Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Spoločenská poviedka, ktorá poukazuje na život bezdomovcov nielen v Paríži. Zároveň ukazuje empatiu a súcit, pre mňa miestami aj naivitu. No je 18-ročná bezdomovkyňa a Lou má 13 ale je vyspelejšia než jej o dva roky starší spolužiaci. K dvojici sa pridáva ešte Lucas, spolužiak Lou a spolu predstavujú veci, ktoré väčšina ľudí berie normálne alebo ich nevidí lebo "sú skryté pod pokličkou" (ako hovorí samotná Lou). Na prvý pohľad sa zdá, že iba Jo ma nepohodlný a nepríjemný život, ale príbeh odhalí, že rodinnú tragédiu skrýva aj No a Lucas to tiež nemá ideálne. Spoločne sa snažia robiť správnu vec a istú chvíľu sa im to darí a tu práve nastáva napätie, keď čitateľ očakáva, že kedy sa to pokazí. A pokazilo sa, ale nakoniec - život ide ďalej a všetci v kine musia pokračovať ďalej, aby nestratili to, čo už získali.
Číst víc
Počas čítania som mávala flashbacky z iných kníh, poprípade filmov a rozprávok, no napriek tomu ma kniha veľmi bavila. Ani tá romantická zápletka nebola priveľmi klišé ( iba niekedy :)). Taktiež ma bavil detektívno-fantasy žáner. Jedine, čo ma vyrušovalo, bol rýchly záver- kniha plynula pekným tempom, všetko sa dialo tak ako malo a potom zrazu posledných 70 strán sa diali najväčšie drámy, odhaľovali sa najväčšie tajomstvá... Mne to prišlo akoby autorka mala daný počet strán, do ktorých dej musí zmestiť a na záver jej už neostalo veľa priestoru, tak to zhrnula všetko dokopy.
Číst víc
Sériu Z krvi a popola kontinuálne čítam už štvrtý rok.
Najskôr musím pochváliť grafický update, pretože vnútro knihy- najmä mapa vyzerá prekrásne a knihe to dodáva dôležitosť.
Čo sa týka samotného deja, za mňa je to presne to, na čom som bola zvyknutá v predchádzajúcich počinoch autorky. Nemám mu vlastne čo vytknúť, ide o klasickú fantasy krajinu, putovanie cez polku zeme, problémy s láskou, rodinou a elementy bohov tomu dodávajú šmrnc. ja som si najviac užívala pasáže s Kieranom, pretože má brutálny humor. Chválim aj rozuzlenie a vysvetlenie príbehu - bolo to tak akurát, dobro vyhralo nad zlom (aj keď nie úplne) a môžem spokojne spávať.
To, že je Casteel niekedy až moc perverzný je uňho asi už normálne. Jediné, čo mi uňho vadilo, bolo, že si furt myslí že nie je hodný Poppy - fr každá druhá strana v určitom momente. Za to Poppy sa celkom vyšvihla a pre mňa je znesiteľnejšia ako v knihách pred tým. Stále je rovnako tvrdohlavá ale je rozumnejšia a keď vie, že je bohyňa, zrazu naberá nové sebavedomie a aj moc, ktorou nakoniec porazí vlastnú matku, krvavú kráľovnú.
Dobré to bolo. Škoda, že som tú knihu tak rýchlo prečítala.
Posledný diel série, ktorý odkrýva jednu záhadu za ďalšou, zamotáva sa do nespočetného množstva hádaniek, a na každej strane sa ukrýva nová a o to nebezpečnejšia pasť. Všetky knihy sú vlastne rovnaké, princíp je rovnaký (hlavná postava stále rieši dva potenciálne vzťahy, do toho rieši nepriateľov, ktorí sa na ňu hrnú z každej strany a v neposlednom rade - väčšinu knihy nemáte tušenie, o čom čítate, ale nakoniec sa to nejako vysvetlí a ste v obraze), ale napriek tomu vás to vtiahne do deja a hádate spoločne s Avery a rodinou Hawthornovou.
