Jozef

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil
Zobrazit více

Moje srdcovky

Moje odznaky

Moje aktivity

0

Jozef Jozef napsal recenzi

15.02.2021 12:24

Antológia „V duchu Edgara Allana Poea“ je konglomerát poľských poviedok z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré boli dohromady neorganicky zlepené podľa kľúča, ktorého tvar si vôbec nedokážem predstaviť a ktorých spája iba krajina pôvodu a obdobie, čo by samo osebe nebolo nezaujímavé nebyť „svojbytnej“ marketingovej stratégie vydavateľstva. Všetky poviedky majú síce spoločného menovateľa v línii fantazijného prvku, ale jeho presnejšie zadefinovanie nebolo uspokojivo vyriešené, preto sa do antológie vošlo všeličo, takmer čokoľvek, čo súvisí s fanatáziou a imagináciou. Teda takmer celý poviedkový diapazón poľskej literatúry obdobia belle époque. O tom, že mám pravdu, svedčí okrem iného i celkom neopodstatnené zaradenie grotesiek a humoresiek. Prečo nie, veď „vzhľadom k nadprirodzeným prvkom neopúšťajú fantastický žáner“. Ale áno, opúšťajú, a ten sľubovaný hororový celkom určite. No a čitateľ potom poslušne musí zjesť všetko, čo mu editor naservíroval, i keď si to vôbec neobjednal.

Editorovi, ktorý sa dostal k akémusi výdatnému zdroju, bolo zrejme ľúto nezaradiť aj humorné diela (keď už ich raz má, však) a argumentuje tým, že „český čitateľ by mohol oceniť aj dielka svojím vyznením humoristicky ladené“. To by dozaista mohol, nie však v zborníku, ktorý samotný editor anonsuje ako „fantastika hororu“, či na inom mieste „fantastika hrôzy“. O dispozíciách českého či slovenského čitateľa pre docenenie rôznofarebnej palety literárnej tvorby komerčnej i umeleckej niet pochýb a práve preto, že je tento čitateľ sčítaný, by sa s ním editor nemal zahrávať. Žánrovo rozmanitý guláš hneď v úvode odprezentuje ako „antológia poľskej fantastiky hororu“ a pre prekvapeného čitateľa si vysvetlenie poľutovaniahodnej chaotickej edičnej stratégie ponechá až na doslov, kde dokonca otvorene prizná, že v prípade názvu šlo „o marketingový ťah“. Predmetné poviedky majú totiž od hororu ďaleko asi tak ako ja do Kráľovstva nebeského. Tomu teda hovorím úcta k čitateľovi.

To, čo je na knihe skutočne strašidelné je obal a väzba. Volvox Globator z nejakého iracionálneho popudu tlačí hrubé či dokonca veľmi hrubé knihy (napr. Karáskove Romány tří mágů vydané v jedinom zväzku) vo formáte s vysokými a úzkymi listami, takže čím je kniha hrubšia, tým sa čitateľské potešenie úmerne zmenšuje, pretože čítanie je nepohodlné (v prípade spomenutej knihy Romány tří mágů som nemal ďaleko od toho, aby som výtlačok nevyhodil cez okno na treťom poschodí, a to aj napriek vynikajúcim literárnym kvalitám). Navyše autora a názov knihy vydavateľstvo aplikuje na obálku knihy v podobe akejsi nálepky, ktorej rohy sa môžu ľahko odlepiť. O potešení z knihy ako takej majiteľ jakživ nepočul.

Aby som však nebol negativistický, poviedky sú väčšinou napísané naozaj kultivovane, niektoré dokonca obsahujú aj hororové prvky a časť knihy som si naozaj užil (vrátane modernisticky silne štylizovaných poviedok, ktoré si čitateľ nalákaný na horor – tj. „kýžená“ cieľová skupina – určite neužije). O skutočnej katarzii či extatickom vytržení môžem hovoriť len v prípade dvoch mimoriadne nádherných poviedok od Stefana Grabinského, ktoré dokonale ilustrujú morbídnu fantáziu dekadencie fin de siécle. Zvlášť druhá z nich je absolútnym klenotom žánru a stojí za opakované čítanie. Problémom je, že rovnakým materiálom mala byť napchatá celá kniha. Je mi ľúto, že sa vydavateľstvo hnevá, no ani ja zďaleka nie som spokojný. Nepotešili ste ma, ani ja vás nepoteším.

