Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje srdcovky
Moje aktivity
Celkom fajn, ale ten prepálený za vlasy pritiahnutý koniec to pokazil. Málo uveriteľné rozuzlenie. Na oddych na pláži alebo v zime pri čaji pod dekou dobré čítanie.
Bohužiaľ sa musím zaradiť medzi nespokojných, Karikov Pád asi pre mňa definitívne znamená koniec s jeho hororovou tvorbou. Po vyslovene zlej dvojknihe Smäd a Hlad došlo na reparát v podobe Hlbiny, kde prvé dve tretiny radím medzi to najlepšie, čo Jozef v rámci hororovej tvorby napísal (zasadenie deja na zasnežený Liptov v období štbáckych 60tych rokov bol skvelý ťah). Tú však pochoval posledným aktom, ktorý sa miestami až nedal čítať kvôli fantazmagorickým metafyzickým lamentáciam, ktorých inú úlohu ako navýšiť počet strán, si neviem predstaviť. Bohužial týtmo trpí aj Pád. Ak si odmyslím, že celá premisa je až nápadne podobná Smršti, len sme vymenili lokáciu a pár princípov, ostávajú nám opäť len nejaké ubíjajúce lamentácie o bohviečom, prazvláštne napísané postavy - najsympatickejší a najzaujímavejší mi prišiel ten Škót (Dick?), Anna a Erik boli krčovité karikatúry nejakých archetypov - a trošku toho príbehu, ktorý by vystačil na pár strán. Strašne ma to mrzí, lebo Karika máva(l) dobré nápady, vedel vystrašiť a aj vytvoriť atmosféru, či sa trošku pohrať s psychologizáciou postáv, ale nejedno z jeho posledných diel naznačuje, že dlhšia románová forma nebola dobrou voľbou.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Veľmi slabé. Postavy sú otrepané klišé figúrky bez života, čo by pri nejakom mrazivom hororovom nápade nevadilo (toto vie dobre kompenzovať Karika alebo Pocha) ale v tomto prípade sa bohužiaľ jedná o ten lepší atribút knihy. Samotná zápletka dostane priestor až v poslednej tretine, kedy skáčeme z jedného hrdinu na druhého, aby sme sledovali ich prapodivné chovanie v lese a na konci sa dozvedeli o jeho pôvode. A to je všetko. Keby šlo o poviedku v časopise od nejakého bloggera, obstálo by to. Ako kniha, ktorá má dvestopäťdesiat strán, ale ťažko. Kto má načítaného Kinga alebo z domácich vôd Kariku, Pochu, Derňára a podobných, bude sa pri čítaní pravdepodobne nudiť a na konci smiať.
O tomto by sa malo byt popri Orwellovej 1984 učit tiež. Je až desivé, aké je toto dielo vizionárske a nadčasové. Kto bude čítať a rozmýšľať, bude vedieť. Jasné, nemáme Somu, ale máme často až prehnaný konzum, akcelerujúci vývoj umelej inteligencie a sociálne siete, ktoré na veľkú časť ľudstva majú podobný účinok ako fiktívna droga z knihy. Všetko faktory, ktoré nás pomaly ale iste posúvaju k Huxleyho vízii dystopickej budúcnosti.
Po skvelom Skrabote a dobrom Kladive ma toto dielko absolutne odrovnalo bohuzial v zlom slova zmysle. Prva polovica knihy je dokonala nuda a popis ich romantickeho vztahu na urovni gycovitych paperbackov s neuspesnym pokusom o psychologizaciu hlavnych hrdinov. Potom sa to konecne rozbehne a my zistime, ze zapletka nema jeden ale hned niekolko korenov, z ktorych je jeden absurdnejsi ako druhy, aby to cele dospelo k mdlemu zaveru. Napady pre rozuzlenie celej zahady nie su v zasade zle a marne a dalo by sa ich lepsie rozpracovat, len ta realizacia bola uponahlana a podopreta prilis velkym mnozstvom nahod a zhod okolnosti. Chcelo to viac stran alebo aspon viac stran na ukor jojkarskej cukrikovej prvej polovici a vysledok by bol urcite lepsi.