Číst víc
Babel sa číta ťažko, či už kvôli štýlu, akým je kniha napísaná (miestami pripomína skriptá z vysokej školy) alebo potrápi čitateľa svojou témou ( rasizmom, kolonializmom a vykorisťovaním).
Táto kniha je plná politiky, ľudských práv a jazyka. Je domyslená do každého detailu. Potvrdzujú to poznámky pod čiarou, kde autorka vysvetľuje historické súvislosti a porovnáva ich s knižnou fikciou, ktorú čitateľ spracováva. Pod čiarou sa objavujú aj preklady z latinčiny, gréčtiny, dokonca čínske znaky, nad ktorými uvažoval Robin v knihe. To mi prišlo ako výborne odvedená práca, pretože kniha bola podložená citáciami, vynálezmi danej doby. Obsahovala krátke básne, odvolávala sa na jestvujúcu literatúru a opisovala aj reálnych ľudí a ich činy.
Zaujímavý bol Robin, hlavná postava. Nečítam často, knihy s mužských hlavným hrdinom, takže som bola zvedavá. Nevnímam ho ako vedúcu postavu Babelu. Pôsobil skôr ako šedá myška, ktorá sa snažila každému vyhovieť. Až do momentu, keď zabil profesora Lovella. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo a stal sa z neho líder. Ten človek, ktorého si zapamätám. Napriek tomu na konci knihy zomrie. To je tiež nezvyčajné, nepoznám veľa hlavných postáv, ktoré by v diele skonali. Obdivujem ho a nečudujem sa mu, že to „vzdal“. Nevládal a nevedel ako ďalej. Netvrdím, že je správne, to čo urobil, ale bol ten typ, čo našiel potešenie v sebaľútosti, alebo v akejsi seba trýzni.
Veľmi ma prekvapilo, že za celých 582 strán sa nikto do nikoho nezaľúbil. V skutku v tejto knihe nebol priestor na lásku, čo bolo vlastne dosť fajn. Tiež sa to vymyká môjmu čitateľskému štandardu, no vnímam to celkom pozitívne.
Prekvapila ma ale aj téma knihy. Čakala som čary, tajomno, niečo na spôsob Harryho Pottera. Pravdou však je, že som čítala o vykorisťovaní, kolonizácií, rasizme a spôsobe ako sa z krajín stali impéria. Beriem to s určitou rezervou, no podľa toho, ako si autorka dala záležať na zdrojoch pri písani Babelu, verím, že sa na týchto stránkach pravda niekde (aspoň čiastočne) nachádza.
Veľmi ma zaujali preklady zo všetkých možných jazykov. Každodennou prácou prekladateľov v Babeli bolo hľadať v slovníkoch vhodné slová na vytvorenie kúzla na striebornom prútiku. Vďaka tomu som sa spoločne s nimi ponorila do etymológie latinských, gréckych a čínskych slov, ktoré koniec koncov ovplyvnili vývoj nielen angličtiny ale aj ďalších jazykov.
V neposlednej rade nemôžem zabudnúť na ústredný motív knihy. Rasizmus. Tu je vnímaný najmä ako problém Brit versus cudzinec. Nemôžem povedať, že rozumiem ako sa Robin, Ramy a Victoire cítili. Nie som v ich koži ale môžem sa snažiť v mojom okolí a vo svojom vnútri pracovať s tým, že rasizmus v akejkoľvek podobe nie je v poriadku.
Nečítalo sa mi ľahko. No túto knihu beriem ako dobrú formu poukázania na minulosť, ktorá nám ešte stále siaha na päty. Zároveň ukazuje možnosti ako sa dá budovať budúcnosť ( aj keď sa postavy dosť zradikalizovali, kniha otvára aj iné cesty riešenia konfliktu).
Stále som na vážkach a uvažujem ako mám túto knihu a moju recenziu uzavrieť. Asi že, nič nie je stratené, treba trpezlivosť, presvedčenie a najmä vzdelanie a cestovanie. Tie posledné dve otvárajú oči pred tým, čo z pohodlia domova nie je možné vidieť, zažiť a predstaviť si pokiaľ to nezakúsime na vlastnej koži
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Well, I wouldn´t say it´s that funny to read this type of book. After reading The Perks of Being a Wallflower I wanted to dig deeper. And I found the victim of mine, although I have read a completely different story.
