Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
IG: @jan_mackovcak
25, Bratislava
Oblíbené literární žánry
Moje odznaky
Moje aktivity
Ilona Wiśniewska: Biele (Ľadový ostrov Špicbergy), (2021, Absynt, prel. Slavomír Bachura)
Svalbard je fascinujúca časť našej zemegule. Súostrovie situované severne od Škandinávie sa v posledných desaťročiach teší čoraz intenzívnejšej obľube turistov, no ich skutočnú tvár človek odhalí až po dlhšom pobyte na týchto ostrovoch celodenného svetla alebo neprestajnej tmy.
Wiśniewska si Svalbard zažila na vlastnej (mrznúcej) koži. Skúmala miestne materiály, vyhľadala žijúcich špicberských priekopníkov. Rozprávala sa s miestnymi, i keď do tejto kategórie patria vlastne aj ľudia, ktorí na Svalbarde prežili len pár rokov. Málokto tam totiž dokáže prežiť dlhšie, klimatické podmienky napriek kráse a jedinečnosti prírody nie sú priaznivé.
Práve to je pre mňa esenciou Wiśniewskej knihy. V jednotlivých úryvkoch sa nám naskytá pohľad na ľad, sneh, nedotknutú prírodu, no už v ďalšej vete si uvedomíme, že obyvatelia Svalbardu sú síce obklopení krásou, no s ňou prichádza i skľučujúca samota, monotónnosť a často i opustenosť.
Na výlet na Špicbergy som asi príliš pohodlný, nebudem si nič nahovárať. O to viac si cením, že niekto ostrovy opísal takým unikátnym spôsobom ako Wiśniewska. Keď som knihu čítal útržkovito, štýl mi prišiel nekonzistentný, no akonáhle som sa do čítania ponoril, veľmi ma to vtiahlo. Z knihy si odnášam ústrednú dilemu: ako skĺbiť spaľujúcu túžbu po jedinečnosti Špicbergov s úskaliami, ktoré tamojší život neodmysliteľne prináša?
Napriek tomu, že hype okolo kníh Aleny Mornštajnovej ma zasiahol oveľa neskôr než ostatných, k jej knihám som si za rok stihol vytvoriť veľmi blízky vzťah. O to väčšie boli moje očakávania, keď som sa dozvedel, že nás na jar 2021 čaká nová publikácia s pútavým názvom Listopád.
Možno preháňam, ale je to moja najobľúbenejšia mornštajnovka. Spája to, čo sme si u autorky obľúbili, s niečím čerstvým a novátorským. V knihe Listopád sa dozvieme, ako by svet mohol vyzerať, ak by bola revolúcia v roku 1989 násilne potlačená a oslobodzujúca zmena režimu by nikdy nenastala.
Úmysel autorky pre napísanie tejto knihy samozrejme nepoznám, ale pre mňa je príbeh autorkinou reakciou na nepochopiteľne vzrastajúcu nostalgiu po tejto temnej ére československej histórie. Ako je možné ľuďom s týmto presvedčením ukázať, čomu sme sa vďaka odvážnym Čechom a Slovákom vyhli? No predsa kvalitným príbehom.
Príbehom, v ktorom sa vďaka Mornštajnovej nepopierateľnému talentu ocitáme v koži dvoch protagonistiek. Ich život je uviaznutý v neúprosných chápadlách komunistických štruktúr. Maju pri živote udržiava spomienka na minulosť a oklieštená sloboda, o ktorú prišla. Magda je plodom dômyselne koncipovanej komunistickej výchovy, ktorá na režim pozerá s neochvejným obdivom, rešpektom a pocitom istoty.
Práve na príklade Magdy autorka opisuje život ľudí, ktorí vyrástli v totalitarizme a nikdy sa im nenaskytla možnosť okúsiť nič iné. Nemajú po čom túžiť, nemajú spomienky na lepšiu a krajšiu minulosť. O to šokujúcejšie je, že na komunizmus s láskou spomínajú i ľudia, ktorí ho vlastne nikdy nezažili.
Ani ja som komunizmus našťastie nezažil. Z príbehov mojich rodičov, z prednášok učiteľov, z kníh historikov, sociológov a spisovateľov je však zrejmé, že je to doba, za ktorou je nutné urobiť hrubú čiaru a vynaložiť všetko úsilie, aby sa toto bezbrehé bezprávie v našej krajine už nikdy nezopakovalo.
Verím, že sa vyskytne zástanca komunizmu či akéhokoľvek iného totalitného režimu, ktorý sa ku knihe hoci aj náhodou dostane a príbeh ho zasiahne. Ak sa nájde čo i len jeden takýto človek, tak vydanie tejto knihy malo oveľa väčší zmysel, než si my, nadšení knihomoľovia a knihomoľky, uvedomujeme.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Zolu som si veľmi obľúbil ešte na strednej škole, keď sme čítali Zabijaka. Vtedy sme vo francúzskych úryvkoch usilovne analyzovali znaky naturalizmu (rozumej: hľadali všetko hnusné, nechutné a strašné, čo by mohlo byť spôsobené vplyvom prostredia na správanie človeka). Zolu som si vtedy obľúbil do takej miery, že som od neho už nič iné neprečítal. A to bola chyba!
