Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Viac-menej náhodou som objavil túto knihu a po prečítaní recenzií a „upútavky“ som si povedal, že do toho jednoznačne idem. Kniha ako taká, príbeh a rozuzlenie sú solídne (o to viac, že ide o autorkinu prvotinu). Netvrdím, že by nebolo čo vylepšovať, ale v tejto recenzii skutočne nie je mojim cieľom byť kritický, práve naopak. Som nadšený z toho, že žáner slovenskej historickej detektívky, na ktorého čele stojí pán Červenák s jeho absolútne perfektnou sériou o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi, sa konečne rozrastá. Iste, keby som to porovnával so „starým harcovníkom“ Červenákom, tak by sa nejaké tie chybičky a pripomienky našli, ale Symbol smrti je dôstojným začiatkom série, ktorá (veľmi dúfam) bude úspešne pokračovať ďalšími dielmi. A samozrejme, pani autorke veľmi fandím a prajem veľa nových námetov na ďalšie knižky.
Číst víc
Presýtený kvalitným (aj menej kvalitným) severským krimi, som hľadal niečo nové. Keď som našiel sériu kníh od Chrisa Cartera, konkrétne Dvojitý kríž, zaujalo ma množstvo prevažne pozitívnych a pochvalných recenzií. Najskôr som bol skeptický a pochybovačne som uvažoval, ako sa dá vystavať dobré krimi v slnkom zaliatom L.A. (však na to predsa treba nejakú severskú metropolu s dvoma metrami snehu a 30 stupňovými mrazmi), no povedal som si, že tomu dám šancu. Keď som začal čítať, s údivom som si vravel: „Žeby predsa?“ a po prečítaní som sa čudoval sám sebe, či som mohol byť na začiatku ešte viac slepý. Úplne perfektná kriminálka, brutálna, krvavá, nechutná (komu to vadí, nech číta Danielle Steelovú) a zas nie príliš odtrhnutá od reality (ok, niektoré veci sú mierne podfarbené trochu nereálnym heroizmom). Príbeh ako taký a zápletka sú doslova premakané, nie je to typu „niečo mi napadalo v električke cestou domov“. Rozuzlenie nečakané – aspoň pre mňa. Záver: určite odporúčam milovníkom krimi, stopercentne siahnem po ďalších knihách zo série a, prosím, nerobte rovnakú chybu ako ja a nežite v mylnej predstave, že na dobrú krimi je nevyhnutné ponuré severské prostredie... P.S.: chválim aj preklad a naozaj minimálne množstvo chýb.
Číst víc
Keby mi niekto povedal, že prečítal Cintorín zvieratiek od XY, vysmial by som ho; keď niekto povie že prečítal Cyntoryn zvieratiek od Kinga, uznanlivo kývnem hlavou. King sa vyjadril, že keď napísal rukopis tejto knihy, odložil ho do skrine a nechcel ho vydať, lebo sa mu zdal príliš cez čiaru – najskôr som nechápal prečo. Príbeh začína nevinne, priam až idylicky – miestami máte pocit, že to nepísal majster hororu ale Jane Austen. Po chvíli sa uistíte, že autorom predsa len je starý dobrý King. Asi v polovici knihy je vysoko pravdepodobné, že dieliky skladačky vám zapadnú na svoje miesto a poviete si „Fúha, žeby až takto?“ a na konci knihy chápete, prečo ju autor najskôr nechcel vydať. Nejde tu o lacný strach, upírov, strašidlá, bu-bu-bu – tu sa „orie“ hlbšie. Viac prezrádzať nebudem, prečítajte si a sklamaní podľa mňa nebudete. Keď hodnotím knihu ako celok, nedá mi nespomenúť 3 poznámky k vydavateľovi: 1. Na to, že vydavateľ vydáva kingovky rýchlosťou , ktorá keby nebola na smiech, tak je do plaču (pre porovnanie si pozrite, koľko ich vyšlo v originále a koľko napr. v češtine) a že dátum vydania sa x-krát posúva, sme si už asi viacerí zvykli. Apropos, čo tak spraviť to štýlom, že dajme síce neskorší, ale reálny dátum vydania a ak sa podarí, prekvapme čitateľa tým, že to vydáme 2 mesiace skôr oproti predpokladu. 