Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kuchárku z Castamaru som najskôr zaregistrovala ako pripravovaný seriál, a keď som zistila, že príbeh pôvodne vyšiel ako kniha, vedela som, že si ho chcem určite prečítať. Aj podľa traileru, aj podľa obsahu to vyzeralo presne ako niečo, čo ma bude baviť. Po dočítaní som však trochu v rozpakoch, čo si o knihe vôbec myslím.
Napriek tomu, že kniha sa volá Clarino tajomstvo a celá séria Kuchárka z Castamaru, pripadalo mi, že Clara je úplne vedľajšia postava. V podstate iba hádam, že tým jej tajomstvom bol fakt, že trpí panickým strachom z otvorených priestorov - čo sa dozvieme ako v anotácii, tak aj v priebehu prvých dvoch strán knihy, pretože k inému tajomstvu sme sa zatiaľ nedostali. Dej sa skôr zameriaval na intrigy služobníctva a správkyne a hlavne na pomstu Diegovi, o ktorú sa snaží jeden zo šľachticov.
Celkovo sa kniha nečítala zle. Určite by som ocenila zoznam postáv, pretože kniha je napísaná z viacerých pohľadov a značne by to uľahčilo orientáciu, ale inak sa príbeh čítal príjemne. Keď som sa do knihy ponorila, stránky naozaj ubiehali rýchlo. Problémom bolo skôr "prinútiť sa" knihu otvoriť. Autorov štýl mi asi úplne nesadol, jednotlivé opisy boli pomerne nudné a jeho rozprávanie ma nedokázalo strhnúť.
Veľmi ma prekvapilo, že menšie zápletky, ktoré mohli byť zaujímavým dynamickým prvkom príbehu, sa vyriešili v podstate úplne jednoducho a rýchlo, bez akejkoľvek drámy a hlavná zápletka pomsty skončila, dá sa povedať, uprostred, pričom druhý diel zatiaľ neexistuje. Každopádne, ak bude, asi si ho prečítam, aj keď ma autor zatiaľ úplne nepresvedčil. Príbeh sám o sebe mohol byť veľmi zaujímavý a zábavný, avšak spracovaním ma až tak veľmi nezaujal.
Napriek mojej miernej kritike má kniha naozaj výborné hodnotenia a Netflix podľa nej stihol natočiť 12-dielny seriál. Zaujímavé je, že do prvých 20 min seriálu sa zmestila cca polovica knihy, takže očakávam, že tvorcovia seriálu budú musieť v priebehu zvyšných dielov improvizovať a príbeh obohatiť o viacero zápletiek.
Už z anotácie mi bolo jasné, že toto bude veľmi originálny príbeh, ktorý prináša opäť niečo nové a nevšedné v žánri vojnových románov. To ma na nej lákalo a zároveň po jej dočítaní mi tá jej nevšednosť a inakosť zrejme aj trochu prekážala. Od začiatku má kniha špecifickú atmosféru tajomna s kopou nevysvetliteľných vízií a predpovedí. Postava jasnovidky ako osoby veľmi vzdelanej, múdrej ale zato komplikovanej, bola určite veľmi originálna a neobyčajná. Do deja priniesla mnoho duchovna a zvláštností, ktoré sa mne osobne do vojnového románu nehodili. Celé sa to autorka neskôr snažila zakomponovať do udalostí, ktoré sa reálne v tej dobe a na tom mieste udiali, napriek tomu mi ale celý príbeh pripadal ako rozprávka, aj keď o hrôzostrašných veciach.
Prežívanie Židov a partizánskych skupín v lese bolo zaujímavé, aj to, ako sa hlavná hrdinka snažila každému pomôcť, poradiť a naučiť, ako prežiť v divočine. Tejto časti bolo v knihe venovaného najviac priestoru a postupne som nadobudla dojem, že sa situácie a myšlienky začali opakovať. Chvíľu bol dej ozvláštnený o jej pobyt v civilizácií, to však netrvalo dlho.
Hlavná postava Jona, dievča vyrastajúce a žijúce v lese, bola veľmi sympatickou postavou, aj keď v určitom zmysle aj veľmi naivnou. Samozrejme, odvaha a zručnosti na prežitie jej nechýbali, ale vzhľadom na jej (ne)skúsenosti so životom s inými ľuďmi, boli jej reakcie a správanie na môj vkus nie veľmi hodnoverne spracované. V určitom zmysle bola jej postava sformovaná dokonale, v inom veľmi povrchne.
