Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
mám rada knihy, ktorých postavy ku mne hovoria aj v bežné dni, keď sa pasujem so strachom, prokrastináciou alebo mi priveľmi pripomínajú moje každodenné fuck-upy. Na druhej strane sú to postavy nad ktorými sa usmievam a predstavujem si ich v rôznych situáciach. Niektoré z nich sú pre mňa také silné, že rozmýšľam akoby konali na mojom mieste.
mám rada knižné svety, série, kde je všetko prepojené a dáva to zmysel. mám rada podčiarkovanie v knihách a v srdcovkách dokonca ohýbam rožky. mám to v knihách rada
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Viac ako samotný dej ma bavil štýl, akým autorka píše. Jej rozprávanie sa stáva poetickejším a všetok opis získava takú tajomnú až čarovnú atmosféru.
Bavilo, že som nečítala klasické dialógy medzi postavami ale doslova som čítala myšlenky hlavnej hrdinky.
Námet bol zaujímavý ale čakala som ešte viac akcie. Možno sa tam mohlo stať ešte niečo s čím by musela Olivia bojovať, aj keď za svoj život bojovala niekoľkokrát či už sama so sebou alebo a ostatnými ľuďmi a vecami okolo nej
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Dočítala som. A som zmätená. Z hlavných hrdinov zomrel iba jeden – zatiaľ fyzicky. Názov teda spočiatku klame.
Dvaja chalani - Mateo a Rufus. Obidvaja dostanú upozornenie na telefón od spoločnosti Death-Cast, ktorá rozosiela správy o tom, že do 24 hodín daná osoba zomrie, nevie však kedy ani akým spôsobom. Okrem toho existuje aplikácia Last Friend, cez ktorú sa chalani skontaktujú a prežijú spolu posledných 24 hodín.
Rufus bol posledné mesiace v detskom domove po tom, čo mu Death Cast zobral rodičov a sestru. Niekedy sa pobije a robí problémy, ale stále snaží sa získať svoju bývalú frajerku Aimee. Keď si potrebuje vyvetrať hlavu ide sa bicyklovať alebo sa rozpráva s kamošmi, ktorí sa ako skupina volajú Plutos.
Mateo bol posledné mesiace doma. Sám. Jeho otec je dlhodobo hospitalizovaný v nemocnici a o Matea sa starajú susedia. Veľmi von nevychádza, rád hrá hry, číta knihy, miluje východy slnka a sleduje blogy ľudí, ktorí zdieľajú svojich posledných 24 hodín online.
Prostredníctvom aplikácie sa začínajú spoznávať, rozprávajú sa o svojich osudoch a snoch. Spoznávajú seba navzájom a aj New York, ktorý prejdú na pešo aj na bicykli. Zastavia sa v nemocnici rozlúčiť sa s Mateovým otcom, dôjdu na cintorín, kde Mateo vidí svoj hrob, idú do Rufusovej obľúbenej reštaurácie, vozia sa na jeho bicykli. Stretnú sa nakoniec aj s Mateovou najlepšou priateľkou Lidiou a Rufusovými kamarátmi. Spoločne spievajú, tancujú, zbierajú zážitky a spomienky na svoje posledné hodiny. Nakoniec sa pobozkajú .
Posledné chvíle zažívajú u Matea doma, kde to aj všetko končí. Mateo chce urobiť pre nich dvoch čaj ale sporák to urobí za neho. Pokrytý popáleninami Mateo odíde do divadla (jeho predstava posmrtnom živote). Rufus sa prebúdza do štiplavého dymu a snaží sa Matea zachrániť. Zbytočne. Po všetkom sa Rufus vyberie k Mateovmu otcovi do nemocnice, kde mu vyrozpráva spoločne prežitý deň. Otcovi v komatóznom stave rozpráva ako sa Mateo stal tým človekom akým vždy chcel byť, o tom, že konečne navštívil matku na cintoríne o tom ako spolu skúšali skydiving, ako by bol naňho hrdý, nech sa nezľakne keď raz príde domov (najväčší Mateov strach bol, že ostane jeho otec sám). Nezabudol spomenúť ako Mateo rád spieva a tancuje.
Potom Rufus odchádza a pozerá posledné video s Mateom, prechádza ulicou, kde ho nemá kto zadržať.
Mateo zomrel fyzicky. Rufusa trápili myšlienky, výčitky a napokon to mohla byť aj na pohľad prázdna ulica. Nakoniec názov knihy neklame.
Zostala som v šoku už len z prvej strany. Asi to bolo tou Margotinou priamočiarosťou ohľadom troch vecí, ktoré najviac miluje. Postupne sa príbeh rozvil do neskutočne jemného a emocionálne vypätého čítania.