2. V názve knihy sú dve pravopisné chyby, ktoré autor spravil zámerne a má to svoj význam. Mám však podozrenie, že vydavateľ to pochopil ako výzvu – kto spraví viac chýb. Veľké množstvo pravopisných, štylistických chýb a preklepov kazí pôžitok z čítania. Už deti na ZŠ sa učia, že si svoje dielo (sloh, esej) majú po sebe prečítať, aby tam mali čím menej (ideálne 0) chýb. Viem, mýliť sa je ľudské a možno keď nahrám túto recenziu, nájdem si tam chybu a budem sa cítiť mimoriadne trápne, ale čo je veľa, to je veľa. 3. Preklad. Je mi jasné, že mená sa do slovenčiny nezvyknú prekladať, lebo zrazu by aj z Kinga bol Števo Kráľ, ale „St. John the Baptist school“ (škola sv. Jána Krstiteľa) preložené ako „škola Johna Baptistu“ mi celkom nesadol. Ďalej „general anaesthesia“ (celková anestézia/narkóza) preložené ako všeobecná anestézia... no tááák... takú blbosť nevyhodí ani Google Translator – skúšal som to. Inými slovami, rok čakáte na slovenské vydanie knihy a potom dostanete toto... Záver: príbeh super, slovenské vydanie na zamyslenie... teda až na obálku, tie sú poväčšine veľmi vydarené.
Číst víc
Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!
Dlho som premýšľal, ako túto recenziu napísať, aby vynikla pravá podstata knihy, pretože si to právom zaslúži. Neponúka sa tu odborný, či technický opis Černobyľskej tragédie. Škoda? Nemyslím si. Kniha totiž ponúka ďaleko viac. Nezameriava sa ani tak na haváriu v globálnom merítku, ako skôr poskytuje pohľad na osobnú tragédiu množstva jednotlivcov, ktorí zažili černobyľ na vlastnej koži. Hoci v nej môžeme nájsť aj rozprávanie o fyzickom utrpení, kto by čakal 320 strán o dramatickom opise posledných dní ľudí, ktorí dostali akútnu chorobu z ožiarenia, na svoje si celkom nepríde. V žiadnom prípade nechcem marginalizovať fyzické utrpenie týchto ľudí, ale bolo by to príliš lacné – autorka ide totiž oveľa hlbšie. Ide o výpovede desiatok ľudí, ktorým sa po výbuchu černobyľskej atómky kompletne a natrvalo zmenil život. Či už to boli hasiči, likvidátori, ich rodinní príslušníci, civilisti alebo (v dobrom slova zmysle) jednoduchí vidiečania (často seniori), ktorí nechápali ako im radiácia, ktorú nie je vidieť, cítiť a počuť môže ublížiť a preto ostali žiť v zamorenom území, mnohí až dodnes, no mnohí tiež opustili nie len svoj dom, ale hlavne domov. Ide o ich pohľad na vec, o ich myšlienky, o ich svedectvá, nebojím sa povedať o ich najhlbšiu spoveď. Práve pre toto sa niekomu kniha môže zdať nezaujímavá, nudná, či ako „rozprávanie psychiatrických pacientov“. Totiž, tieto výpovede treba čítať na inej úrovni - nie len ako poučku o Archimedovom zákone. Myslím si, že táto publikácia je prínosná pre každého – azda starších čitateľov, ktorí zažili bývalý režim ani tak neprekvapí, ako všemocne sa súdruhovia snažili túto haváriu a jej dôsledky ututlať a bagatelizovať, ale mladším (vrátane mňa) sa nad zvráteným zmýšľaním vtedajších mocipánov musí zastaviť rozum. Táto kniha by mala byť mementom pre súčasné aj budúce generácie a povinným čítaním pre každého, komu minulosť, súčasnosť a budúcnosť nie sú ľahostajné.