Aj keď mne kniha úplne nesadla, vidím, že romantickým a citlivým dušiam sa veľmi páči a odporúčajú ju. Autorka chce prostredníctvom knihy prinášať lásku, pochopenie a porozumenie, veľký priestor venuje aj náboženským myšlienkam a citátom, ktoré nás majú nasmerovať k správnym rozhodnutiam. Komu nevadia nepravdepodobné náhodné stretnutia a ľahko predvídateľné momenty a má rád dojemné a romantické čítanie, pre tých bude určite Les miznúcich hviezd tou správnou voľbou.
Častokrát sa mi zdá, že akonáhle ide o vojnový príbeh, ale nie je podľa skutočnosti a navyše je písaný ľahšou a odpočinkovejšou formou, nie je u čitateľov až tak pozitívne hodnotený. Pritom, ak by bol podobný dej zasadený do iného obdobia, určite by si tento román užili. A s takýmto názorom som sa stretla aj pri tejto knihe. Ja sa s ním nezhodujem a musím povedať, že mi veľmi dobre padol príbeh, ktorý je síce písaný jednoduchším štýlom, ale práve vďaka nemu sa v knihe neustále niečo deje a kniha sa číta skutočne veľmi dobre.
Príbeh je založený na zámene totožností, čo ho postupne značne komplikuje a vďaka tomu autorka ponúka stále nové problémy a zápletky. V deji sa veľmi ľahko orientuje, je tu len pár hlavných a dôležitých postáv, medzi ktorými prebiehajú neustále dialógy, takže na zdĺhavé opisy tu nie je priestor. Dej má ten správny náboj, páčili sa mi neustále nedorozumenia, ktoré vznikali vďaka zámene postáv a tiež romantická linka, ktorá musela čeliť viacerým problémom.
Margarete je Židovka, ktorá je, samozrejme, poznačená aktuálnou vojnovou situáciou. Stratila celú rodinu a Nemcov, hlavne vojakov a členov SS, sa bojí. Wilhelm patrí do rodiny, ktorá u Hitlera zastáva vysoké funkcie a je vystavený jej tlaku. Sympatizuje s Hitlerovými názormi na vyčistenie Nemecka, ale nesúhlasí s príliš tvrdými a drastickými opatreniami. Obaja sa ocitajú v ťažkej situácií. Potrebujú sa navzájom, ale nedokážu si veriť. Navyše sa medzi nimi vyvinie niečo oveľa väčšie, ako by si vedeli predstaviť.
Svetlo v okne je fiktívny vojnový príbeh odohrávajúci sa striedavo v Paríži a v Nemecku. Miesta a mnohé udalosti, ktoré sa tu spomínajú vychádzajú zo skutočnosti, ale hlavné postavy a ich príbeh je vymyslený. Vôbec mi to ale neprekážalo, knihu beriem ako veľmi príjemné, ba až odpočinkové čítanie. Spracovanie je síce jednoduché, ale zápletky pútavé. Prekvapil ma koniec, ktorý bol možno trochu uponáhľaný, ale úplne postačujúci vzhľadom na tempo v celej knihe. Ak by som mala k dispozícií druhý diel, okamžite by som sa doň pustila, lebo autorka skončila v tom "najlepšom".
Milujem túto sériu! Keď tak nad tým premýšľam, je to zrejme moja absolútne najobľúbenejšia detektívna séria vôbec. Akonáhle sa môžem ponoriť do nového pátrania s Cormoranom s Robin sú to pre mňa literárne a čitateľské Vianoce.
Napísať takmer tisícstranovú knihu je umenie. Ak je to tisícstranová kniha, ktorá čitateľa navyše celý čas aj baví je to obdivuhodné. Ak tá tisícstranová kniha je ešte k tomu poriadne zamotaná detektívka, ktorá má po celý čas hlavu aj pätu, je dokonalá a nedokážete ju pustiť z rúk, tak vám nezostáva iné, len dať klobúk dole spisovateľovi, ktorý ju dokázal napísať. A Búrlivá krv je toto všetko dokopy!