This book is partially an autobiography of Ned Vizzini. He spent 5 days in an adult psychiatric hospital. Struggles with anxiety and depression had committed suicide at the age of 32. His illness and pain are used in his books to help his readers. He reassures them, that it´s okay what they feel because he was on the same boat. Ned Zevini offers help and hope to those who are most likely to give up their life.
I wanted to introduce him a little bit because it explains his work as an author. He wrote several books about mental health, and struggles of accomplishing a balanced life even though he didn´t make it.
Let´s move on to the book. As I mentioned the story is situated in the psychiatric hospital in Brooklyn, New York. I started to read about Craig Gilner, who´s a year younger than me and he´s applying to high school. His goal is to get to Executive Pre-Professional High School. He believes that this school is the best and only way to have a successful life. His vision of life is to get into the best high school, and then the perfect college to get the right job. That´s the plan. The only catch is that he didn´t count with the pressure. Once he aces his way to the school of his dreams, the pressure becomes unbearable. The time for eating and sleeping is gone and he nearly killed himself.
That could be the sad end of the story. Luckily, there´s the last piece of Craig´s hope and logical thinking so he decides to call a suicide crisis phone line in the moment of an urgent need to kill himself. That evening he checks himself in the Sixth North Hospital. Nobody knows what he´s doing, not even his parents. It´s important to say, that he visits a therapist for some time. His problems include not eating and throwing up after every meal. The only activity he´s able to do is lying in his bed. But then the thoughts of guilt take their place in his mind. His score in school is 93, and not 98 as his classmates. That means he won´t be successfull. He doesn´t eat, which means he is disappointing his mom. He doesn't have time to play with his sister, so it takes the family apart. So many self-destroying thoughts in his head. Another problem is his friends. Craig´s best friend Aaron smokes pot, and Craig takes it as an opportunity to forget his Tentacles as he gave the name to things he is not able to handle and those things that drag him down. The opposite is Anchors. They make him feel enough and pleased.
Anyways all of this took him to the hospital. There he meets all kinds of people. His neighbors are a transexual sex addict, self-elected president Armelio, Muqtada who never walks out of his room and a girl who scarred her face with scissors. It may sound unbelievable and hard to heal in this type of healthcare institute. The opposite is true. Craig finds this place as a bubble where he can handle all his thoughts. And it is not as horrible as he expected it to be. Those „crazy“ people have their own story. He´s learning from their story and life experience. In 5 days happen a lot of things. Really. I don´t want to expose all of them, because that´s the funny part of the story. Important is that Craig eats again. He made some friends and Noelle, the girl with scars from scissors on her face got along with Craig so well that they planned to hang out someday. He sleeps well as well. He even found an Anchor here. As a small child, he used to draw maps. They were super cool, made out of his mind, really unique. But as he grew up, there wasn´t a space left for creativity. Thanks to Noelle he came back to his beloved and forgotten activity. Many people in the hospital like his work and support him. He feels good and confident. As the days pass by Craig feels ready to face the world again.
He did not forget why he came in here. He did not forget how he felt. That made him transfer to a different school. I think he realized that happiness is not based on the score in school or the amount of done homework in one specific evening. And he knows that the school won´t stop just for him. Yeah, and after 5 days your depression won´t disappear right?
Somehow he´s ready to live. There is joy and excitement in the lines I am reading on the last pages. I´m a bit afraid if it goes like this. If it´s that easy to choose that you want to live.
I feel how the book is touching me. Craig is a teenager dealing with academic performance, navigating relationships with family and friends, romantic crushes and so on. But I also see this publication throwing a lifeline to those getting out of depression and to those who want to know how it feels.
Many times I understood Craig. No idea if it is because of the similar age or the things he was getting through. I don´t know. But it was a warm feeling that the hope exists. Even in the smallest cheerful moments.
