Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Podľa názvu knihy som si predstavovala nemilý príbeh o pivnici. Očakávala som príbehy plných negatívnych skúseností. Myslím si, že každé dieťa sa bojí pivnice a preto to vo mne evokovalo niečo zlé. Ale opak bol pravdou. Kniha opisuje dobrodružnú cestu, na ktorej malý prašiškriatok hľadá svojich rodičov. A práve preto, že sa odohráva celá táto dobrodružná cesta na tom najstrašidelnejšom mieste (či už pre deti ale aj pre mňa) je pre mňa pútavá a myslím si, že záujme veľkú skupinu čitateľov. Tiež sa mi veľmi páči ako autor vykresľuje tie najmenej obľúbené zvieratá, ktoré sa vyskytujú v pivnici, a to pavúka a moľu. Kniha je doplnená o pekné ilustrácie, ktoré dotvárajú celé putovanie. Prostredníctvom týchto ilustrácii som sa vedela vžiť do príbehu.
Jazyk knihy je veľmi jednoduchý a ľahko čitateľný, nenachádzajú sa v nej ťažké slová a ani zahraničné slová. Páči sa mi, že knihu môžeme rozdeliť do 7 dní a každý deň prečítať jeden príbeh, čím získa aj slabšieho čitateľa. Text v knihe je podľa mňa viacvýznamový (dá sa čítať z pohľadu dieťaťa alebo rodiča) - či už to priateľstvo medzi pavúkom a moľou, uvedomenie si motýľa, že nie je jediný najkrajší alebo o ochote pomôcť bojovať so švábmi. Našla som tam vždy vyšší zmysel toho skutku alebo danej situácie. Celý príbeh sa mi tak páčil, že knihu som opakovanie čítala. Kniha ma naozaj zaujala a ovplyvnila. Po prečítaní som si našla aj verziu audioknihy, ktorá ale už nie je taká vynikajúca, pretože mi chýbali ilustrácie. Každopádne kniha zmenila môj pohľad na pivničné priestory :D . Uznávam autora za to, ako dokázal opísať neobľúbené miesto .
Zaujať dieťa na prvý pohľad je v skutku veľmi ťažká úloha. Môže nám pomôcť k tomu dobrý vtip, sladkosť či pekná ilustrácia. Ako Štefan Drco vyhral kopu hnoja zaujme hlavne svojou ilustráciou od popredného ilustrátora Martina Ondrušeka, ktorý dokázal skryť príbeh za obrázok. Každý príbeh má vtipné obrazy, ktoré práve vystihujú situáciu. Myslím, že najoriginálnejším obrázkom, ktorý môže čitateľ nájsť v knihe je obraz kohúta Fifinbrusa, ako karbobrúskou zmenšuje vlnitý plech na potrebnú dĺžku. Hneď za peknými obrázkami počuť detský smiech. Sám Branislav Jóbus má rad humor a prevteľuje ho do svojich kníh. Mladému čitateľovi vyčarí úsmev na tvári príhodnými názvami kapitol ako napríklad „Ako komáre Mirnix a Dirnix pracovali na oddelení hematológie“ či „Ako atletické prasa Mrochtofúz preskočilo v chlieve hrant“. Nezasmeje sa len dieťa, ktorému je kniha určená ale aj rodič.
Známy hudobník Branislav Jobus je zvyknutý aj z koncertov zaujať rôznorodé publikum. Darí sa mu to aj v literárnych textoch. Príbeh v tejto knihe nás prenáša k nerozhodnému Štefanovi Drcovi, ktorý vyhral kopu hnoja a nevedel sa rozhodnúť čo s ňou. Keďže sa Štefan nevie rozhodnúť, ide sa to naučiť do sveta. Avšak dostane sa len pred humno kde stojí kopa hnoju a nevie sa rozhodnúť či ju má obísť z pravej alebo ľavej strany, tak si rozloží rybársku stoličku a pozerá na kopu hnoja. Život na tomto zapáchajúcom, ale aj rozprávkovo krásnom mieste je pestrý a dramatický. A ponúka veľa možností. Obyvatelia kopy hnoja sa stále rozhodujú, čo si vyberú a ako sa zachovajú.