Tento príbeh predstavuje naozaj spletité vyšetrovanie s množstvom postáv, s nekonečnými vypočúvaniami, ktoré vedú stále k novým a novým stopám a neustále vás núti meniť podozrivého. Stôp je priveľa, vyšetrovanie je ale napriek tomu stále prehľadné a vy sa v ňom orientujete, aj keď ste stále bez šance zistiť pravdu.
V tomto dieli sa viac dočítame o Cormoranovi a Robinino súkromie ide do úzadia. Problémy medzi ňou a Matthewom sa vyriešili a jej postavenie v agentúre sa upevnilo. Naopak, Cormoran nemá práve najlepšie obdobie. Má problém s otcom, s bývalou priateľkou Charlotte (mimochodom, tá v tomto dieli prebrala štafetu po Matthewovi ako najotravnejšej postave) a navyše jeho teta, ktorá mu nahrádzala matku je vo finálnom štádiu rakoviny. Počas celej knihy vládne medzi Cormoranom a Robin zvláštny náboj, ale ani jeden z nich nechce prekročiť hranicu priateľstva. V istých momentoch to medzi nimi parádne iskrí a tieto momenty ma neskutočne bavili. Priala by som im, aby si konečne priznali, čo k sebe cítia a zároveň to ešte nechcem, lebo by sa to razom medzi nimi úplne zmenilo. A mne to zatiaľ vyhovuje presne tak, ako to je.
Po dočítaní som absolútne spokojná. Všetky stopy, nevyjasnené otázky, náznaky a nezrovnalosti do seba krásne zapadli a aj súkromné veci sa ako tak ustálili. Myslím, že Cormoran aj Robin sú pripravení na nový prípad, ktorý bude ešte obsiahlejší.
Séria s Washingtonom Poeom a Tilly Bradshawovou je jedna z mojich najobľúbenejších krimi sérií a mám pocit, že aj kebyže má 30 dielov, stále nemám dosť. Vždy keď dočítam jeden diel, mám hneď chuť ísť na ďalší.
Opäť boli moje očakávania vysoké a kniha ma hneď v úvode zaujala. Vyšinutý sériový vrah zanechal na troch miestach tri rôzne páry prstov a Poe sa spolu s Tilly púšťa do nového zamotaného prípadu. Po strhujúcom začiatku prišlo na rad vyšetrovanie, ktoré prebiehalo akosi hladko a bez problémov. Geniálna Tilly prinášala, ako vždy, neoceniteľné informácie a bez nej by zrejme celé oddelenie bolo nahraté. Poe svojím šiestym zmyslom a extrémnymi pozorovacími schopnosťami odhalí každú nezrovnalosť a pochybenie. Po pár stránkach sú vrahovi na stope a aj keď sa zdá, že už ho majú, všetko sa zvrtne a opäť sa začne zamotávať. Bolo mi úplne jasné, že tak skoro prípad vyriešiť nemôžu a bude v tom ešte veľa nezodpovedaných otázok.
Záverečné dolapenie páchateľa a odhalenie vinníka bolo šokujúce a geniálne. Tak dobrú zápletku som vážne nečakala a veľmi ma celé rozuzlenie prekvapilo. Čo mi prišlo trochu divné, bola záverečná scéna s vinníkom, akosi som si ju reálne nevedela predstaviť, ale v konečnom dôsledku to bol perfektný koniec. Teším sa, ako na to autor nadviaže v ďalšej časti.
Je pravda, že tento diel si ma hneď nezískal tak, ako predchádzajúce. Vyšetrovanie bolo akési jednoduché a nekonzistetné. Postavy stále niekde lietali a nezmyselne sa presúvali z miesta na miesto. Skákali od jednej stopy hneď k druhej, ale nakoniec, keď som pochopila prečo, dávalo mi všetko zmysel a príbeh som si užila. Výborný diel, ktorý aj spolu s predchádzajúcimi časťami veľmi odporúčam milovníkom krimi. Mňa si títo nezvyčajní vyšetrovatelia a skvelé autorove zápletky hneď získali a už teraz sa teším na ďalšie príbehy.