„ I´m not better, you know. The weight hasn´t left my head. I feel how easily I could fall back into it, lie down and not eat, waste my time and curse wasting my time, look at my homework and freak out and go chill tp Aaron´s house, look at Nia and be jealous again, take the subway home and hope that it has an accident, go and get my bike and head to the Brooklyn Bridge. All of this is still there. The only thing is, it´s not an option now. It´s just ... a possibility like it´s the possibility that I could turn to dust in the next instant and be disseminated throughout the universe as an omniscient consciousness. It´s not a very likely possibility“.
That is what Craig said on page 441, just 3 pages before the end. So I want to believe he´s alright and happy. He figured it out because no one deserves to pass away early or to live life without the moments of joy in it.
Zo začiatku mi ich príbeh prišiel ako klasické fantasy príbehy. Dve postavy s rozdielnymi osudmi pochádzajúce z odlišných pomerov. Náhodou sa stretnú, nútene strávia spolu čas, poprípade putujú za spoločným cieľom cez celú krajinu. A skončí to láskou.
Toto je hrubá kostra knihy. Obsahuje ale všímavé a jemné detaily, ktoré ma bavili viac. Občas sa v príbehu vyskytne klišé, no prevláda odvaha, dobrodružstvo.
Ak už máte v zásobe nejaké fantasy, tak ohúrenie veľmi nečakajte. Naopak ak by ste s týmto žánrom začínali, tak veľmi odporúčam. Bude to nezvyčajné a nezabudnuteľné čítanie
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Charlie píše listy. Nevie komu (no v skutočnosti nám všetkým) a nevie prečo. Ale opisuje svet. Ako ho vidí, čo si myslí, ako uvažuje a čo prežíva. Nejde však o denník. Jeho listy sú oveľa intímnejšie než denné zápisky a ja ako čitateľ mám pocit, že sa Charlie so mnou rozpráva ( v mojom prípade občas až moc ). Opisuje ako sa mu darí v škole. Ako sa má jeho rodina a slovami približuje svoje vzťahy, strachy, trápne zážitky... Dopodrobna píše o svojej prvej láske, z ktorej sa snaží odmilovať. O tom ako píše eseje na knihy, ktoré číta. O tom ako smrť jeho tety v ňom vyvoláva úzkosť. O tom ako sa človek mení a vyvíja. A hlavne o tom ako zisťuje kým je a ako znáša celý proces svojej cesty.
Charlie má 15 a je prvákom na strednej. Je jeden z tých, ktorý skúma myšlienky, ktoré mu skrsnú v hlave a nedá si pokoja kým nepríde na ich riešenie. Popísala by som ho ako introvertného extroverta, ktorý sa snaží zapadnúť svojím skutočným ja. Nesnaží sa nikoho ohúriť, nikoho nepresviedča, že je tá správna spoločnosť. Je síce v kúte ale je mu otočený chrbtom tak, aby mal výhľad na to, čo sa okolo neho deje. Pozoruje. Skúma. Načúva. Učí sa.
Náhodou a s odvahou sa spriatelí sú súrodencami Sam a Patrickom. Sú od neho starší, no všetci zistia, že spoločne strávený čas je ten, z ktorého majú najväčšiu radosť. Sam a Patrick dostanú Charlieho do svojej partie, kde sa síce začlení a zakúsi párty život plný cigariet a alkoholu, no napriek tomu večer spomína na pocit nekonečnosti, ktorý cítil pri dlhej jazde autom s hudbou na maxime po boku jeho dvoch obľúbených ľudí. Pocit večnosti (a dopamínu) ho ženie vpred a vrhá sa do hereckej role v školskej šou, kde doslova zahviezdi. Odvaha ho posunie vpred a povie Sam, že je do nej zaľúbený. Sklamanie ho zavedie na cintorín , kde strávi čas so svojou tetou a obviňovaním sa z jej smrti. S panikou navštevuje psychológa a snaží sa o lepšiu verziu samého seba.