Veľmi som fandila Margot, to že si zakaždým vybrala ťažšiu cestu, za to že nabrala odvahu zmeniť sa a riskovať.
Boli zimomriavky, boli úsmevy aj slzy na kraji.
(mne by sa hodilo ešte vysvetlenie ako sa podarilo Dietrichovi a Margot spojiť, ako odišli do Austrálie a asi len trochu viac rozvinúť ten záver)
Toto je teda premyslená kniha! Veľmi ma bavil jej vizuál, jednotlivé úryvky z newslettrov, štatistík alebo sociálnych sietí... Je to malý detail, ktorý má svoje opodstatnenie.
Takisto si myslím, že sa v Pasažieroch odráža dnešný život vedený na sociálnych sieťach. Odráža aj ľudské správanie, komu prejavíme vyššie sympatie, kto je na sociálnom rebríčku vyššie, čo si kto zaslúži. Akú ma človek hodnotu. Ako sme ľahko ovplyvniteľní. Ako máme v sebe zakorenené určité názory.
Vlastne je to príbeh o nás, ako rozmýšľame a reagujeme na rôzne podnety z rôznych zdrojov.
Vedela by som z tejto knihy čerpať ešte veľké množstvo otázok, ktoré by hodné debaty, ale choďte si Pasažierov prečítať a vaše názory sa budú formovať zo stránky na stránku
Toto prečítanie ma stálo jedno popoludnie na pláži. Neodišla som z nej, pokiaľ som ju nedočítala.
Bolo to fantastické. Podľa anotácie som bola spočiatku zmätená, pretože som si nevedela predstaviť ako príbeh bude fungovať, no autor to veľmi jasne, občas s časovými rozostupmi vysvetlil. Práve časový rozostup a striedanie pohľadov a pásiem postáv dodávalo príbehu napätie a vzrušenie z otočenia stránky.
+ za mňa výborne fungoval princíp "split pages", ktorý autor využil.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knižku som dostala v auguste a už dlhšie som mala na ňu zálusk. Popravde som si ju vybrala iba na základe recenzií, napriek tomu, má táto kniha čestné miesto na mojej poličke.
Zo začiatku sa zdá byť celá chaotická. Príbeh skáče nielen v rokoch ale aj v storočiach a tisícročiach. Všetko má však dôvod - Addiedina kliatba. Začína sa jej útekom pred svadbou (narodila sa do 17. storočia) nechcela premárniť život s mužom, ktorý nemiluje ju ani ona jeho. Utečie do lesa, kde sa modlí, no zabudne na varovanie, že sa nemá modliť k bohom po súmraku. To je sa jej stane osudným. Zrazu pri nej stojí muž, presne ten, ktorého nespočetne veľakrát kreslila. Čierne kučeravé vlasy, smaragdovo zelené oči, ostrá sánka. Uzavrú dohodu. On jej dá budúcnosť, slobodu, neviazanosť. Ona- keď ju takýto život prestane baviť- dušu. Má to háčik. Jej nespútanosť a sloboda spočíva v tom, že si ju nikto nikdy nezapamätá, ona si bude pamätať všetko odo dňa dohody. Pre rodičov je len cudzinka, pre mnohých je len pocit déja vu, inšipirácia...Až neskôr Addie zistí, že išlo o Temného, diabla, boha, ktorý obchoduje s dušami. Dala mu meno – Luc, skrátene Lucifer.
Pohybujeme sa v rôznych Addienych spomienkach. Žije 300 rokov, zažila vojny, revolúcie, bola pri vzniku umeleckých smerov, novej módy a éry. Občas sa za ňou zastaví Luc, pokúša ju a presviedča aby sa mu poddala. Ona sa za tie roky naučila rozlíšiť všetky jeho nálady podľa farby očí a vždy ho odmietne. Hrajú hru, kto sa skôr zlomí, alebo komu prasknú nervy.
Jeden deň v kníhkupectve všetko zmení. Nedokáže zanechať stopu v ľudskej pamäti, nedokáže si ani nič zaznamenať. Luc ju obral o vlastné meno, ktoré nevie vysloviť, nie je možné ju odfotiť- fotka je vždy rozmazaná. Platí to aj obrazoch a písaní. Pokiaľ neukradne knihu a predavač si ju na druhý deň pamätá. Henry. Dozvedáme sa, že aj on podpísal zmluvu s Temným. Ale len na rok. Želal si aby ho mal každý rád, aby bol pre všetkých dostatočný. V kliatbach je štrbina , ktorá jemu umožňuje pamätať si Addie a jej umožňuje vidieť Henryho takého, aký v skutočnosti je. Z krádeže vzniká láska. Ale aj na toto Luc myslel. Keď to Addie došlo, privolá ho a prosí, nech Henryho ušetrí za akúkoľvek cenu. Addie sa musí dať svoju dušu. Z lásky k Henrymu súhlasí a kúpi mu svojím rozhodnutím život.