Zápletka v tejto knihe nie je jednoduchá ale o to zaujímavejšia. Pomocou obyčajnej kopy hnoja, autor vytvoril zapáchajúco zázračný svet, v ktorom sa dejú neuveriteľné veci a stále sa skúma aj ich morálny rozmer. Je na rozhodnosti čitateľa ako bude príbeh ďalej pokračovať. Autor knihu rozdelil na dve časti – keď sa dieťa rozhodne ísť správnou cestou, teda cestou dobra a cestou zla. Je viac než pravdepodobné, že mladý čitateľ najskôr siahne po tej časti, kde sa rozhoduje prostredníctvom zla. Je to v pohode? Áno je, nech sa dieťa pozrie čo sa stane, keď bude klamať alebo bude robiť zlé veci. Avšak nemusíte sa báť rodičia, kniha nemá žiadne hororové prvky. Je to len kniha, ktorá ukazuje kam s akou vlastnosťou dostaneme. Príbehy nie siahodlho napísané ale naopak krátkym výstižným príbehom, na ktorom sa pobavia nielen deti ale aj dospelý. Považovala by som toto dielo za multigeneračné. Veď predsa primeraná zábava a humor nemá hranice. Ako to dopadne s kopou hnoja? To už nechám na Vašom rozhodnutí si to prečítať.
Branislav Jobus vtipným spôsobom rozvíja tento napínavý román, o ktorom možno povedať, že má poučný význam. Kopu hnoju môžeme preniesť aj do nášho života. Je to metafora života. A pri tejto knihe mi napadol citát od Steva Jobsa, spoluzakladateľa spoločnosti Apple ako povedal počas konferencie pri predstavení nového Iphone 11: „Vyhodenie z Applu bola tá najlepšia vec, ktorá sa mi kedy mohla stať. Pocit ťažkosti z úspechu bol okamžite nahradený pocitom ľahkosti z pocitu, že je človek znovu na začiatku. Vďaka tomu som mohol vstúpiť do najkreatívnejšieho obdobia môjho života. A tak aj kopa hnoja, ktorá síce nie je pekná na prvý pohľad, v sebe ukrýva nový začiatok a nielen pre zvieratá, ktoré ju obývajú ale pre Štefana Drca, ktorý sa konečne rozhodol.
Toto dielo považujem za jeden z klenotov vtedajšej literatúry. Nižnánský vdýchol život dávno zabudnutej minulosti a opísal ju tak, že keď sa prechádzate medzi hradnými bránami hradu Trenčín cítite ako minulosť okolo vás ožíva a žijete príbehom.
Príbeh nie je len o sile lásky medzi dvoma ľuďmi ale hlavne o odvahe, sebazaprení a priateľstve, ktoré v súčasnosti ťažko nájdeme. Síce je to staršie dielo ale odporúčam každému prečítať. Príbeh je napísaný ľahko a zároveň v ňom nájdete veľa myšlienok nad ktorými by sme sa mali zamyslieť.
Toto je moja druhá kniha od Keplera v tomto týždni. Kto má rád kriminálky, toto je jedna z kníh ktorú nepustíte z rúk ani pri sprchovaní! Trošku odlišný štýl písania od Nesba ale napätie od prvých strán čo veľmi kvitujem. Kto rozmýšľa nad kúpou odporúčam, zobrať od neho zobrať aspoň dve knihy.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha ma zlákala odporúčaniami a recenziami. Musím povedať, že s niektorými názormi som sa vôbec nestotožnila. Niektoré boli naopak fajn. Samozrejme čakať presný návod ako to práve doma adeptom na nerozbitnika ma do bodky fungovať je pochabé. Pozorný čitateľ si však môže odniesť veľa inspirácie a rád potrebných na výchovu či vzdelávanie našej budúcnosti.
Kniha je napísaná všeobecne či už pre rodiča, vychovávateľa, pedagóga alebo len pre zvedavca, ktorý sa zaujíma o túto oblasť. Knihu musím pochváliť pretože jednak rieši deti komplexne, nie iba jednu tému ako napríklad kniha Hranice s deťmi od Clouda a Towsenda - skvelá kniha, ale celá iba o hraniciach. A jednak je čítava, pútavá, zbytočne nemoralizuje. Autorka píše sviežo, všetky rady má podložené výskumami a názormi odborníkov. Autorka sa v knihe Klub nerozbitných detí venuje siedmim dôležitým oblastiam, ktoré veľmi ovplyvňujú výchovu detí. „A preto ponúkam túto knihu. Pomáha rodičom zorientovať sa v bezhraničnom množstve informácií a riešení. Ide o sedem vecí, sedem vzácnych darov“ (Kubíková, s.13, 2018). Aké sú teda potreby detí súčasného Slovenska? Podľa S. Kubíkovej deti potrebujú: vypnúť od technológií; hru, pohyb a slobodu; knihy; vzťahy; hranice; hudbu a charakter.