Svetlo v úkryte je úžasne spracovaný príbeh dvoch hrdiniek, ktorým sa počas druhej svetovej vojny podarilo zachrániť 13 Židov. Tieto mladé hrdinské dievčatá boli sestry, žili v Polsku vedľa geta, okolo seba neustále sliediace oči a každé zaklopanie na dvere mohlo byť ich posledné.
Zrejme je veľmi ťažké povedať, ako by sme sa zachovali na mieste hlavnej hrdinky Stefanie, ale veľmi pochybujem, že by som v sebe našla čo len desatinu jej odvahy. Každý deň prekonávala svoje hranice a riskovala nielen svoj život, ale aj sestrin, aby zachránila niekoľko Židov. Niektorých ani nepoznala, ale pre ňu mal každý jeden význam. Aj keď musela neustále čeliť rôznym problémom, myslieť na všetky tie veci, ktoré by sa mohli pokaziť, vymýšľať stále nové nápady, ako prejsť Nemcom cez rozum, nikdy sa nevzdala. Žila s neustálym pocitom strachu a každý jeden deň bola na smrť vyčerpaná. Chodila pracovať na 12 hodín do továrne a potom zháňala potraviny a ostatné nevyhnutné veci pre 13 ukrývaných ľudí, ktorí sa neustále hádali a a nijako jej to neuľahčovali.
Od prvej stránky bol tento príbeh veľmi pútavo napísaný a vzhľadom na to, že sa venoval naozaj vážnej téme, bol písaný na základe skutočných udalostí a častokrát sa nečítal najľahšie, zhltla som ho naozaj veľmi rýchlo. Bola som zvedavá, ako si Stefania poradí so všetkými problémami a hlavne, čo na ňu ešte čaká na ďalších stránkach. Aj keď viem, že to bola hrozná doba a je mi zle už len z predstavy, že by som bola na jej mieste, musela som sa miestami aj usmievať nad jej vynachádzavosťou a nezhodami medzi "jej" Židmi.
Väčšina vojnových príbehov z Poľska, ktoré som čítala, sa vždy odohrávali priamo v koncentračných táboroch. Tento je iný, lebo sa venuje ukrývaniu Židov, aby sa do tábora nikdy ani len nedostali. Pretože tí, ktorí tam raz prišli, sa odtiaľ už väčšinou nikdy nevrátili. Svetlo v úkryte je príbeh o odvahe a aj keď nie vždy išlo všetko podľa plánu a hlavní hrdinovia stratili mnoho blízkych osôb, dosiahli nakoniec svoje malé víťazstvo.
"V to leto som sa zamiloval a moja mama zomrela." Akonáhle si prečítate túto prvú vetu v príbehu, zistíte, o čom celá kniha je. Nečakajte nič viac a nič menej. Ak vám autorov štýl sadne, budete nadšení od začiatku, ak nie, tak si myslím, že do konca knihy si vás nakoniec aj tak získa.
Benedict Wells je nepochybne veľmi nadaný spisovateľ a toto je jedna z najlepšie napísaných kníh o dospievaní, akú som čítala. Neuveriteľne dokázal vystihnúť atmosféru malého zapadnutého amerického mestečka, kde je kopec zašitých miest, na ktorých sa stretávajú teenegeri, aby fajčili, pili, sexovali a skúšali všetko nové, čo im život v ich veku môže ponúknuť. Hľadajú sami seba, túžia sa začleniť, chcú z mesta vypadnúť, ale zároveň vedia, že toto je ich najkrajšie obdobie života, lebo mladosť je krátka a uteká neskutočne rýchlo.
Veľmi citlivo a výstižne napísaný príbeh plný melanchólie a smútku z neustále prítomnej choroby, smrti a nenaplnenej lásky. Zároveň ale smútok aj všetkých spája a vzájomná spoločnosť im prináša útechu a podporu. Postupné spoznávanie samých seba postavy lieči a posúva vpred. Veľmi sa mi páčilo sledovať vývoj hlavného hrdinu. Divný Sam zostal divným aj naďalej, ale pre zmenu mal množstvo zážitkov a vieru v seba samého. Úžasnou postavou bola aj Samova chorá matka, ktorá svojimi radami, postrehmi, myšlienkami a veľmi dobrosrdečným charakterom, mala pre každého pochopenie a rodinu dokázala držať aj po svojej smrti.