Číst víc
Vydat se na Knižní odyseu po literárních světech vyžaduje pořádnou dávku odvahy! Vy ji máte, a proto vám hvězdy leží u nohou a tento odznak zdobí vaši hruď (nebo alespoň vaši sbírku).
Vidím, že na toto upozorňujú viacerí čitatelia, ale pripojím aj svoj názor. Keď som prvýkrát prečítal Strach, toto slovo u mňa nadobudlo nový, hlbší rozmer. Pri čítaní sa mi stalo, že som musel knihu na chvíľu odložiť, predýchať, zasvietiť o jednu lampu naviac, skontrolovať, či nemám pred dverami kôpku mliečnych zubov a až tak pokračovať v príbehu. "Pecka," povedal som si po prečítaní a ešte vždy sa obzeral ponad plece, či niekde za mnou nestojí TO. Čo TO? No skrátka TO. A to bol kameň úrazu tejto knihy. Po čase som sa dostal k Stephenovi Kingovi a jeho preslávenej "útlej" knižke s názvom TO a vtedy som zistil, ktorá bije. Uvedomil som si, že tento príbeh som už niekde čítal. Len s tým rozdielom, že dej sa namiesto amerického Derry odohrával v Ružomberku, jeden z hlavných hrdinov sa nevolal Bill, ale Jožo a kniha nemala niečo vyše tisíc strán, ale iba okolo 300. Škoda, no za toto dávam hviezdu dole. Nebyť tohto "požičaného" príbehu dám plný počet. Natíska sa tu však legitímna otázka: ak som čítal TO, mám si prečítať aj Strach? Podľa mňa áno, oplatí sa. Zasadenie príbehu do slovenského prostredia mi, ako liptákovi, hoci nie ružomberčanovi, dodalo zvláštny druh napätia a zimomriavok a preto knihu odporúčam.
Číst víc
Presne takto by som definoval pocity, ktoré vo mne ostali po prečítaní tejto knihy. Na jednej strane chápem čitateľov, ktorí na ňu nedajú dopustiť, na druhej aj tých, ktorí ju zatracujú. Začnem tým lepším: začiatok (cca 40 strán) veľmi dobrý, črtá sa z toho kvalitný príbeh, záver sa síce dal tušiť, ale dajme tomu. Zvyšok knihy je, povedzme to diplomaticky, rozpačitý. Celkom určite nemožno autorovi uprieť schopnosť vystavať príbeh na jednom mieste s neveľkou rozlohou, ale donekonečna sa opakujúce myšlienkové pochody hlavného hrdinu začínajú byť po čase nudné a po trošku dlhšom čase, pardon za výraz, otravné. Nebyť niekoľkých svetlých miest, kde sa nachvíľu vymaníme z bludných úvah mladého horolezca, začal by som aj ja preskakovať riadky, odseky, ba aj strany. Pri troch predchádzajúcich knihách z tejto Karikovej série som sa miestami aj bál - pri Priepasti som sa bál jedine toho, kedy zase uvidím slovo "sprunggeist". Autor sa síce vyjadril, že takýto štýl písania bol zámerom, ja si však skôr myslím, že to jednoducho nevydalo... ale stáva sa, dosť bolo kritiky. Nakoľko mám autorovu tvorbu rád, dám tri hviezdy. Záverom: nedovolím si povedať, že by to boli vyhodené peniaze, no zrejme viacerí fanúšikovia a čitatelia ostanú sklamaní, pretože kniha nemusí sadnúť každému. Pred kúpou odporúčam zhodnotiť všetky pre a proti, podľa mnohých prínosných recenzií.
Číst víc
