Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje aktivity
Táto kniha nikdy nemala byť vydaná, ale mala ostať vo fáze chorej fantázie autorky.
Nebudem preháňať, ak poviem, že to bol jeden z najhorších príbehov, aké som kedy čítala (ak nie ten najhorší), a to aj po dejovej stránke, aj po charakterovej stránke postáv a aj po umeleckej.
Autorka nevie budovať súvislý príbeh, chaoticky pozliepava náhodné udalosti, ktoré nemajú hlbší dejový význam, ale slúžia len ako výplň prázdnych strán medzi sexuálnymi scénami hlavných postáv. Celý dej je vlastne postavený len na sexuálnom napätí hlavných postáv, pričom z neho cítiť autorkine temné nenaplnené fantázie.
Stalking, sadizmus, brutalita, to sú všetko veci, ktoré vzrušujú hlavnú hrdinku Adeline, pričom sa to ale autorka snaží za každú cenu zmoralizovať tým, že postave Zadea napíše srdcervúce monológy o tom, ako neznáša ubližovanie na ženách a deťoch, ako ho to trápi, ale vzápätí nemá problém sám ubližovať Adeline...
Hlavné postavy medzi sebou nemajú žiaden osobný vzťah, len sa obaja vzrušujú nad svojimi zvrátenými túžbami, pričom vedľajšie postavy im slúžia ako komparzisti v ich erotických hrátkach.
Samotný štýl písania autorky je vcelku obmedzený, v texte sa opakujú viaceré slovné spojenia pri opise tých istých situácií, autorka nevie pracovať s dejovými zvratmi tak, aby čitateľa prekvapili, ale naopak narúšajú koherentnosť celého príbehu...
Táto kniha predstavuje úplne dno romantického žánru beletrie i dno beletrie ako takej. Neodporúčala by som to čítať nikomu, kto si váži svoj čas a mozgové bunky, lebo táto kniha ich zabíja veľmi krutým spôsobom.
Sarah J. Maas vie veľmi dobre pracovať s dejom svojich príbehov, čitateľa drží v neustálom napätí, pričom ho pravidelne bombarduje mnohými zvratmi. Inak tomu nebolo ani pri tejto knihe.
Dejových zvratov tu bolo až nadbytočne veľa, nakoľko miestami narúšali prirodzenú koherenciu príbehu, avšak na druhej strane nútili čitateľa obracať stranu za stranou. Záver knihy otvoril priestor na veľmi sľubnú záverečnú časť tejto trilógie, ktorá môže potešiť viacerých fanúšikov Sarah J. Maas.
Čo sa však týka samotných postáv, čistá mizéria. Hlavné postavy sú charakterovo plytké, všetky sa správajú ako pätnásťročné deti (i keď majú mať 200 rokov), ktoré sú ovládané svojimi hormónmi, pričom im chýba komplexnosť. Je taktiež citeľné, že postavy v tejto trilógii sú zrecyklované postavy z iných autorkiných kníh. Opäť tu máme kopec arogantných, sarkastických postáv, ktoré sa prehlásia za vyvolených a idú zachraňovať svet.
Celkovo to je dobrá kniha, ktorej však na kvalite výrazne uberajú detinské postavy.
Začiatok knihy ihneď vtiahne čitateľa do deja a uštedrí mu pár prekvapení. Dejová línia sa po celú knihu neupokojuje, ale vezie 3 hlavné postavy na húsenkovej dráhe. Kapitoly sa čítajú veľmi ľahko a väčšinou končia v tom najlepšom, takže čitateľovi neostáva nič iné, len pokračovať ďalej a ďalej.
Páčilo sa mi, že autorka dala väčší priestor postave Shadea a Vanille, pričom dúfam, že v tretej časti vyhradí ešte väčší priestor Vanille, nakoľko jej postava má vzhľadom na jej komplexnosť obrovský potenciál dodať príbehu hĺbku a emócie.
Záver knihy nesklamal a ako to už býva pri druhých dieloch sérií, vytvoril priestor pre veľkolepý koniec príbehu plný zvratov a prekvapení.
Od tejto knihy som očakávala poriadne kvalitný čitateľský zážitok, nakoľko je tak vysoko hodnotená, avšak ostali vo mne len pocity absurdity z celej jej dejovej línie.
Autor v nej vykresľoval determináciu hlavných postáv ich traumatickými zážitkami z detstva, ktoré sa s nimi vliekli celý život, avšak spravil to veľmi plytkým spôsobom. Postavy boli nesúrodé, ich prežívanie nebolo dostatočne autorom zdôvodnené a precítené, ucelenejší príbeh by sme tam ťažko našli...
Celkovo by som to nazvala jednou absurdnou depresiou, kde obe postavy trpia, nechcú od toho upustiť a väčšinu času sa správajú absurdne.