Elegantná edícia Thérrse Raquin od českého Odeonu mi v poličke klasiky neprávom zapadala prachom. Zola v útlej knihe, ktorá si v čase vydania vyslúžila ostrú kritiku, opisuje vzťah štyroch postáv. Melancholická Thérese sa na želanie svojej tety vydá za svojho chorľavého a flegmatického bratranca Camilla. Monotónnu každodennú realitu naruší charizmatický Laurent, ktorého morálne zásady sú... vratké. Životy postáv pomaly, ale isto smerujú ku katastrofe. Alebo hneď k niekoľkým.
Počas čítania mi sem-tam zišlo na um, že Thérese Raquin je francúzskou verziou Zločinu a trestu. Aj v tomto príbehu niekto spácha niečo nekalé a najväčší trest mu nakoniec uloží jeho vlastné svedomie. Zola úžasne opísal psychiku a motivácie postáv, pričom všetko zasadil do precízne opísaného a veľahovoriaceho prostredia.
Jeden z aspektov, na ktoré sa Zola zameral v oboch knihách, ktoré som od neho čítal, bol princíp silnej ženskej postavy. Áno, je to už asi klišé, ale treba si uvedomiť, že Zola tvoril v druhej polovici 19. storočia a v oboch románoch bolo ekonomické prežitie na pleciach ženy. V porovnaní s mužskými postavami sa práve ženy ukázali ako tie životaschopné, pragmatické a pracovité.
Zároveň sa však v oboch knihách stali obeťou manipulácie zo strany mužov. Náhoda? Svedčí to nielen o Zolovom nadčasovom nazeraní na medziľudské vzťahy, ale aj o vtedajšom fungovaní spoločnosti. Ak sa zaujímate o dynamiku vzťahov a výčitky svedomia, Thérese Raquin je pre vás ako stvorená.
Instagramový algoritmus je vec neúprosná, miestami krutá a z morálneho hľadiska často spochybniteľná. Ale sem-tam padne na úžitok. Jedným z príkladov je kniha Petry Soukupovej, ktorá na mňa zo všetkých strán vyskakovala už pár týždňov.
Kniha Věci, na které nastal čas na prvý pohľad vytŕča pútavým dizajnom, ale nedajte sa popliecť, to vnútro je ešte lepšie. Priznám sa, že prvých sto strán som sa trochu trápil, ale následne sa to rozbehlo a nebolo nad čím uvažovať – je to vynikajúce, ľudské, autentické, napínavé, smutné čítanie.
Vzťah Alice a Richarda sledujeme od jeho zárodku až do jeho rozpadu. Na základe anotácie sa pripravujeme na to, kedy nastane zlom a vzťah sa začne kaziť, ale je možné, že zlom v žiadnom bode nenastal – nebolo čo lámať. Od začiatku knihy možno badať malé náznaky škrípania, sem-tam poriadneho vŕzgania a v istých miestach má človek chuť skočiť dovnútra knihy a odhovoriť obe postavy od pokračovania v spoločnom živote.
Pointou knihy podľa mňa je, že medziľudské vzťahy nie je až také ľahké definovať. To, čo nezainteresovaný pozorovateľ spozoruje okamžite, by si aktéri deja nevšimli, ani keby ste ich tým plesli po hlave. Navyše sa každá z postáv na dianie pozerá z iného uhla pohľadu, čo sa Soukupovej podarilo zachytiť pomocou často sa striedajúcich perspektív, intenzívneho vnútorného dialógu a siahodlhých, sem-tam mätúcich, ale o to viac vierohodných myšlienkových pochodov. Keď sa na to pozriem s odstupom, jej štýl písania je naozaj veľmi jedinečný.
Asi každý z nás si z tejto knihy zoberie niečo iné. Mnohí budú mať obdiv nad tým, že sa manželia snažili udržať rodinu pohromade, iní budú krútiť hlavu nad tým, že deti museli trpieť, pretože rodičia si neuvedomili, že k sebe nepatria. Snáď nás to všetkých naučí, že netreba vynášať prirýchle rozsudky nad rozhodnutiami iných ľudí. Čo je vlastne hlavným zmyslom čítania, či?
Pred pár rokmi som o hebrejskej literatúre ani nechyroval a aha, jednou z mojich najobľúbenejších spisovateliek sa stala izraelská psychoterapeutka Ajelet Gundar-Gošen. Napriek tomu, že jej príbehy sa odohrávajú v horúcich uliciach Izraela a sú zaobalené do miestnej scenérie, na relevantnosti pre stredoeurópskeho čitateľa im to určite neuberá.
