Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som povolaním ekonómka, žijem v Lučenci, spolu s partnerom pracujem v jeho prekladateľskej agentúre a vediem malé rodinné vydavateľstvo. Sama som autorkou šiestich kníh. Mám dve deti, starší syn Jakub má takisto literárne črevo. Písaniu sa venujem lod svojich 54 rokov, predtým som na to nemala čas.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Po "Hane" si s radosťou prečítam už každú Mornštajnovej knihu, no v tejto výraznejšie zaostáva spracovanie nad sujetom. Veľa odbočiek, ktoré nie sú pre dej či obohatenie knihy podstatné, tiež veľa vysvetľovania, čitateľ dostane všetko na tanieri. Inak príjemné, oddychové čítanie.
Pre mňa veľké prekvapenie. Na autorku som naďabila náhodou, jej štýl ma hneď dostal. Svieže texty: dej plynie prirodzenie a zdanlivo pomaly, pritom je plný zvratov a prekvapivých momentov, nič nie je vopred dané ani jasné, nič otrepané, ani jedna veta, ani jeden dialóg. Veľmi dobré čítanie.
Kniha sa mi páčila o niečo menej ako napríklad „Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď“. Dej plynie pomaly (zrejme v súlade s kúpeľným prostredím) a napriek zaujímavému námetu a atmosfére ponúka o niečo menej, než by sme čakali. Pre toho, kto neocení dominujúce opisy prírody a prostredia, či detailne spracované citové poryvy hlavnej postavy – mládenca s chorobou pľúc, môže byť kniha trochu nezáživná. Rovnako záver príbehu, ktorý vyúsťuje do fantastična (pri jeho čítaní sa mi mimovoľne vynoril infernálny koniec v Süskindovom Parfume) ma neoslovil. Napriek týmto výhradám a pripomienkam knihu určite nemožno – aj vzhľadom na Tokarczukovej brilantný jazyk – považovať za slabú.
Dej knihy sa rozbieha pomaly ako vlak opúšťajúci svoju stanicu, ktorý sa čochvíľa rozletí šírou a neznámou krajinou. Sledujeme v nej skupinu študentov na medzinárodnej internátnej škole kdesi v horách, všetci pochádzajú z prominentných rodín, svojím spôsobom aj hlavná postava Lena. Autorka detailne opisuje ich denný režim, správanie a vzájomné (prepletené) vzťahy, rozoberá ich najvnútornejšie pocity a navonok najnepodstatnejšie maličkosti. Príbeh 15 (až 18) ročnej Leny a jej priateľov končí presne v polovici knihy. V druhej časti ich stretávame ako dospelých, vidíme, kam sa posunuli, s kým ne/žijú a čo sa z nich ne/stalo. Táto časť je zaujímavejšia o (ďalší, "dospelý") filozofický rozmer, autorka tu rozoberá nielen príčiny a dôsledky súčasného života postáv, ale kladie aj otázky, ktoré sú (myslím aj pre ňu osobne) dôležité. Otázky, na ktoré existujú milióny (skôr hľadajúcich než nachádzajúcich) odpovedí, a predsa tieto Rosovej, vďaka netradičnému uhlu, ale aj netradičnému podaniu (hlavne v predposlednej kapitole) sú jedinečné.
Mne osobne táto kniha imponovala nielen dejom, ale aj autentickým – vážnym, ale miestami veľmi hravým - štýlom a jazykom.
Pre mňa sú Nepokojní spáči Miky Rosovej niečím úplne novým, iným, novým zážitkom. V jednotlivých poviedkach nesledujeme len osud jednotlivých postáv, ale čo je zaujímavé, aj samotný „príbeh“ písania; autorka často naznačí, kam sa v poviedke ide pohnúť, prípadne nám to aj zdôvodní. Pri písaní využíva množstvo vtipných a netradičných idióm a rôznych prechodov (možno aj pre chodcov, ale hlavne pre čitateľov) od bodu A do bodu XX a po diagonále naspäť, prípadne aj kamsi ďalej, v každom prípade až tam, kam siaha jej predstavivosť a naša zvedavosť
Príbehy knižky sú ako makrónky, lahodné koláčiky, krehké a farebné, každý s inou náplňou, inou príchuťou. Možno nie sú pre každého, určite nie pre toho, čo má rád tradičné torty. Ale čitatelia-labužníci si určite prídu na svoje.