Musím priznať, že zo začiatku som si príbehom nebola úplne istá. Prvá polovica ma veľmi nenadchla, ale akonáhle som sa prehupla do tej druhej, nechcela som, aby sa príbeh už skončil. Veľmi som si obľúbila všetky postavy (dokonca aj Kirstie, ktorá mi od začiatku išla tak trochu na nervy) a páčili sa mi rôzne autorove úvahy, myšlienky a podnety na premýšľanie. Milovníci "lepíkov" si v tejto knihe prídu na svoje, lebo pekných a zaujímavých myšlienok je tu neúrekom.
Do nového príbehu od obľúbenej Laury Frantz som sa začítala okamžite. Opäť priniesla nový, originálny príbeh v starom známom prostredí Virgínie v časoch, kedy boli koloniálne problémy, vojnové hrozby, epidémie a začínajúce otroctvo. Upútala ma myšlienka milujúceho sa páru Esmée a Henriho, ktorý ale rozdelí vášeň pre námorníctvo a honba za slávou. Esmée, ktorá mala otca admirála a za celé svoje dospievanie ho vídala veľmi sporadicky nie je ochotná vziať si človeka podobných záujmov. Preto žiadosť o ruku odmietne, aj keď Henriho nikdy neprestala milovať.
Ubehlo 10 rokov a Esmée opäť stretáva Henriho. Ten si uvedomuje, že život na mori mu už viac neprináša potešenie a Esmée, aj keď si myslela, že zostane už navždy starou dievkou starajúcou sa o rodinnú čokoládovňu, má stále nádej, že vzťah s Henrim by možno mohli obnoviť.
Autorka opäť zručne vykreslila postavy a ich vzájomné vzťahy. Postavy vďakabohu obdarila rozvážnosťou a inteligenciou a našťastie nenecháva priestor na zbytočné nezhody a nedorozumenia medzi hlavnými postavami. To mám na Laure Frantz veľmi rada. Že hlavným hrdinom dopraje rozvahu a nestavia medzi nich zbytočné prekážky. Samozrejme, pripravuje pre nich problémy, ktoré ale oni dvaja nemôžu ovplyvniť ani zvrátiť. Musia ich len prijať a nájsť z nich východisko.
V tejto knihe ma opäť veľmi zaujalo prostredie a opustený ostrov s majákom, o ktorý bolo potrebné sa starať. Tiež sa mi páčilo ako doň autorka zakomponovala epidémiu kiahní, ktoré v závere dej veľmi zamotali a priniesli nečakané zvraty. Postupné dospievanie a zretie postáv je veľmi uveriteľné a aj keď bol dej často smutný a melancholický, príbeh s nimi som si užívala.
Zaujímavý úvod a spoznávanie nových hrdinov ma hneď od začiatku upútalo. Nasledovalo postupné spomaľovanie deja a časť, kedy sa autorka sústredila skôr na prostredie, atmosféru a vývoj postáv. V druhej polovici musela Esmée čeliť viacerým nepríjemnostiam a dej dokázal prekvapiť a nabral tempo. Záver bol oproti prvej polovici uponáhľaný, to mi ale vôbec neprekážalo, pretože aspoň priniesol príjemné prebudenie z pomalšieho úvodu.
Zoznamujeme sa s Ilse a s Arnom, deťmi, ktoré sa narodili krátko pred vojnou. Žili v Prusku v skromných podmienkach a s každodenným pocitom hladu. Obdobie vojny tu sledujeme detskými očami, na otázky nedostávali odpovede, nedovolili si neuposlúchnuť rodičov a všetkých dospelých, lebo tak ich to naučili. Žili v neustálom strachu pred sirénami, nevedeli čo znamenajú, nechápali, prečo ženy od vyvesených zoznamov odchádzali uplakané. Či už v škole, prostredníctvom rádia alebo letákov vštepovali deťom nenávisť voči Židom a Poliakom, ktorých definovali ako podľudí. Ilsini rodičia v snahe ochrániť deti pred bombardovaním poslali Ilse a jej staršiu sestru k tete do Východného Pruska. Jedinou radosťou v Ilsinom detstve boli príbehy siroty - poľského robotníka Janusza.