Čti víc

0

Jozef Jozef napsal recenzi

15.02.2021 12:22

Na rovinu povedané – Pomsta posvätného chrobáka nie je horor, a už vôbec nie gotický. Ide o dobrodružnú prózu s hororovými prvkami, ktorá v čitateľovi nevyvoláva zimomriavky, ale napätie plynúce z ukotvenia v žánri trileru. Prítomnosť nadprirodzena automaticky nezaradzuje žiadne dielo do gotického subžánru. „Gotika“ sa len lepšie predáva (aj ja som na to naletel). Každopádne určite sme na poli weird fiction, takže čitateľ nebude ukrátený o príšerné bizarnosti, po ktorom jeho duša piští.

Porovnávanie Chrobáka s Draculom, ktorý vyšiel prakticky paralelne, nie je namieste, pretože Stokerovo dielo je čistokrvný gotický horor s tryskajúcou tvorivou energiou a významovými presahmi, zatiaľ čo Marshov román ponúka „len“ priamočiaru adrenalínovú jazdu, ktorá by nemala byť preceňová, ani s ohľadom na Marshov obdivuhodný zmysel pre kompozíciu. Bram Stoker je v Draculovi tak šokujúco efektívny a v čitateľovi rezonuje tak hlboko a intenzívne, že sa nerozpakujem hovoriť o skutočnom umeleckom diele. Richard Marsh v Chrobákovi naopak vykazuje pomerne infantilný charakter imaginácie a nad úroveň suterénu literatúry ho tlačí skôr len silou pútavého rozprávačstva než skutočne inteligentným príbehom. Len čo sa k slovu dostane Marshov zmysel pre humor, čitateľ snáď definitívne pochopí , v čom je rozdiel medzi Chrobákom a gotickým Draculom, kde nie je žiadny humor (podobne ako vo filmovom Votrelcovi).

Autora vynikajúceho doslovu Tomáša Horvátha by som rád doplnil. Anglický záujem o orientálnu tématiku v rámci hororu je omnoho starší – Beckfordov šialený román Vathek vyšiel už v roku 1786. Skôr než pocit ohrozenia Orientom je u týchto autorov čitateľnejší rys záujmu o ventilovanie potláčaných emócií a vášní, ktoré civilizovaná spoločnosť vytesnila z medzí dovoleného – Orient sa stal vynikajúcou platformou pre podpovrchové rozvinutie sexuálnych fantázií. V čase vydania Marshovo románu malo Anglicko za sebou už takmer dve storočia tradície grand tour – „skúsenostnej“ cesty mladých džentlmenov po trase Benátky – Rím – Atény – Konštantínopol (často i ďalej). Prípad baróna Francisa Dashwooda jasne ukazuje, do akej miery boli tieto potulky prepojené so záujmom o nespútanú sexualitu. Posadnutosť presexualizovanou víziou Orientu vyvrcholila čoskoro v Melfordovom nemom filme Šejk (1921). Bolo pre mňa príjemným zážitkom sledovať, ako sa s týmto aspektom vyrovnáva Marsh. Vydavateľstvu Európa sa s vďakou klaniam a snažne ho prosím, aby v budúcnosti upustilo od neskutočne brakových ilustrácií na obálkach svojich kníh a nedegradovali tak zbytočne hororovú literatúru, ktorá aj bez toho čelí predsudkom (mnohé obálky zošitových románov s Johnom Sinclairom sú skutočne na omnoho vyššej úrovni).

Čti víc

0

Jozef Jozef napsal recenzi

11.01.2021 16:34

Slovutný William Chambers je autorom jednej z najpreceňovanejších klasík, zbierky poviedok Kráľ v žltom, o ktorej si nemyslím, že ju sám autor považoval za kompaktný celok, pretože je extrémne rozmanitá – najmenej polovica textu s titulným Kráľom nijak nesúvisí a prívržencov hororu zmasakruje nudou, ďalšia štvrtina súvisí len veľmi voľne a predovšetkým nedosahuje kvalít výnimočnej poviedky Žlté znamenie, bez ktorej by žiadny Kráľ v žltom nebol. Nejde teda o žiadnu hororovú epopeju alebo rozvetvený hororový mýtus na spôsob Lovecraftovho Cthulhu, ako Kráľa uvádzajú editori „dohľadávajúci“ klasikov.

