Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čitateľka od roku 1993, lovkyňa antikvariátnych pokladov a milovníčka ilustrácií
bookstagram @mrs.columbo.loves.reading
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Od Kuchárky z Castamaru som čakala ľúbostný príbeh o zakázanej láske medzi zamestnankyňou a majiteľom panstva, historickú romancu z prostredia šľachtického sídla. Alebo možno niečo na spôsob Downton Abbey poprášené španielskym temperamentom.
Po dočítaní konštatujem, že to všetko tam je, ale skôr v náznakoch, pretože väčšinu priestoru si uzurpuje hlavný záporák (a vedľajšie postavy okolo neho).
Podtitul Clarino tajomstvo sa mi teda nezdá výstižný, skôr by som ho nazvala Intrigy markíza de Sota, pretože ten neustále kuje pikle, aby naplnil svoje ciele.
Príbeh šikovnej kuchárky Clary, ktorá trpí agorafóbiou, tak potláča do úzadia práve toto intrigánčenie. Rozprávanie je často retrospektívne, aby mal čitateľ ucelený obraz o tom, čo mu predchádzalo. Vďaka tomu síce spoznáme mnohé postavy do väčšej hĺbky, no je to na úkor romantickej linky. Obe hlavné postavy sa na stránkach knihy objavujú omnoho sporadickejšie, než by mi bolo milé. Dúfam však, že pokračovanie to napraví.
Ak máte chuť na nenáročný historický román, kde gro netvorí ľúbostný príbeh, tak možno práve pre Vás bude Kuchárka z Castamaru to pravé. Má to síce jemný telenovelový nádych, ale neskĺzava do trápnosti alebo melodrámy.
Kazuo Ishiguro píše štýlom, ktorý je môjmu vkusu veľmi blízky, takže si dokážem jeho knihy užívať, nech píše o čomkoľvek.
Tentoraz prinása príbeh o Kláre, vysokovnímavej robotke, ktorú kúpi jedna matka ako spoločníčku pre svoju dospievajúcu, ťazko chorú dcéru.
Dej sledujeme práve skrz Klárinu optiku, a tak je scéna občas rozdelená na mriežku robotického videnia a jej chápanie toho, čo vidí, prechádza naprogramovanou analýzou. Situácie vyhodnocuje možno nie vždy tak, ako by ich vyhodnotili ľudia, a jej vnímanie je občas detsky naivné, no keby mal každý na svete mieru jej empatie, láskavosť a optimizmus, svet by bol nádhernými miestom.
Dej má pomalý spád, ale hoci nie je akčný, nenudí a atmosférou pripomína autorov román Neopúšťaj ma. Nielen pre podobný dystopický svet budúcnosti, ale aj náladou záverečných scén a celkovým dojmom.
Veľmi mi pripomenul aj Spielbergov film A.I. Artificial Intelligence, pri ktorom je mi vždy smutno. Tak mi bolo aj po dočítaní tejto knižky.
Na záver musím povedať, že hoci autor pracuje s otázkami a témami, ktoré autori scifi spracovávujú už dlho a vyslovene asi nič nové neprináša, mňa jeho kniha primäla zamyslieť sa nad tým, ako sa my ľudia správame k tomu, čo už nechceme alebo nepotrebujeme.
Séria Fablehaven mi prirástla k srdcu, takže som bola veľmi rada, keď sa vydavateľstvo Fortuna Libri pustilo aj do vydania pokračovacej série Dragonwatch.
Druhý diel s názvom Hnev kráľa drakov prináša ďalší dobrodružno-napínavý middle grade príbeh. Staré známe postavy doplní pár nových, pričom s nimi opäť navštívime samé fascinujúce miesta.
Veľmi ma baví, aké úžasné lokácie autor dokáže vytvoriť a na aké premyslené misie svoje postavy posiela. Nesklamal ani tentoraz a osobne sa mi finálny boj na štýl súťaže v tejto knihe zatiaľ páčil asi najviac zo všetkých.
Je to zábavné, napínavé a vôbec nevadí, že je to primárne kniha pre detského čitateľa, pretože tak ako to už pri dobrých príbehoch býva, vek čitateľa nehrá úlohu.
Ak ste si Fablehaven tiež obľúbili, neváhajte sa pustiť do pokračovania. S čistým svedomím môžem povedať, že sa autorovi podarilo udržať si vysoko nastavenú latku a séria s ďalšími dielmi nestráca na kvalite.
Na knižkách zo série s hlavnou hrdinkou detektívkou Josie Quinn milujem to, ako pútavo sú napísané. Majú spád a okamžite čitateľa vtiahnu do deja. Niekedy je to možno až na škodu, lebo človek potom číta v takom zbesilom tempe, že má knihu za pol dňa prečítanú a musí zase čakať na ďalší diel... Ale človek si počká rád, lebo je to výborné čítanie, ktoré mňa osobne dokáže prebrať aj z najhlbšej čitateľskej hibernácie a je návykové ako popcorn - jedna strana/kapitola/kniha skrátka nestačí.
