov je krutá realita a v Rusku asi realita ani iná byť nemôže. A je tu príbeh človeka, ktorý žije svoj život za riekou, ktorá ho delí od toho hrozného okolia, čo je na jej druhej strane , od reálií Ruska začiatku minulého storočia a len dúfate, že ten jeho malý kúsok zeme nikto neobjaví... a len toľko treba dodať, že je v tej knihe zachytenej veľa historickej pravdy . A lepšie by vám padlo, keby to radšej bola lož.
Autorku som prvý krát zaregistroval v nejakom článku v českom Reflexe, kde zaujímavo rozprávala o svojej strej mame, ktorá bola, aspoň myslím predobrazom Zulejky. Veľmi ma milo prekvapilo, keď sa mi do rúk dostala táto kniha a bol to ten príbeh.
Ten príbeh si vás získa, je košatý, zaľudnený. Dobre sa číta v kresle, s čajom v ruke. Dozaista sa ťažko žil. Veľmi ťažko. Trochu mi v niečom atmosféra knihy pripomínala Vzkriesenie od L.N.Tolstoja, v podstate vyhnanstvo bolo to isté a preto asi nemohlo byť inak ani zachytené. Treba tú knihu vziať do rúk a čítať. A potom, čo som pred nedávnom počúval v rozhlase reláciu o ľuďoch z bývalého Československa, ktorí boli odvezení do ruských gulagov, tak ten príbeh môžeme považovať aj za príbeh našich ľudí. O to desivejšie. Ale história ľudstva je plná všemožných táborov.
Dnes je svet postavený na súťaži. A je to vysoká hra. Už nesúťažíme len medzi sebou v práci, na ihrisku pri športe, ale už súťažíme aj sami so sebou. Latka sa nastavuje vyššie a vyššie. Spočiatku to je fajn, ale keď človek dospeje do istého veku, má za sebou isté skúsenosti, či už dobré alebo aj špatné , tak si niekedy povie, že už je možno toho aj dosť a už by rád spomalil....ale potom príde nejaká udalosť, kedy opäť musí vojsť do ringu a súťažiť. A problém je, že sa opäť očakáva vysoký výkon, latku Vám nastaví okolie ale vám sa už asi ani nechce... A to je prípad Perlmanna. Aspoň tak to vnímam ja a v takom rozpoložení som si ho predstavoval. Keď človek väčšiu časť svojho života pracuje v kreatívnom odvetví, alebo v inak tvorivom - ako napríklad lingvista, kde bojujete sám za seba, tak nemáte moc času na oddych a to vyhorenie skôr či neskor príde. A túto myšlienku výborne vykresluje Mercier, je až hrozivé a popravde sa až ťažko čítalo, ako dospel k tomu, a naplánoval a takmer aj spáchal vraždu kolegu ,svoju samovraždu, ten jeho neustáli vnútorný boj s kolektívom iných jazykovedcov na sympóziu, kedy v podstate svoju sebadeštrukciu začal tým, že si po rokoch opäť zapálil. A pritom všetkom bol najspokojnejší pri čítani encyklopédie v trattorii a pri doučovaní krčmárovej dcéry. Chýbal mu malý krôčik, všetko opustiť a nechať za sebou svoju zrejme úspešnú minulosť. Ale súťaž a latka bola nastavená a očakávania boli vysoké, ale očividne už neboli súčasťou životnej línie Perlmanna. Ale zrejme samotný Mercier PAscal to dokázal, keď vo veku Perlmanna opustil akademický svet a uviedol do sveta pocit zo života v podobe tejto knihy. Klobúk dole pred tým rozhodnutím. Očividne muselo byť oslobodzujúce, keď dlhé roky na to sa autor dokázal, a asi aj stále venuje písaniu kníh, kde tiež určite naďalej súťaží s inými literátmi, ale jedno veľké víťazstvo už ma za sebou. Prajem všetkým , čo sú v živote tak trochu na rozhraní, príjemné a poučné čítanie.
Transport do Samarkandu je druhá kniha, ktorú som od Guzeľ Jachina čítal, navnadil ma preklad od Jána Štrassera. Na autorku som už tak trošku nahliadal ako na Ľudmilu Ulickú, ďalšiu moju obľúbenú ruskú spisovateľku, ale musím povedať,že ma táto kniha mierne sklamala. Napriek veľmi pozitívnym recenziám, ktoré letia svetom n túto knihu, chýbala tej kniha možno prepracovanosť? Menšia predvídatelnosť? Je to dielo, kde je hodne cítiť, že človek čo neprežil, nevie presne opísať. Lízali sme lízanku cez celofán. Keď píše Solženicin o chlade, tak to chladí, keď píše Viktor Frankel o hlade, tak v bruchu škŕka. A tu sa to akosi nedialo, a náhod bolo neúrekom, celé to bolo akési neuveriteľné, napriek relatívne širokému obsahu nešlo sa do hĺbky. V podstate som ani neprišiel na to, kto boli naši a proti komu sme bojovali/ respektíve na čej strane autorka stojí/. Podobné témy, podobné roky opisoval Rybakov v Rokoch tridsiatich a ďalších, Pasternak v Doktorovi Živagovi - tam to bolo ďaleko viac vierohodnejšie, prežité do morku kosti.Možno by sa mala autorka viac venovať súčasným témam, tie sú tiež dosť desivé a hodné spracovania. Mám od autorky v knižnici ešte Deti Volgy, tak uvidíme, či prekvapí, alebo bude sklamaním.
Na knihu Váha slov som sa hodne tešil, hneď ako bola avizovaná, tak som si ju objednal a bol som rád, ze mi stihla dôjsť ešte pred odchodom na dovolenku. Rád trávim pobyt u mora s dobrou knihou, zatiaľ mi býval veľmi dobrým spoločníkom napr. Ian McEwan, ale aj iní. Mal som skúsenosť s autorom, Nočný vlak do Lisabonu bol super, však k tejto knihe mám rozporuplný vzťah. nechem povedať že ma sklamala, skôr ma rozčulovala. Je plná výborných myšlienok, príbeh v podstate nie je zlý, ale tak narcistický román som snáď ešte nečítal. Hlavný hrdina, čo spraví, koho stretne, tak to nemá chybu, jeho nový priatelia, jeho deti sú tiež z toho najlepšieho cesta. A viacnásobné prerozprávanie deju v listoch nebohej manželke, to ma už čerti brali, pretože ten pohľad neprinášal nič dobré. Ako som už napísal, kniha má v sebe veľa zaujímavých pohľadov na život, na literatúru a na literárny preklad, ....táto téma je obzvlášť obohacujúca, ale mohla byť o tretinu kratšia, čitateľsky by bola možno zaujímavejšia a nič by nestratila na kráse.