Prostredníctvom jednotlivých členov rodín, či už nemeckých, pruských alebo cez poľských robotníkov môžeme vidieť rôzne pohľady na vojnu samotnú, ako aj na neohrozeného "vodcu". Muži bez rozdielu veku boli povolaní do bojov, slabí a chorí vrátane detí "záhadne" zomierali.
Vojnou žili všetci. Muži v bojoch so zbraňami, ženy v snahe chrániť svoje deti, starcov, zvieratá a malé zásoby potravín a teplého oblečenia pred vojakmi, dezertérmi, pred každým. Strata príbuzných zasiahla každého. Jediným cieľom bolo prežiť. Aj napriek vzájomnému povzbudzovaniu prestávali ľudia veriť. A keď sa vojna oficiálne skončila, nemecké rodiny na úteku sa stali na pôde svojej vlasti nepriateľom. Zostarli, boli unavení, niektorých zajali, niektorí zomreli, niektorí mali šťastie a po čase našli svojich príbuzných.
Ako sa prepojili osudy postáv a prečo kniha nesie názov Slzy z jantáru sa dozviete po jej prečítaní. Síce veľmi smutnej, ale napísanej na základe skutočných udalostí. Kniha je ďalšia z obdobia II. svetovej vojny, ale podaná z iného, pre mňa úplne nového pohľadu, a preto bola pre mňa neuveriteľne zaujímavá. Preto ak máte radi vojnové príbehy, ale v poslednej dobe vám mnohé pripadajú podobné, určite porozmýšľajte nad prečítaním tejto. Okrem opísaných hrôz vojny príbeh ponúka aj mnohé zaujímavé myšlienky, nad ktorými budete ešte dlho premýšľať.
Hneď ako som knihu držala v rukách, veľmi ma prekvapila svojou hrúbkou. Mala som pochybnosti, či autorka tých takmer 500 strán dokáže stopercentne a presvedčivo využiť a po dočítaní musím povedať, že moja neistota bola oprávnená. Príbeh sa zo začiatku veľmi vliekol. Prvá polovica knihy bola stále len akýmsi úvodom, v ktorom sa autorka sústreďovala na veľmi veľa nepodstatných detailov, ktoré boli pre hlavný príbeh úplne bezpredmetné. Štýl bol dosť opisný, takže mi čítanie išlo pomaly. Príbeh nemal náboj, nič ho nepoháňalo vpred.
Niekde v strede knihy som sa do príbehu konečne začítala a druhá polovica bola podstatne lepšia. Začalo sa odhaľovať veľké tajomstvo z minulosti a aj v súčasnosti sa vzťahy postáv zaujímavo vykryštalizovali. Atmosférou a zápletkou mi táto časť príbehu niečím pripomínala môj obľúbený román Rebeka od Daphne du Maurier, takže som si čítanie začala konečne užívať tak, ako som si myslela, že si ho budem užívať od začiatku.
Keď je príbeh písaný v dvoch časových rovinách, niekedy je veľmi ťažké vybrať si, ktorá sa mi páči viac, lebo obe si rovnako obľúbim a mám rada hrdinky v jednej aj druhej. Tu som ale taký pocit nemala. Jednoznačne sa mi viac páčil príbeh odohrávajúci sa v roku 1940 vo Winterbournskom sídle a jeho ovocných sadoch. Tu vzniklo pevné priateľstvo medzi silnými ženskými postavami, rozvíjala sa mladá láska a bojovalo sa proti krivde a nespravodlivosti.
Akonáhle vidíte v anotácii rok 1940, zrejme automaticky knihu zaradíte do vojnovej beletrie. Neunáhlite sa však, pretože vojna síce tvrdo zasiahne v úvode a kruto aj v závere a samotný príbeh ňou je, samozrejme, ovplyvnený, častokrát ale vôbec nemáte pocit, že čítate román z tohto obdobia.
Hlavná zápletka so Ženskou pozemnou armádou bola skvelá. Príbeh z minulosti zaujímavý a poučný, odhaľujúci silu ženských hrdiniek. Knihe by však na môj vkus neuškodilo zoškrtať nezaujímavý úvod a zostručniť dejovú linku súčasnosti. Záver sa mi páčil a druhá polovica veľmi vylepšila celkový dojem z knihy.