Piaty diel s názvom Pochované kosti prináša ďalší napínavý príbeh, prostredníctvom ktorého tentoraz hlbšie spoznáme rodinné pozadie Josiinho kolegu a frajera Noaha Fraleyho.
Hoci samotný prípad možno neprekonáva geniálnu zápletku z Matkinho hrobu, baví a udrží v napätí do posledných strán. Som síce trochu rozčarovaná zo správania jednej konkrétnej postavy, ktorá akoby v tejto časti vystúpila zo svojej role, ale zrejme si tým autorka pripravuje už pôdu pre nasledujúcu časť, takže prižmúrim očko a už sa teším na ďalší diel.
Autorka vo svojom románe beletrizuje život lady Evelyn Beachampovej, ženy, ktorá bola pri objavení Tutanchamonovej hrobky. Nesústreďuje sa len na samotný objav hrobky, ale aj na Evelynine vzťahy s rodičmi, s manželom a neskorší život. Spája fikciu s historickými faktami a robí to tak šikovne, že keď nemáte život lady Beachampovej naštudovaný, vôbec neodhalíte, kde si autorka dopomohla fantáziou viac a kde menej.
Zároveň je to pomerne "light" historický román, nenáročný na premieru faktov, napísaný ľahko čitateľným, nevtieravým štýlom, ktorý hladko plynie. Hoci tempo nie je rýchle, nenudí. Postavy sú uveriteľné a román je aj vďaka nim príjemným čitateľským zážitkom.
Odporúčam priaznivcom historickej beletrie a beletrizovaných životopisov.
V tejto knihe nájdete všetko - lásku, priateľstvo, šťastie, rodinné tragédie, záhadu, sklamanie, šikanu, zradu, ale aj oslobodenie, odpustenie, nový začiatok a nádej. K tomu pripočítajte rôznorodé postavy, ktoré autorka dokonale pozná a výborný štýl jej písania. Vďaka nemu jednotlivé charaktery aj scény pôsobia živo, aj keď píše o všedných veciach.
Niekto možno plynutie deja označí za pomalé, no ja som si užívala toto mierne tempo. Mala som možnosť spoznať postavy do hĺbky a nechala som sa unášať atmosférou.
Krásny čitateľský zážitok, emotívny a pohlcujúci.
Odporúčam, ak máte radi spoločenské romány v pomalšom tempe, s podmanivou atmosférou a citlivým príbehom.
Tento román má zväčša výborné recenzie a ja úplne rozumiem tomu, prečo sa ľuďom tak páči. Prináša pozitívny príbeh, plný dôležitých tém, pekných myšlienok a sympatických postáv. Tie sú naozaj zábavné, milé a ľahko prirastú k srdcu.
Pre to moje cynické sú však až priveľmi sympatické, neprirodzene duchaplné a viac-menej čiernobiele.
Nemôžem povedať, že by sa mi príbeh sociálneho pracovníka, ktorý vďaka inšpekcii v sirotinci pre zázračné deti nájde, čo mu dovtedy v živote chýbalo, nepáčil. Páčil, no nevystrelil ma do extatických výšok. Na môj vkus je príliš sladký a málo atmosferický.
Bavil ma humor na hrane fraškovitosti (Extrémne vysoký manažment) a páčilo sa mi, že v autorovom svete neexistujú predsudky voči homosexuálnym vzťahom, ale inak ostávam presvedčená len tak na polovicu.
Je to rozprávka moderného sveta, plná obrazných jednorožcov a dúh, ktorá Vám vyčarí úsmev na tvári a doplní hladinu cukru.
Ale ja osobne mám radšej tie staré rozprávky, ktoré sa odohrávajú v šere lesa, občas trochu temné a drsné, s horrorovou atmosférou, ktoré možno nie vždy končia dobre a mám z nich zimomriavky, ale aj tak pre mňa majú väčšie čaro.
Čítanie neľutujem, ale Dom na azúrovom pobreží nezaradím medzi svoje milované kúsky.
Odporúčam, ak máte náladu na čisto pozitívny príbeh s happyendom.
Les miznúcich hviezd sa odohráva hlboko v lesoch, kde mladé dievča pomáha prežiť skupine židovských utečencov. To ma zaujalo ako prvé, keď som si prečítala sumár obsahu tejto knižky. Navnadili ma aj prevažne dobré recenzie a poznámka, že je príbeh založený na skutočných udalostiach.
Kým inšpirácia historickými faktami sa začala objavovať až v neskorších kapitolách, v úvodných pasážach prekvapilo koketovanie s magickým realizmom. V románe okrem toho nájdete aj prvky rodinnej drámy a trochu z ľúbostného príbehu, ale je to do veľkej miery aj historická/vojnová fikcia.
Sledujeme životy hŕstky postáv, ktoré sa snažia skryť pred nacistickým režimom v divočine lesov na pomedzí Poľska a Bieloruska. Z pasáží, ktoré opisujú život utečencov, je cítiť dôsledné autorkine štúdium spôsobov, ako prežiť mimo civilizácie, za čo ju chválim.