Koncepčne nevyrovnaná je i zbierka poviedok Kľúč k temnote, ale tu sa aspoň nikto netvári, že ide o nejaký komplexný majsterštyk. Chambers navodzuje pocity hrôzy rôznymi spôsobmi – používa rekvizity naturálne i supernaturálne, nájdete tu skutočné umelecké dielo v užšom zmysle slova (alegória), je tu i fantasy (prepracovaná mytológia) i tradičný prístup, ktorý sa napokon vždy ukáže ako najefektívnejší. Každého čitateľa zaujme niečo iné, ja osobne dávam do pozornosti dvojicu poviedok Purpurový cisár a Posol, ktoré sú spojené miestom, časom a hrdinom. Už len samotný Posol stojí za to, aby ste si knihu kúpili.

PS vydavateľstvu: Za knihu ďakujem, Boh vám žehnaj, ale ... Čo tak pridať jednu stranu stručného doslovu o autorovi a diele s datovaním jednotlivých uvádzaných poviedok? Medzi koncom 19. storočia a medzivojnovým obdobím je priepasť. Určite nebudem sám, kto si rád predstavuje dielo v kontexte doby - v každej mali ľudia inú kultúru, ináč sa obliekali, ináč zmýšľali.

Čti víc

0

Jozef Jozef napsal recenzi

11.01.2021 16:30

Uvidieť na pultoch kníhkupectiev surrealistický román vo forme ernstovských koláží je výnimočným zážitkom a prejsť si ho ešte väčším. To ale na recenziu nestačí, tak poďme na to. Švankmajer zďaleka nejde v Ernstových šľapajách, hoci mu to vyčítajú – obaja majú spoločný len č-b grafický základ. Ak sa Ernst snaží vytvoriť homogénny obraz (zďaleka nie je vždy celkom jasné, čo bolo a čo nebolo nalepené), Švankmajer demonštratívne vlepuje krikľavo farebné dominanty na spôsob výkričníka. Je teda jasne vidieť, že do reality „fyzicky“ vstupuje imaginácia a interpretácia. Ak majú Ernstove kolážové romány vnútornú jednotu v zmysle istej naratívnej linky, u Švankmajera ide o voľné radenie listov (na spôsob „vytiahnite si akúkoľvek kartu“) a hľadať tak určité spojitosti medzi obrazmi je možno ešte väčším plezírom než u Ernsta. Jeho koláže sú len zoskupené do piatich okruhov, ale ničomu neverte – sú totiž voľne zameniteľné (vychádzam z premisy, podľa ktorej je percipient zvrchovaným interpretátorom diela).

Samotnému obrazovému románu predchádza časť literárna, zahŕňajúca všemožné typy písomného prejavu vrátane fejkových novinových článkov, čo je mentálne neobyčajne osviežujúce. Fascinujúce sú najmä krátke tzv. taktilné scenáre. Na rozdiel od kolážovej časti tu istá jednotiaca linka je, cieľom ale nie je narácia, ale – ako inak – narúšanie konvenčného prístupu k vnímaniu reality. Musím vyzdvihnúť autorov neobyčajný zmysel pre humor, to je jedna z hlavných devíz najmä literárnej časti románu. Zaujímavé je zistenie, že ide presne o ten typ humoru, aký je vlastný Woody Allenovi. Napr.: „Lidé dnes nejsou za nic vděční. To naši předci byli vděční za každou almužnu. Dnešní mladá generace už vůbec neví, co to almužna je. Myslí si, že je to arabsky „dostatečná erekce“. Absurdný humor surrealistický a nesurrealistický majú k sebe zrejme bližšie, než bádatelia doteraz predpokladali. Každopádne možno s až detskou ľahkosťou aplikovať na diela surrealistov Allenovo pamätné motto „nihilizmus, cynizmus, sarkazmus a orgazmus“.