Mladá Nufar sa po krátkom, no osudovom stretnutí s vyhasínajúcou hviezdou izraelskej popovej scény zamotá do pavučiny vlastného klamstva. Ak však čakáte bombastické dejové zvraty a prvoplánové výčitky svedomia, ste na zlej adrese. Autorka sa v knihe zamýšľa nad tým, ako nás klamstvo môže zároveň oslobodiť a zviazať a aké ťažké je vyskočiť z idúceho vlaku, v ktorom vás usadili do prvej triedy (pozn. nie v slovenskom vlaku).
Vydavateľstvo Artforum pred pár rokmi od Gundar-Gošen vydalo knihu Prebúdzanie levov, ktorú som síce čítal dlho a strastiplne pomedzi skúšky a štátnice, no doteraz nad ňou premýšľam a plánujem sa k nej vrátiť. Rovnako to asi bude aj s doposiaľ najnovším autorkiným počinom s názvom Klamárka.
Všetko sa točí okolo morálnej dilemy spojenej s výčitkami svedomia a pocitom viny. Táto ústredná téma je sprostredkovaná nád-her-ným jazykom (naozaj neviem dostatočne zdôrazniť, aký krásny je autorkin štýl a aký úžasný je preklad Silvie Singer). Bola to prvá kniha po dlhej dobe, kde som sa pri mnohých vetách zastavil a obdivoval krásu slov. Podobný pocit mávam iba pri Jónovi Kalmanovi Stefánssonovi, ktorého zhodou okolností na Slovensku taktiež vydáva Artforum.
Inaque urobilo druhú edíciu tejto oslavovanej knihy a i keď som ju registroval už z jej prvého vydania, ku kúpe ma zase raz presvedčila nádherná obálka od Barbory Šajgalíkovej. Manuál pre upratovačky je nechronologická, čiastočne autobiografická a geograficky roztrúsená zbierka poviedok od americkej autorky Lucie Berlin. Zaoberá sa v nej témami rodiny, alkoholizmu, materstva, kariéry, pričom na ne nazerá veľmi jedinečným spôsoobom.
Nech už som sa ako snažil, jej štýlu písania som na chuť neprišiel. Možno je to spôsobené tým spomínaným nedostatkom sústredenia, no väčšina poviedok na mňa pôsobila nekohéznym dojmom, a to napriek tomu, že mali zaujímavú pointu. Asi najviac sa ma dotkol príbeh s názvom "Priatelia" - mal ucelenú štruktúru, plynulý priebeh a úžasný záver.
Určite nikoho od Lucie Berlin neodrádzam, som si dokonca istý, že mnohým prirastie k srdcu. Miestami to bolo dobré, miestami ma to nechalo ľahostajným, miestami sa mi to zdalo trošku neupratané (uvedomujem si, že to mohlo byť úmyselné a prispieva to k autorkinmu jedinečnému štýlu).
Vanessa Springora, úspešná francúzska vydavateľka, sa po desaťročiach mlčania rozhodla podeliť o zážitky zo svojho detstva. Vydanie knihy Svolení vo Francúzsku vyvolalo rozruch, verejnú diskusiu a dokonca i úpravu zákona. Springora sa ako štrnásťročná stala obeťou spisovateľova Gabriela Matzneffa, známeho v užších i širších kruhoch svojimi pedofilnými sklonmi.
Celou knihou nekontrolovateľne presakuje šok. Šok nad účinnou a intenzívnou manipuláciou agresora, šok nad poburujúcou nečinnosťou rodinných príslušníkov obete. Šok nad tým, že vo francúzskej spoločnosti osemdesiatych rokov bolo zjavne prijateľné čítať knihy, v ktorých sa autor otvorene priznáva ku svojim pedofilným aktivitám.
Kniha je napísaná pomerne strohým štýlom, úsečnými a rovno pod pás mierenými vetami. Autorka postupne odkrýva jednotlivé zvraty, ale bez citového vydierania. Na to koniec-koncov postačia samotné fakty. Myslím si, že emočne nabitý štýl rozprávania by knihe v skutočnosti vôbec neprospel, pravdepodobne by ubral na vierohodnosti.
Diskusia o sexe či o čarovnom slovíčku „consent“ bola na Slovensku donedávna AWOL, o čom koniec-koncov svedčí aj to, akú obľúbenosť si získal vynikajúci podcast Sexuálna výchova. Snáď infokampaň padá na úrodnú pôdu - mnohí ľudia sú ale stále presvedčení, že „nie“ pri odmietaní styku musí byť rázne, inak sa neráta, a že bez toho, aby sa obeť fyzicky bránila, nemožno hovoriť o znásilnení.