Postavy, najmä teda hlavná hrdinka Jona, sú celkom vydarené a zo štýlu písania je jasné, že má autorka už niečo za sebou.
Občas mne osobne nevyhovovalo zabŕdnutie do "duchovna" a miestami sa mi dej zdal trochu priveľmi americký (rozumej nerealistický/ťažko uveriteľný), ale chápem, prečo sa niekomu môže páčiť tak, že dá knihe päť hviezdičiek. Nájdete v nej totiž mnoho silných a emotívnych scén, pričom pri nejednej si dosť pravedopodobne aj poplačete.
Do môjho srdca však len tak niečo neprenikne, a žiaľ, nepodarilo sa to ani tomuto románu. Asi sme sa nestretli v správnom čase alebo je to možno tým, že som vďaka odrobinkám mágie/nadprirodzena, ktoré autorka sprvu, a potom aj kde-tu trúsila, čakala trochu niečo viac... osudové? Spektakulárne?
Neviem si pomôcť, mám dojem, že som dostala skôr niečo na štýl light women fiction a kniha trochu premrhala svoj potenciál.
Ale koľko ľudí, toľko chutí. Isto nemá kniha nadarmo na goodreads také vysoké hodnotenie, takže asi som len ja mimo. Verím, že si aj u nás nájde veľa nadšených čitateľov.
Ja osobne ju odporúčam, ak máte radi emotívne príbehy s témou holokaustu, a naopak, neodporúčam, ak Vám vadí pomalšie tempo.
Mám rada knihy o ženách s mágiou v krvi, ktoré žijú medzi nami a snažia sa svojimi schopnosťami pomáhať.
Presne také sú ženy z Mesačnej farmy v tejto knižke.
Príbeh Lizzy, poslednej z Moonových žien, je kombináciou detektívky, romantického príbehu, rodinnej drámy, hľadania vlastnej cesty, ale aj zmierenia sa a odpustenia.
Napriek tomu, že sa autorka snaží hrať to na toľko strán, príbeh funguje. Priznávam síce, že je v mnohých bodoch dosť priehľadný a predvídateľný, ALE aj tak ma to bavilo. Barbara Davis v tejto knižke totiž predviedla, že vie písať. Jej štýl je príjemný, ľahko čitateľný, miestami takmer poetický. Určite za to treba poďakovať aj prekladateľke Diane Rykrovej, ktorá odviedla kus dobrej práce.
Má to atmosféru, dialógy vyznievajú celkom prirodzene a postavy sa správajú logicky. Hlavná hrdinka síce nie je úplne ten typ človeka, za ktorého by som bez problémov dala ruku do ohňa, a občas som krútila hlavou nad jej myšlienkovými pochodmi, ale nepokazila mi zážitok z knižky.
Takto nejako si ja predstavujem ľahšie čítanie. Žiadne prehnané drámy iba pre efekt, má to hlavu, má to pätu, a hoci som od detektívnej línie očakávala možno o trošku viac, aj tak som s výsledkom spokojná.
Veľmi príjemná oddychovka. Ako stvorená na nadchádzajúce jesenné dni.
Keď v arizonskej púšti za záhadných okolností umrie študentka, mobilná jednotka FBI pod velením agenta Costu dostane za úlohu vypátrať vraha. Na mieste však jeho tím zistí, že vyšetriť toho musí omnoho viac.
Druhý diel detektívnej série s detektívnou dvojicou Kara Quinn-Matt Costa sa odohráva pomerne krátko po udalostiach úvodného dielu. Nadväzuje však na svojho predchodcu celkom voľne, takže by mohol pokojne fungovať ako samostatný román.
Čo začne vraždou mladého dievčaťa, graduje odhalením nelegálneho vývozu nebezpečeného odpadu, ale dostane sa aj na pašerákov, obchodníkov s ľuďmi a pranie špinavých peňazí.
Autorke ide výborne opis procedúr v FBI a policajných zložkách, veľmi vierohodne podáva aj prácu agentov v utajení, pričom však nezanedbáva samotnú zápletku. Tá je opäť pútavá a myslím, že milovníci detektívnych príbehov či thrillerov si prídu na svoje. Príbeh možno nie je extrémne prekvapivý a šokujúci, ale má hlavu aj pätu a dobre sa číta.
Plusom sú, ako aj v predošlom diele, postavy. Okrem hlavných hrdinov a celej mobilnej jednotky FBI, sú to aj epizódne charaktery podozrivých a ľudí zapletených do celého prípadu. Autorke tie postavy skrátka verím, nezávisle na tom, na akej strane zákona stoja. V tomto príbehu je síce jedna z antagonistov trochu slabšia a na môj vkus trochu šablónovitá, ale to je len drobnosť, nad ktorú som sa vďaka všetkému ostatnému dokázala ľahko povzniesť.
