Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čo povedať. Povaha Flegmatik. Som počítačový typ. Hrám najviac stratégie ale nepohrdnem ani plošinovkami alebo klasickými príbehovkami. Som aktívny vo Furry Komunite. Ano som furry zmierte sa s tým ;)
O knihy som sa začal viac zaujímať celkom nedávno. Preferujem žánre Odborno-náučný, sci-fi, Fantasy a Detektívky (aj keď som s nim ešte nezačal xD Zatiaľ)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Musím sa priznať, že za pokračovanie som strašne rád. Tam kde mi po prvej knihe zostala z konca horko-sladká chuť. Tak tu sa popravila. Budem trochu porovnávať knihy medzi sebou. Tak pozor na mierne spoilery. Štruktúra je rovnaká, ale potešilo ma, že pasáže s minulosťou tak moc nenarušujú plynulosť deja. hlavne keď mám dlhú odmlku medzi kapitolami. Tam kde som si presne vedel v jednotke ukotviť, že ide primárne o problém: ,,Zožeň knihu inak ťa zabijem". Tak tu som si dlho nebol istý čo je hlavná premisa.
Charlie zase nesklamala, aj keď som si musel ťukať na čelo prečo sa nepoučila a zase má rovnaký problém ako s Random v Knihe Noci. Sledovať jej vývoj vzťahu s Posey. Zistenie, že blbosť je dedičná a Adeline mi lezie na nervy viac ako Lionel. Bo tiež skvost. Najzaujímavejšie a aj som jej to želal bolo sledovať jej vzťah s Vindeom/Redom/Remy. Úprimne ten ten detail na konci mi urobil strašnú radosť aj ten koniec samotný.
Celkovo môžem odporučiť obe knihy. Som človekom ktorého veľmi baví objavovať magické systémy a svety samotné. Dosť uvažujem či ich nezaradím medzi moje obľúbené knihy.
Malá vsuvka: Som ale rád, že Edmund v priebehu času nepoužíval ešte viac mien. Keď som príbeh niekomu objasňoval. Nevedel som aké meno mám použiť. Už na mňa ľudia pozerali ako na schizofrenného človeka.
PS.: Tak trochu dúfam v tretí diel, ale aj nie. Pretože to bude za 1-2 roky a to už vôbec nebudem vedieť čo som čítal. XDD
Kniha noci bola moje prvé stretnutie s autorkou. Takže som nevedel čo čakať. Ale musím uznať, že ma milo prekvapila.
Začnem čítať a uvažujem či čítam fantasy, detektívku alebo triler? nevedel som zaradiť a to ma lákalo. Systém knihy, ktorý strieda prítomnosť s minulosťou sa mi páčil. Len keď si dáte pauzu os čítania a potom sa vrátite neviete čo bolo čo. Každá druhá kapitola s rovnakým názvom. Ale inak chválim.
Postavy ma zaujali. Charlie mi bola celkom sympatická od počiatku. Jej (ne)vzťahy bolo zaujímavé sledovať. Či už to bol Vince, Posey alebo ktokoľvek. Občas bolo až moc postáv ako práve pár mien na večierku, ale na vykreslenie scény chápem. Lionel Salt ako zdroj všetkého zla v známom vesmíre mi sadol, ale o dosť otravnejšia a horšia mi ku koncu prišla Adeline.
Celkovo systém tieňovej mágie, hierarchie kliky aj zasadenie do posledných dekád páči. Takže osobne môžem odporučiť. Po rozporuplnom začiatku si ma príbeh získal, Aj keď koniec bol pre mňa osobne trochu horko-sladký.
Celú knihu a jej príbeh sledujeme z pohľadu Williama Dodda a jeho rodiny (do teraz presne neviem ako mám to priezvisko čítať).
Dej sa odohráva prevažne v uliciach Berlína v roku 1933. Teda presne v období vzostupu Hitlerovej moci. Sú pokryté roky 33-40. Teda až do smrti Williama vo februári 1940 na zápal pľúc. Kniha sa potom okrajovo venuje veciam, už prevažne z pohľadu jeho dcéry Marty, ktorá zomiera v Prahe roku 1990.