Autorka ma privádzala do šialenstva, pretože kapitoly skončila štýlom, že som potrebovala hneď vedieť, čo sa stane ďalej, ale ona si pokojne pokračovala v nejakej Addienej spomienke. Napätie tam teda rozhodne bolo. Tiež ma mnohokrát prekvapil záver, skoro vždy som čakala niečo úplné iné a nakoniec sa to skončilo tak, že mi by to ani vo sne nenapadlo.
Addie bola odsúdená na zabudnutie ale súhlasím s tým, čo je napísané na obálke, je to nezabudnuteľná postava a tiež kniha.
Mne sa kniha čítala rýchlo a príjemne. No nastali momenty, kedy som ja nerozumela tomu, čomu Molly nerozumie. Jej zaváhania boli pre mňa úplne jednoznačné a to ma niekedy brzdilo v príbehu. Veľmi som si ale užila jej uštipačné poznámky, ktoré dodávali dňom v knihe iskru. Moje obľúbené časti v knižke boli tie, kde Molly vysvetľovala svoje dôkladné upratovanie. Štýl opisovania dokladania uterákov a mydielok, vyleštenie kovových rúčok alebo zoraďovanie kozmetiky podľa výšky/ abecedy...
A zaujímavá myšlienka – Molly si vytvorila veľmi dobrý obraz o človeku, u ktorého upratovala. Myslíme si, že chyžné v hoteloch o nás nič nevedia, no opak môže byť pravdou. To ako ponecháme našu izbu , o nás veľ povie a pravdu povediac ma to trochu desí.
Od prvej strany ma kniha naozaj bavila. Napriek čítaniu v angličtine som nemala pocit, že textu nerozumiem, pretože som rozumela postavám.
Veľmi mi sadol humor, ktorý autor použil, a tiež postava Aljašky, ktorej som občas vôbec nerozumela, inokedy som s ňou úplne sympatizovala. Asi dvakrát sa mi stalo, že som dočítala stranu a len som na ňu pozerala s otvorenými ústami, lebo ma to úplne odrovnalo a prekvapilo.
Odporúčam ju všetkým, ktorí hľadajú mierne satirický humor, trochu filozofie a pohľad na peknú, ale náročnú stránku života teenagerov.
Kniha je super pre malých aj veľkých čitateľov. Rozprávka je napísaná pre deti a dospelých, čím mi trochu pripomína Malého princa. Ja ju vnímam nielen ako rozprávku, ale ako príbeh s hlbším zamyslením. Či o našej nepozornosti a strácaní, ale aj o dopade a následkoch rozvodu na obidve deti spomínané v príbehu. Knihu som čítala v období Vianoc, takže pod dekou s kakaom v ruke to bolo veľmi príjemné čítanie a knižka určite zaujme miesto na mojej poličke.
Pri čítaní som narazila na dve zaujímavé myšlienky. A tou je samotná krajina stratených, ktorá ma fascinuje aj po dočítaní príbehu. Druhá idea sa týka rozvodu rodičov ale z pohľadu nevlastných súrodencov Holy a Jacka. Každý z nich to vníma diametrálne inak, každý sa s tým vysporiadal inak a mňa bavilo hľadať a zamýšľať sa nad podobnosťami a rozdielmi medzi ich pohľadmi.
Conella a Marrianne som čítala trikrát. Najskôr som nerozumela, prečo sa stala bestsellerom a tak som jej dala druhú šancu. A potom ešte jednu. Dovolím si povedať, že táto kniha so mnou rástla. Každý rok, čo som ju znova otvorila sa mi aj ona otvorila o čosi viac. Viac som rozumela, viac som sa usmievala, viac mi to bolo všetko ľúto.
Občas ma desilo ako veľmi rozumiem obom postavám, ale nastali momenty, kedy sa mi obaja vzdialili na toľko, že bolo ťažšie znova naskočiť na rovnakú vlnu.
Je Marrianne niekedy až moc naivná ? Je. Je Connell niekedy sebecký a povrchný? Samozrejme, že je. Ale o tom to je. Každý z nás je občas nejaký. Neospravedlňuje nás to, no deje sa to nám všetkým a na konci dňa sa snažíme dostať zo seba to najlepšie. Všetky pocity, ktoré sú v knihe, sú našou dennodennou súčasťou. A tak to je. Kniha je úprimná, miestami nepríjemná, ale je normálna.