Ako sa potom ale postaviť k ústrednej dileme tejto knihy: má 14-ročné dievča dostatok vedomostí a nadhľadu na to, aby rozhodovalo o svojom sexuálnom živote a odolalo dvoreniu šarmantného francúzskeho literáta v päťdesiatke?
Český Odeon + pútavá anotácia = kniha vo virtuálnom košíku. Protagonistkou je Lada, mladá stredoškoláčka zápasiaca s poruchou príjmu potravy. Autorka opisuje, akej pomoci sa Lade dostane od rodičov, zdravotníkov a priateľov, ale aj ako si s problémom poradí sama.
Nebudem klamať: podľa mňa je obdivuhodné, že Ema Labudová vo veku 21 rokov vydala už dva romány. Prvotinu s názvom Tapetář som síce nečítal, ale rozhodne vidím, prečo sa autorke naskytla možnosť vydať ďalšiu knihu, a to hneď v prestížnom Odeone.
Napriek tomu, že sa mi na knihe toho veľa páčilo, pár vecí ma pri čítaní rušilo. Myslím si, že väčšina postáv bola netvárna a chýbali im špecifické vlastnosti, ktoré by ich, napríklad v prípade Ladiných priateľov zo strednej, dostatočne diferencovali. V rámci kapitoly nebol text nijakým spôsobom oddelený, a preto sa často pasáže z rôznych dní zlievali jedna do druhej, a to bez toho, že by na seba priamo nadväzovali. Niektoré časti textu boli nepotrebné – ak by mala kniha o 40 strán menej, nič by sa nestalo.
To, čo ma na knihe ale trápilo najviac, bolo takmer absolútne zmiznutie ústrednej témy v druhej polovici knihy. Prevracal som stranu za stranou, čakajúc, že sa vrátime k meritu veci, ale odpovedí na niektoré otázky som sa nedočkal. Napriek tomu (niežeby som sa pasoval za veľkého literárneho kritika) má autorka bezpochyby obrovský potenciál a dúfam, že bude pokračovať v písaní.
Eklektik Bastard, štvrtá kniha slovenskej autorky Ivany Gibovej, je v desiatke nominácií na cenu Anasoft litera. Oprávnene!
Gibová píše o bratislavskej kaviarni, hipsteroch, životných krízach a ich riešeniach, a to všetko s riadnou dávkou humoru. Takého skutočného, ostrého, úprimného, nesileného. Asi nikdy sa mi v knihe nestalo, že by som čítal o miestach, kde som sa aj ja pred pandémiou často pohyboval, o situáciách, v ktorých som sa denno-denne ocital. Klinec sa trafil po hlavičke a ja som si s rehotom užíval každú stranu.
Literárni snobi sa možno budú oháňať tým, že kniha nie je nič viac než obyčajný rant, ale pozor. Autorkin štýl je nenapodobiteľný: osobitá syntax a prúd myšlienok čitateľovi navodia pocit, že s autorkou kecá pri poháre cideru pred Starou tržnicou.
Som strašne rád, že na Slovensku vzniká aj takáto literatúra, má tu svoje miesto. Uvidíme, čo povie porota Anasoft litery.
Smrtholka je útla knižka od mladej českej autorky Lucie Faulerovej. Ako už názov napovedá, príbeh sa točí okolo témy smrti, samovraždy a žiaľu pozostalých.
Smrtholka je jedna z mála kníh, pri čítaní ktorej mi bolo nepríjemne, no práve to ma presvedčilo, že autorkin nekonvenčný prístup k písaniu fungoval. Kniha má len čosi vyše 200 strán, no skrýva v sebe viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Na rozdiel od klasickejšieho typu rozprávania, ktorý používajú iné české autorky, Faulerová vo svojej knihe úplne rozbila naratívnu štruktúru a príbeh poskladala z útržkov života hlavnej postavy. Nájdete tam anekdoty, krátke pozorovania či všedné dialógy medzi postavami. Vôbec to však neuberá na umeleckom zážitku či výpovednej hodnote príbehu.
Sledujeme, ako sa protagonistka utieka k pozitívnym spomienkam a zážitkom s rodinou, no stále na ňu číha nespracovaná trauma z rozpadu rodiny. Vidíme, ako neskôr uteká pred zmätkom, ktorý jej v hlave nastal po samovražde blízkeho, a k akým neuváženým riešeniam a rozhodnutiam sa zo smútku utieka.
Čítanie Smrtholky nie je zložité kvôli náročnosti textu, ale kvôli samotnej téme. Človek často nevie, ako a či vôbec o smrti rozprávať. Možno by sme sa v tomto ohľade mali inšpirovať od iných kultúr a väčšmi sa tejto téme otvoriť. Lucia Faulerová sa s témou popasovala svojským, za mňa úspešným spôsobom.