Tu sa nepriamo dostávam k tomu, čo je mi na surrealizme najmenej sympatické a čo je v románe prítomné vo vrchovatej miere. Pozérstvo. K jeho dnes už smiešnej ortodoxii a neustálej potrebe vymedzovať sa voči všetkému a všetkým. A obľube provokatívnych vyjadrení, ktoré majú nulové opodstatnenie, no „musia“ byť napísané, lebo sú proste provokatívne (to je dostatočné opodstatnenie). To so snahou po oslobodení civilizácie od nadvlády racionalizmu nemá nič spoločné, práve naopak, je to meštiacky konvenčné. Predovšetkým Švankmajer nezabudne niekoľkokrát pripomenúť, že surrealizmus nie je umenie. Bohužiaľ ho nenapadne ani vysvetliť, ani naznačiť, kde asi by sme teda mali hľadať ukotvenie výtvarných a iných prejavov surrealizmu (možno v doméne alternatívneho liečiteľstva, možno v blízkosti kategórie dezinsekcie a deratizácie – nesnažím sa byť vtipný, snažím sa len o rovnaký nihilizmus, cynizmus a sarkazmus, aký sa mi dostal). O tom, že krása (tj. estetická kategória) je konvulzívna, hovoril už Breton, neviem teda, kde sa stratil duch surrealizmu podvratne prenikajúci do všetkých oblastí umenia. Zrejme je surrealizmus v kríze, ale to vedia iba redaktori Analogonu.

V súlade s tradičným záujmom surrealizmu o ideálny stav spoločnosti sa Švankmajer naváža do (inštitucionalizovaného) náboženstva (za antropocentrizmus môže kresťanstvo, antika zrejme nebola antropocentrická) a zabŕda do politiky, i keď inú alternatívu než imagináciu poskytnúť nemôže. Preklínanie establišmentu tak vyznieva nekompetentne a hlúpo. Na druhej strane český národný poklad velbí erotizmus a hojne ho rozsýpa, kde sa len dá, i v podobe tvrdého porna. Demonštratívne poňatá apoteóza sexuality u surrealistov (podľa pravidla „sex tam musí byť, ať se děje co se děje“) je vyslovene smiešna, akokoľvek zásadnú úlohu zohráva sexus u človeka (alebo svine).

Aby som to zhrnul – Švankmajerov „veľký dobrodružný román“ je v zmysle mentálnej sebazáchovy absolútne nevyhnutné mať. Ak vám bude zle tráviť, potom sa nesťažujte.

Čti víc

0

Jozef Jozef napsal recenzi

11.01.2021 16:28

Po novom výbere z próz Arthura Machena som siahol automaticky, i keď som vzal na vedomie avízo vydavateľa, že výber obsahuje nanovo preloženú novelu Biely ľud. Spätne sa ukázalo, že to nebola zďaleka taká šťastná voľba, v akú som dúfal.

Biely ľud je krátka novela, ktorú som čítal kedysi dávno a ktorá patrí k najlepším v žánri fantazijnej strašidelnej prózy – alebo ako nazvať ten žánrový crossover, ktorým sa Machen literárne zaoberal (za mňa spomeniem desivých Troch podvodníkov, ktorí miestami ďaleko prekračujú hranice toho, na čo bol v tom čase priemerný čitateľ gotickej fikcie zvyknutý). Reálne som predpokladal, že editor Patrik Linhart, zapálený pre weird fiction, povedie čitateľove oči a myseľ záludnými a zlovestnými cestami „vykoľajenej“ fantázie, na ktorú sme u Machena zvyknutí. Zopakovanie Bieleho ľudu by nezaškodilo nebyť toho, že aktuálna antológia Temnota nepomíjí je ani nie 200-stranový výber z Machenových poviedok a teda opakovať v takom obmedzenom priestore a navyše na území bývalého Československa známe literárne dielo, akokoľvek výnimočné, je edičný postup ani nie tak rozpačitý, ale skôr vyslovene nepatričný.