Prvá oblasť je vypnutie od technológií. Táto kapitola sa venuje deťom, ktoré sú od útleho veku zahlcované množstvom technológií a monitorov, prináša množstvo nápadov ako sa im vyhnúť a viacej komunikovať navzájom medzi sebou. Aby som iba nechválila túto knihu, trochu mi vadili konšpirácie v prvej kapitole o technológiách (o tom ako technologickí magnáti chcú "spútať" technológiami naše deti, ale svoje si nedajú). V knihe je na ne ponúkaný len jednostranný pohľad, takže čitateľ nadobudne pocit, že technológie sú diabolské. Veľmi mi v knihe chýba aj druhý pohľad, ktorý popisuje ich pozitíva, ak sú k nim deti zodpovedne vedené. V 21. storočí pred nimi nemôžeme zatvárať oči a realita je taká, že už naše malé deti sa s nimi stretnú, tak tipy, ako na to, by boli viac na mieste. To by som napríklad čakala vo forme rozhovoru na konci kapitoly o technológiách, ale práve tu sa najviac z celej knihy, len ďalej technológie démonizovali. Napriek tomu aj z tejto kapitoly by som do svojej budúcej praxe prevzala pár rád k používaniu digitálnych technológii.
V kapitole Hra, pohyb a sloboda sa mi najviac zapáčila myšlienka od Kubíkovej (s. 70, 2018) „Výchova detí sa dá v princípe rozdeliť na dve časti, tá zdanlivo jednoduchšia je zdržať sa zbytočných zásahov a nechať prírodu, nech koná. Ak to aj spravíme, ešte stále nám ostane veľa náročnej práce v druhej časti rodičovstva. A ňou je učenie detí tomu, na čo biologický program nie vždy úplne stačí: čistiť si zuby, skladať nohavice, pozdraviť a poďakovať, konflikty riešiť civilizovane a emócie spracovávať konštruktívne. Celé tajomstvo výchovy he vlastne veľmi jednoduché. Spočíva v tom, ako tie dve časti rozlíšiť. Kedy hovoriť a kedy múdro mlčať.“ Nie je to žiadna prevratná myšlienka, skôr zrkadlo nastavené našej vlastnej pohodlnosti pri výchove. Je dôležité, aby rodičia prekonali vlastnú pohodlnosť a venovali svoj čas dieťaťu a tým ho namotivovali nie len ku športu ale ku prekonávaniu samého seba vo všetkých oblastiach, v ktorých sa dieťa nachádza. Najviac sa mi páčili kapitoly o vzťahoch a hraniciach. Sú veľmi citlivo napísané a veľmi dobre problematiku vysvetľujú. Inšpiratívne boli kapitoly o knihách a hudbe, ktoré ponúkajú hlbší pohľad na to, prečo takéto aktivity u detí podporovať viac, ako by sme si mohli myslieť.
Hlavný prínos tejto knihy vidím v tom, že autorka je Slovenska a teda píše o problémoch, ktoré majú deti v našej krajine, žijú nimi naši susedia a žijeme nimi aj my. Špeciálne oceňujem rozhovory s odborníkmi na konci každého tematického okruhu. Tiež boli pre mňa osviežujúce časti knihy, pretože som mala možnosť cez privátne okienko nazrieť do rodín ľudí, ktorí vedia, o čom hovoria. Prešli si niečím podobným s ich vlastnými deťmi, učili sa na svojich chybách a často krát aj žasli, že len malá nepatrná zmena k lepšiemu priniesla veľké výsledky. Je skvelé, že sa o to v tejto knihe podelili. Okrem toho, v knihe mi prekážalo, že často sa tu spomína ako je matka nenahraditeľná pre dieťa a chýbalo mi výrazne, že sa tu nespomínala úloha otca. Otec je vždy ten menej podstatný. Matka má dieťaťu zabezpečiť všetkých 7P, otec musí tráviť s deťmi „aspoň jedno” jedlo denne. Čo sa dá vysvetliť slovenským prostredím, v ktorom je výchova stále predovšetkým ženskou doménou. Ale aj tak sa to dalo urobiť lepšie.
Táto kniha nie je len o tom, čomu majú deti dnešnej doby tendenciu podliehať, ale aj o tom, čo kvalitnejšie im namiesto toho dopriať. Návody nie sú dôležité, ale to, že sa nám po jej prečítaní otvárajú oči, a tí viac odvážny čo sa neboja ísť proti prúdu sa môžu perfektne inšpirovať.