Chápem, čo chcel Paolo Giordano touto knihou demonštrovať a čo nám chcel ako čitateľom sprostredkovať, no podľa môjho názoru sa mu to vôbec nepodarilo.
Chris Carter píše veľmi strategicky :D Jeho kapitoly sú krátke, takže nútia čitateľa prečítať ešte jednu a ešte jednu... Väčšinou sa končia napínavo, takže keby aj čitateľ chcel odložiť knihu nabok, nemôže, pretože autor dráždi jeho zvedavosť a pritom ho neodrádza dlhočizným textom.
Dej knihy je taktiež veľmi dobre prepracovaný, nenachádzajú sa v ňom žiadne veľké nezrovnalosti, ale naopak, všetko do seba zapadá. Jediná vec, ktorá mi chýba v dielach Chrisa Cartera, je trošku detailnejšie budovanie prostredia a atmosféry, ale pri všetkých tých jeho kvalitách to je zanedbateľné.
Po dočítaní tejto knihy som si nebola celkom istá, či som čítala knihu o psychológii, alebo o ekonómii s občasnými psychologickými vsuvkami. Myslím si, že anotácia tohto diela je celkom vzdialená od reálneho obsahu knihy.
Obsahovo bola kniha zaujímavá aj obohacujúca, avšak nakoľko som nečakala, že budem z veľkej časti čítať o rôznych štatistických chybách a štatistických skresleniach, nedala mi to, čo som od nej očakávala.
Jednoznačne by som ju presunula z oblasti psychológie do oblasti behaviorálnej ekonómie.
Nemôžem povedať, že by sa mi to páčilo alebo, že by to bola priemerne dobrá kniha. Podľa môjho názoru je Lovec podpriemerná kniha bez akéhokoľvek zaujímavého deja, dobrých postáv či kvality písania. Ak ju porovnám s inými severskými detektívkami, tak táto za nimi jednoznačne poriadne zaostáva.
Ak rozmýšľate nad prečítaním tejto knihy, odporúčam vám, aby ste siahli po nejakej inej (napríklad po niektorej od Jo Nesba).
Pancierové srdce je taká solídna detektívka. Má premyslený dej, nejaký ten prekvapivý plot twist a čitateľ je takpovediac celý čas nútený čítať ďalej. Jo Nesbo je proste majster vo svojom obore.
Táto kniha bola hrozný ,,remake" Vranej šestky od Leigh Bardugo. Máme tu nejakých ľudí so schopnosťami -spriaznených, ktorí sú utláčaní, a s ktorými sa obchoduje na trhu práce (presne tak ako griše u Leigh Bardugo). Mapa sveta na začiatku knihy je tiež veľmi podobná z tej, čo sa nachádza vo Vranej šestke, no to najhoršie na tejto knihe sú jej postavy. Naivná, iracionálna, sprostá hlavná hrdinka, ktorá si myslí, že svet je čierno-biely a hlavný hrdina Ramson Prešibanec, ktorý je urážkou Kaza Brekkera z Vranej Šestky. Na jednej strane tu máme Kaza, nazývaného Špinavec a na druhej Ramsona Prešibanca. Ramson má byť, tak ako Kaz, najväčší podvodník, zločinec s temnou minulosťou, no je len jeho úbohou nahrážkou.
Celé toto dielo je skopírované, neoriginálne a určite by som ho nikomu neodporúčala prečítať. Jediné pozitívum, ktoré som na ňom našla, bol príjemný spôsob písania autorky, ale inak nič viac...
Sci-fi žáner patrí medzi moje obľúbené literárne žánre, a keďže na Slovensku nemáme veľa takýchto diel, po tejto knihe som siahla bez váhania a musím povedať, že som spravila dobre. Anarchorance je zatiaľ najlepšia slovenská sci-fi, akú som kedy čítala. Samozrejme, že má nejaké tie nedostatky, či už technického/vedeckého rázu alebo isté nezrovnalosti, čo sa postáv týka, celkovo to je však veľmi dobrá a zábavná kniha. Čítanie som si poriadne užívala, veľmi sa mi páčilo prostredie, do ktorého bol zasadený dej, a taktiež ma veľmi nadchlo celkové vyobrazenie sveta.
Jediná vec, ktorá mi trošku prekážala, boli postavy v kapitolách Lyry. Mnoho z nich bolo príliš detinských (vrátane Lyry) a poväčšine času sa správali ako nejakí trinásťroční pubertiaci, ktorými plieskajú hormóny. Je pochopiteľné, že ľudia v ich situácii by konali s istou dávkou iracionality, no toto už bolo príliš. Avšak aj napriek tomu, to je podľa môjho názoru zatiaľ najlepšia slovenská sci-fi a už sa veľmi teším na pokračovanie.
Som zvedavá, čo si pre nás autorka pripraví :)