A potom o 15 rokov neskôr zistí komu tie listy písal. Písal ich svojmu budúcemu ja, aby nezabudol na cestu, ktorou prešiel. Aby si počas zlého dňa spomenul na svoje predošlé zlé dni a uvedomil si, že ich zvládol. Že zvládne aj tie nasledujúce.
Svoje prečítané knihy sa snažím hodnotiť objektívne, no tu som si už na prvej strane (nežartujem) pomyslela, či Charlie náhodou neopisuje môj život. Odvtedy som čítala jeho myšlienky, čítala som ich niekoľkokrát dokola a rozmýšľala som. Autor otázky v mojej hlave vysvetlil na troch riadkoch, úplne jednoducho a zrozumiteľne. Zároveň má dar opísať situáciu, ktorá sa ma netýka, no dokážem ju aplikovať do svojej reality a vtedy som mala slzy v očiach a na lícach. Občas mi bolo Charlieho ľúto. Inokedy som mu v duchu nadávala. Na iných stránkach som mu fandila a tešila sa s ním.
Bol to kolotoč mojich aj Charlieho emócií. Určite ide o viacgeneračnú knihu. Ja som mala možnosť stotožniť sa s Charliem, ako s mojím rovesníkom. Keď ju budem čítať o 15 rokov budem sa stotožňovať s verziou Charlieho v epilógu. Už teraz viem, že to budem vidieť inak, že prečítam iné myšlienky, ktoré mnou budú rezonovať. A že síce budem čítať ten istý príbeh, ale nič z neho nebude rovnaké.
Toto je teda premyslená kniha! Veľmi ma bavil jej vizuál, jednotlivé úryvky z newslettrov, štatistík alebo sociálnych sietí... Je to malý detail, ktorý má svoje opodstatnenie.
Takisto si myslím, že sa v Pasažieroch odráža dnešný život vedený na sociálnych sieťach. Odráža aj ľudské správanie, komu prejavíme vyššie sympatie, kto je na sociálnom rebríčku vyššie, čo si kto zaslúži. Akú ma človek hodnotu. Ako sme ľahko ovplyvniteľní. Ako máme v sebe zakorenené určité názory.
Vlastne je to príbeh o nás, ako rozmýšľame a reagujeme na rôzne podnety z rôznych zdrojov.
Vedela by som z tejto knihy čerpať ešte veľké množstvo otázok, ktoré by hodné debaty, ale choďte si Pasažierov prečítať a vaše názory sa budú formovať zo stránky na stránku
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Sedím obklopená otvorenými všetkými troma knižkami a rozmýšľam, čo o nich napísať, aby som čo najvernejšie vysvetlila môj vzťah k nim. Určite najviac mnou rezonovala tretia kniha, pretože síce Kiva prechádzala inými vecami ako ja, našla som sa v jej myšlienkach. To ma na jednu stranu desí a teší zároveň. Pripadá mi až neskutočné ako veľmi mi chýba opis Caldonových objatí a úsmevov. Crestino povzbudenie. Tippova dobrá nálada. Jarenova nežnosť, trpezlivosť a rozvážnosť. Mám pocit, že ma autorka vtiahla do tejto knižnej partie a ja z nej nechcem odísť, čo sa môže niekomu zdať zvláštne. Ale to čítanie s ľuďmi robí. Vtiahne vás, zarezonuje vami a potom predá čitateľskú štafetu iným postavám.
Na záver by som chcela citovať ale bez kontextu by to nedávalo zmysel. Tak sa to pokúsim zhrnúť. Jaren neviní Kivu z ničoho. Mohol by, dokonca by mal. Zbavila ho mágie, trónu a naštrbila jeho dôveru. No on nenávidí seba, že jej natoľko veril a že sa do nej zamiloval. Toto zistenie bolí Kivu viac ako to, keby jej povedal, že ju už nikdy nechce vidieť. Bol nahnevaný na seba pretože mu Kiva neverila natoľko aby mu povedala pravdu. A tieto vety si budem pamätať ešte dlho po prečítaní knihy.