Máme tu teda nanovo preložený Biely ľud, ktorý zaberá jednu štvrtinu knihy (rozsiahle edičné poznámky, doslovy a pod. sem nepočítam), čomu sa zaiste poteší čitateľ, ktorý o tomto diele jakživ nepočul, ale v kontexte koncepcie publikácie rozladí toho, kto ho čítal. Čo ďalej? Čitateľa dychtiaceho po typickom Machenovi môžu zaujať (a bezpochyby zaujmú) len poviedky Žiariaca pyramída, Deti tône a Zmena (editor si bohužiaľ neuvedomil pravý kontext, správny preklad je „Zámena“), nanajvýš ešte 5-stranový Rituál a takisto 5-stranové Rozprávanie o železnej panne, ktorá tu mimochodom nemala čo robiť, keďže ide o integrálnu súčasť Troch podvodníkov a teda si ju editor či vydavateľ pokojne mohli odložiť na ultimatívne české vydanie tohto výnimočného diela a radšej dať prednosť ďalším kvalitným a ešte nepreloženým Machenovým poviedkam. Namiesto poctivého vyhľadávania klenotov žánru sa editor kupodivu rozhodol, že dá prednosť novinárskym skiciam (!) autora, ktoré – ako súdi – odhalia zdroje autorovej inšpirácie. Čiastočne zaiste áno, avšak v celkovej koncepcii pôsobia heterogénne a vznikol hybrid, o ktorom si zďaleka nemyslím, že s ním bude priemerný čitateľ spokojný. Všetky alebo takmer všetky tieto novinárske prípoviedky sa v knihe ocitili jednoducho preto, že editor mal k dispozícii zbierku Dreads and Drolls, z ktorej ich čerpal a ktorú mu zaiste prišlo ľúto nevyužiť, keď „ju už mal“ (to, že by si tieto dielka našli dosť čitateľov – i čistokrvných Machenových obdivovateľov – v nejakom budúcom samostatnom homogénnom zväzku Machenových skicí, čŕt a glos ho bohužiaľ nenapadlo). Podivný prípad Emily Westonovej patriaci k týmto prípoviedkam je písomnosť tak hlboko podpriemerná, že tu skutočne stojí za to pochybovať o zdravom úsudku nielen Machenovom, ale i editorovom. Nuž, Machen je Machen, tak seďte a čítajte...

Do kategórie novinársky koncipovaných poviedok sa dá zaradiť aj dlhšia Islingtonská záhada, ktorá má blízko skôr humoreske než skutočnej weird fiction. K weird fiction zase skutočne patrí Strom života, ale milovníkov hrôzy zďaleka neoslní a je zaujímavá skôr z hľadiska literárnych kvalít v užšom zmysle, najmä čo sa kompozície týka.

Plusom publikácie sú poctivo pripravené edičné poznámky a komentáre, avšak naozaj neviem, prečo autor predpokladal, že čitateľ ich prečíta až po kompletnom dočítaní hlavného korpusu. Ja som si komentáre k jednotlivým poviedkam prečítal hneď po dočítaní každej z nich a nemilo ma prekvapilo, keď som v jednom komentári našiel spoiler prezrádzajúci zápletku nasledujúcej poviedky. Toto svojprávny editor nikdy neurobí, zvlášť v žánri, o ktorom sa bavíme. Okrem vyššie zmieneného editor často a zdĺhavo zachádza do zbytočných kontextov, čo síce svedčí o jeho sčítanosti, pôsobí to však nesympaticky. Viem, že je ťažké nechať neodpublikované niektoré závery, ale pred tak širokým publikom treba zachovať zmysel pre mieru.

Zbierku zakončujú dva doslovy. Naozaj sa nepamätám, kedy som tak strašne zmätené doslovy naposledy čítal. Stručne povedané – autori si starostlivo pripavili poznámky a keď z nich mali urobiť zmysluplný doslov, jednoducho jednotlivé odseky zlepili dohromady a odpublikovali. Žiadna pozemská sila ma nepresvedčí, že to tak nebolo.

Ten, kto si knihu kúpi, nájde v nej ešte bibliografiu, v ktorej si musí prácne dohľadávať rok vzniku jednotlivých poviedok, čo je dosť frustrujúci pocit, poviedky mali byť zadatované buď na konci každej z nich alebo v obsahu. Niekoho roky vzniku nezaujímajú, ja však mám potrebu cítiť prózu v kontexte doby a kultúrnej histórie (1895 a 1935 je značný rozdiel). Poteší niekoľko ilustrácií od rôznych autorov. Ako historik umenia si však rozhodne nemyslím, že Grimshaw, ktorého obraz zdobí titulku, bol macheneskným maliarom (ak niekto maľuje nokturná, neznamená to, že jeho dielo spadá pod „temnotu“).

Patrikovi Linhartovi však držím palce a teším sa na ďalšie jeho preklady, snáď v už zmysluplnejšej koncepcii.

Čti víc

Jozef

Jozef Jozef získal odznak Máte čtenářský profil

10.01.2021 22:02

Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!

„Knihy nemají být nářadím, které by zdobilo dům, nemají býti cenným zbožím, nýbrž mají býti zásobnicí, která živí ducha.“

Francesco Petrarca