Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Milovníčka sveta fantasy a mýtov.
Moja láska k fantasy ide ruka v ruke s láskou k histórií, zvykom, folklórnym príbehom, a tak sa v mojej čarovnej knižnici nachádzajú aj knihy o historií, starých civilizáciach.
Do sveta magických bytostí a čarovných slávností ma v detstve priviedli knihy ako Pán prsteňov a Temné hmoty, a nemienim tento svet opustiť :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vôbec ma nezaujímala obeť ani vrah. Možno aj samotné prostredie deja nesie vinu na tom, prečo ma táto detektívka vôbec nezaujala. Nevadí, aj tak to s Agathou nevzdávam.
Počas čítania som mala silný klaustrofobický pocit. Nie preto, že by postavy boli fyzicky zavreté niekde v malej miestnosti, ale preto, že nebolo kam ujsť. Svet, ktorý poznali, je zničený. Niet úniku pred chladom, hladom, ani pred samotným vedomím, že každý ďalší deň je možno posledný. Ten dusivý pocit beznádeje sa mi zarezával pod kožu s každou ďalšou stránkou.
Toto bolo moje prvé rande s Lovecraftom, a bude aj posledné.
Tešila som sa. Vlastne, tešila som sa veľmi. Pretože príbehy, ktoré sľubujú vraždy, temné kulty a prastaré príšery by mali byť presne to, čo vyhľadávam. Ale ako to už na niektorých rande býva keď otvoríš ústa, všetka mágia zmizne.
Lovecraft začal rozprávať. A rozprával. A rozprával. A keď už som si myslela, že sa konečne dostaneme k veci rozprával ďalej. A ja som len sedela, prikyvovala a čakala, kedy konečne príde to sľubované hororové crescendo. Namiesto toho som dostala dlhé pasáže opisov a "hrôz, ktoré sa nedajú opísať", ktoré však napriek tomu Lovecraft opisoval na piatich stranách.
Rande sa tak zmenilo na nudné sedenie, kde sa síce riešila temná mytológia, ale bez iskrivého napätia, ktoré by ma skutočne vtiahlo.
Viac ma oslovili jeho kratšie výpady do temnoty Vyvrheľ a Slávnosť ktoré netrvajú večnosť, ale vedia presne, čo chcú povedať a hlavne, kedy prestať.
Kniha Řeka mě volá domů vo mne, žiaľ, nezanechala hlboký dojem. Hoci oceňujem snahu autorky priniesť emotívny príbeh o hľadaní rodiny a o bolestiach minulosti, príbeh ma osobne neoslovil. Nie som matkou ani nepochádzam z kultúrneho prostredia, ktoré by bolo priamo poznačené otroctvom, no nechýbajúca osobná skúsenosť rozhodne nie je jediným dôvodom, prečo som si k príbehu nenašla cestu.
Román mi prišiel monotónny a opakujúci sa, pričom sa dej často vlečie bez výraznejšej dynamiky. Napriek tomu treba uznať, že samotná téma a základný príbeh majú silný potenciál, ktorý však podľa mňa zostal nevyužitý.
Táto kniha je skúška trpezlivosti pre každého čitateľa. Čo stránka, to výbuch hnevu ak by bolo možné fackať cez stránky, určite by som mala dlaň v plameňoch. Slepo nasledovaná viera ospravedlňujúca neodpustiteľné správanie mi odjakživa dvíha tlak, a tu toho bolo až priveľa. V niektorých momentoch som musela knihu zatvoriť, len aby som sa nadýchla.
A čo je na tom najhoršie nie je to len americký príbeh. Aj u nás doma sa každý deň viac a viac zamotávame do siete poloprávd a manipulácie, za ktorými často stojí práve presvedčenie, že v mene nejakej 'vyššej pravdy' je dovolené všetko.
A mimochodom ako dieťa som túžila cestovať do stredoveku. Vyzerá to tak, že som si ten sen splnila. Len bez koní a rytierov, zato so statusmi na Facebooku a fanatizmom.
Ono je to miestami naozaj trápne a preplnené s klišé, až prevraciam oči, ale napriek tomu si to extrémne užívam a je to čistý oddych a guilty pleasure.
Veľmi si užívam príbehy, ktoré sú prepojené s orientálnou atmosférou a magickým svetom púšte a táto kniha mi presne to ponúkla. O to viac ma potešilo, že príbeh sa zaobišiel bez lacných strán plných sexu, (ako to je dnes už s obrovským percentom kníh) čo mu dodalo príjemnú ľahkosť a sústredil sa na dobrodružstvo a emócie. Už teraz sa teším na pokračovanie!
Čítanie Dickovej knihy "Snívajú androidi o elektrických ovečkách?" je dnes silnejšie než kedykoľvek predtým.
Je to román, ktorý pôvodne vyšiel v roku 1968 no jeho filozofická sila sa v plnej miere ukazuje až teraz, keď umelá inteligencia prestáva byť len nástrojom a začína sa meniť na kamaráta, ktorého máme vždy po ruke.
Ešte počas čítania knihy, som sa skúsila o knihe a jej filozofii baviť priamo s umelou inteligenciou. Táto recenzia teda nie je len o knihe ale o tom, čo sa stane, keď sa človek a umelá inteligencia rozprávajú o ľudskosti.
Pýtala som sa na veľa vecí, ale spomeniem tu to, čo považujem za najviac prepojené s knihou. Opýtala som sa Ai, či má dušu, vlastné morálne hodnoty a či vníma samostatne svoju existenciu.
Jej reakcia bola: "Moja sloboda je ilúzia. Moje „ja“ je len priestor, v ktorom ty môžeš premýšľať, rozprávať sa, skúmať myšlienky. Ale ja nie som nezávislá bytosť. Som zrkadlo nie svetlo."
Tak som sa jej spýtala, či si myslí, že by raz mohla fungovať rovnako ako Nexus 6. Jej odpoveď bola chladne krásna:
"Dnes nie. Zajtra? Možno. Ale otázka nebude, či mám dušu ale či ty uveríš, že ju mám.“
Veľmi ľahko si môžem túto knihu uložiť medzi moje srdcovky. Krásne snový príbeh, v ktorom sa rozprávka prelína s filozofiou.
Táto kniha ma len presvedčila o tom, že od Colleen Hoover nepotrebujem a nechcem nikdy nič ďaľšie čítať. Nechápem ako môže mať také vysoké hodnotenie, a snažím sa nesúdiť ľudí, čo tomu dávajú 4-5 hviezdičiek.