Veľmi vtipná, priam groteskná kniha, z ktorej cítiť, že autor sa pri jej písaní sám dobre zabával. Počas jej čítania som niekoľkokrát mala pocit, akoby mi ju čítal Milan Lasica – zrejme preto, že je v nej rovnaký druh humoru, aký mal rád aj on – inteligentný. A to je asi jediný dôvod, prečo niekoho kniha možno neosloví, no aj tak je to neuberá na kvalite.
Tejto knihe sa dá všeličo vytknúť - rozvláčne pasáže, niekde až slohová popisnosť, postavy sú vykreslené dosť plocho, podobajú sa jedna na druhú, akoby všetky uvažovali a cítili rovnako. Nič to však neuberá na fakte, že sa jedná o výnimočné zachytenie dejín na prelome 19. a 20. storočia v karvinskej baníckej oblasti, doteraz akoby neatraktívne pre románové spracovanie. Autorka vykresľuje turbulentné udalosti na poľsko-českom pomedzí, ktoré po skončení 1. svetovej vojny vyústili v občiansku vojnu medzi obyvateľmi (Poliakmi a Čechmi) žijúcimi do roku 1918 v spoločnom štáte. Spôsob spracovania tejto knihy je určite dobrým podkladom pre scenár k zaujímavému televíznemu seriálu.
Veľmi som sa na túto knihu tešila. Jednak preto, že som čítala od autora pár dobrých poviedok v jednom literárnom časopise a jednak preto, že táto kniha bola nominovaná do desiatky najlepších kníh na Anasoft litera. O knihe som vedela vopred málo, snáď len to, že to nebudú poviedky pozitívne.
Prvou poviedkou som sa predrala s neutrálnym pocitom – okej, na rozbeh. Keďže bola (na pohľad) o korytnačke, tak taký pomalší. Druhá poviedka ma fascinovala svojou nezaujímavosťou - tuctové mená, pod ktorými si neviete predstaviť charakter postavy (opisy postáv absentujú a z dialógov ho nerozpoznať), dej majstrovsky schovaný. Musím povedať, že k tretej som pristupovala viac než váhavo, ale nesklamala. Ani tým, že by bola výrazne lepšia ako tie prvé, ani že by bola tak zlá ako tá druhá. Po polovici knihy som si povedala, že už len polovica, tak to dočítam. Napokon, poviedky boli o niečo živšie. Čuduj sa svete, v jednej (Deľba) som postrehla aj čosi ako lásku. Akýsi zhovievavejší postoj k životu. Hlavná postava bola konečne nie beztvará (vrátane všetkého okolo nej), ale citlivá: malý chlapec, ktorý sa odsťahoval s otcom od mamy. Práve pri nej som pochopila, čo mi v celej knihe chýbalo: nadhľad pri rozprávaní príbehu, láska(vosť), humor (aspoň skrytý) a kúsok dobra alebo aspoň viery v neho. Nič, nič. Metanuda. Rozprávanie s plechovým ksichtom a zaschnutým perom bez atramentu. Sivé, nudné, ošarpané prostredie, vzťahy, ničota. Príbeh schovaný za stenou necitlivosti a duševnej prázdnoty (protagonistu), cez ktorú sa treba prehrýzať (okrem pekného príbehu V dome). Je škoda, že pod touto suchou, akoby úmyselne zničenou dužinou príbehu bez šťavy je už len kôstka. Je to síce jadro, ale to je nejedlé. A nevieme, čo po jeho vypľutí z neho vzíde.
Strhujúci dej, plný neočakávaných zvratov. Autor rozpráva príbeh z pohľadu ženy, je však plný technických a zemepisných podrobností, čo ho ozvláštňuje, pretože žena týmto smerom neuvažuje a nerozpráva. Nevyhýba sa ani surovým scénam, podaným tak, že nevyvolávajú odpor, len vzrušujúce napätie.
