Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nevedela som, po čom siaham, keď som si vybrala túto zbierku. Časť basni mala, pre mňa veľmi strohý jazyk, akoby vedecký, bez ornamentov a básnických obrazov. A druhá časť si ma získala práve svojou priamosťou, civilnosťou výrazu a napriek tomu intímnou výpoveďou.
Skúsený čitateľ, odhalí pointu či zámer knižky v momente, keď si je pozorne prezrie obálku knihy. Prednú aj zadnú časť tejto dvojknihy. Ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása a dodám, že aj sila výpovede autora. Teda skôr ilustrátora, keďže text tvorí naozaj len pár viet. Milujem detské knihy, ktoré majú potenciál kreovať vnimavejšie deti ako boli aj sú generácie dospelých pred nimi.
Po docitani tohto príbehu som ostala trošku nespokojná. Z nevyuziteho potenciálu, ktorý knižka premárnila. Potom som si uvedomila, že cieľovou kategóriou sú mladí čitatelia možno okolo 12 rokov. A tak som bola chapavejsia. Ja by som si vedela tieto stretnutia literárnych postáv a hlavného hrdinu vedela predstaviť aj podrobnejšie, hravejsie. Zároveň som sa nedokázala zbaviť toho, že sem tam na mňa spoza príbehu vyskakoval aj Balkov hrdina z románu Ostrov. Tematický veľmi podobná záležitosť, literárne menej kvalitná. Tento pomyselný súboj vyhráva Alfonzo.
Celkovo príjemné a nenáročné čítanie.
Faustovská otázka, čo je lepšie - či kniha, alebo film - v tomto prípadne vôbec nie je podstatná. Podstatné je, že Cunninghamovi sa podarilo výborne diela a rovnako aj režisérovi l, ktorého netreba penivat, lebo si ho autorka tohto príspevku nepamätá a je nepovažuje za dôležité si ho vygooglit, aby dodržala intelektuálnu pózu. Film som videla už dávno a s radosťou môžem napísať, že knižka je presne ako film. Živá, pulzujúca a nevypocutatelna. Presne ako samotná Virginia. Celý tento text vnímam ako poctu jej tvorbe. Text plynie tak ľahko hoci otvára neľahké témy. Vedela by som sa ním nechať unášať ešte niekoľko hodín.
"Môj život sa prakticky a nenávratne zlomil. Asi mu chýbala nejaká výstuž.
Keď zatvorím oči, vidím nalomené steblo a ten druhý, kratší koniec - jednoznačne ho vidím kratší, prevísať a skláňať sa k zemi. Môžem nahmatať bod zlomu; ako pekne to znie: bod zlomu, skoro ako začiatok niečoho nového, ale nič to nemení na veci, že imaginárne steblo v ruke neviem vystrieť."
.
Po rokoch som si prečítala Morituri znova. Je to drobná nenápadná knižka. Ani obálkou neohúri, meno autorky aj titul ledva vidieť. A stále aktuálna. Podľa mňa je trochu aj generačnou výpoveďou. Generačnou v zmysle človeka v istom veku; hrdinka je pred štyridsiatkou. Zaujalo ma, ako nenápadne a citlivo odhaľujeme bytostnú podstatu hlavnej hrdinky. Nie je to žena, ktorá chce byť v popredí. Prvú tretinu knihy tvorí viacmenej len pozorovanie pacientov, s ktorými sa stretáva na oddelení. Celý okolitý svet pozoruje, nehodnotí, len sa nad ním zamýšľa. Niekedy cez citáty z Máraiovych kníh, ktoré má rozčítané, niekedy cez vlastné zážitky.
Knižka neohúri a v tom je jej sila. Myslím, že veľmi citlivo zachytáva neviditeľný život, ktorým žijú ľudia okolo nás. So svojím strachom, s racionálnym postojom, ktorý nemajú potrebu zverejňovať a s trápeniami, ktoré namiesto toho, aby vyvolávali frustráciu dokážu ich samých posunúť ďalej.
Veľmi rýchlo som sa na túto knižku nechala namotať vďaka názvu a vkusné obálke. Takže som k nej začala pristupovať veľmi povrchne. A vrátilo sa mi to. Čakal ma text, ktorým som sa musela boriť. Bez výrazného epického deja, s výrazným priestorom pre návrat do spomienok, detstva, mladosti, bývalých vzťahov a kamarátstiev. A to všetko na pozadí ťažkých politických udalostí. Mnoho detailov však pôsobilo veľmi silno. Herta Muller len malými náznakmi dokázala vystihnúť dobu útlaku, ponižovania a prenasledovania. A zároveň aj túžbu hrdinky vyslobodiť sa z nej. Rada sa ku knižke vrátim.
Dobré hlavolamy, logické hádanky, podnetné pre decká a ešte viac aj pre dospelých. Tie náročné matematické naozaj vedia pekne potrápiť.
Na túto knižku som čakala asi 43 dní a oplatilo sa. Vlastne taká obyčajná knižka obsahujúca predovšetkým veľa bielych strán. A krásne a jednoduché podnety k tomu všímať si okolitý svet, všímať si detaily a nájsť v sebe chuť hrať sa.
V Strážayovej poetike obdivujem koncentrovaný život. Málokedy mám dojem, že autor dodržiava nejakú umeleckú pózu či ukážkovú metaforu. V jeho strucnych a skromných veršoch nájdeme to, čo by sme mohli nazvať - veci človeka. Domov, detstvo, dieťa, muža, ženu, smrť, odchod, hľadanie, dievča aj chlapca. Život. Vo svojej obycajnosti, bolestivosti a skromnosti. Nenašla som doteraz v slovenskej poézii takého univerzálneho básnika, akým je Strážay.
Od Tokarczuk som najprv čítala jej Pravek a iné časy, Stratenú dušu až došlo aj na tento podmanivý titul. Podmanivý už svojim originálnym názvom. Nech žije intertextualita a vôbec som netušila, že budem čítať vlastne tak trochu detektívku. Hoci tento žáner nevyhľadávam. Tokarczukovej odpustím všetko a tu som sa nemusela veľmi premáhať. Knizka prečítaná jedným dychom. Páčilo sa mi akú svojráznu a presvedčivú postavu vytvorila. Ako si aj mňa omotala okolo prsta. S radosťou som sa nechala namotať.