V rámci príbehu si prejdete osobnými stretnutiami s Hitlerom, Hermann Goering. Budete priamymi svedkami pogromov na židov a bytie Američanov. Detailné vylíčenia procesu s komunistami za vypálenie Reichstagu ako ja noci dlhých nožov či domnelého puču, ktorý Hitlerovi pomohol. Doslova dva dni pred smrťou prezidenta Hindengurga. Williamova dcéra Marta a jej pletky s vysokými dôstojníkmi Wermachtu a SS. Nakoniec aj veľvyslancom ešte stále oficiálne neuznaného Sovietskeho Zväzu a jej následný výlet do jeho útrob.
Toto je moja druhá skúsenosť s tvorbou Erika Larsona. Prvou bola kniha Hrdina a hriešnik, ktorá sa venuje prvému roku Winstona Churchilla v úrade premiera. Tým, že obdobie 2. svetovej vojny je moje obľúbené. Bola toto jasná voľba od začiatku. Zaujímalo ma zákulisie z Nemecku v týchto rokoch.
Celkovo dávam 4 hviezdičky. Prečo nie 5 je, že som nenarazil na slovenský preklad. Takže to nie je vyslovene problém knihy. Ak vás zaujíma biečo z vnútornej politiky Nemecka z roku 1933 choďte do toho.
Obsahuje aj spätný pohľad na celú pentalógiu
Takto... čo sa mi páčilo: Oblasti do ktorých bol príbeh zasadený ma zaujali. Prostredie Tistaie a jej premeny v rámci času boli zaujímavé. To akým spôsobom sa tu využil koncept času ma bavilo. Harrari a jeho uštipačné poznámky ako vždy boli super. Podtwist v epilogu ma celkom prekvapil.
Čo sa mi páčilo už menej: Celkom dosť balastu sa tu nachádzalo. Snahy o pohostinstvo ako... ok. Ale asi tak všetko. Celkovo atmosféra mi tu prišla taká... Bude koniec sveta alebo je to len výplod desiatich nahúlených starcov? Nebyť tej vraždy a Alisana s Rahirom tak to je také, že. Môj normálny pracovný týždeň. Atmosféra a nastavenie obyvateľov bolo neodpovedajúce stavu veci. Príbeh je písaný, už starou známou šablónou. Arila už bez schopností nie je taká... ,,ja vyriešim všetko sama" Ale stále má rovnakú šablónu správania. V bojových scénach rovnako ako pri Páde Temnoty. Chaotický, neprehľadné nevedel som koho je to noha, koho ruka a či odletela hlava tomu či onomu. Skrátka chaus.
Celkovo: Arila stále rovnaká, chaotické akčné scény, koniec okrem epilogu neprekvapil a celkom natiahnutý zbytočne.
Dojem z celej série:
Keď som začínal čítať Strieborné Mesto bol som skeptik. Prvotina a podobne. Milo ma to prekvapilo... celkom. Postava vodcu a ich konflikt ma bavil.
Posledná Hviezda bola lepšia romantická linka a Laraem samotný mi celkovo boli sympatickými prvkami. Spoločne so životným nastavením meničov v Nirturimane a tiež netvory z ulry v priebehu prvých dvoch kníh.
Tiene Citadely keď pominiem linku so Sknárom a ešte pyramídu s Osmožovotou už na tom boli o poznanie horšie. To som ešte nevedel alebo nepredpokladal, že Arila bude... pre mňa nebola vyložene otravným elementom. Oproti ostatným recenziám čo som priebežne čítaval. Aj keď bola upišťaná moc som tomu nevenoval pozornosť. Tu som si, už začal práveže všímať rovnakej príbehovej šablóny, do veľkej miery nezmyselného ovládania schopností Arili. Ktoré sa mi potvrdili na konci keď sama po krátkom tréningu rozmetala celý regiment prebudených našeptávačov.
A situácia sa nezlepšila ani v Páde Temnoty. Tu už sa naplno prejavil Arilin syndróm: ,,Ja všetko sama". Tu to zachraňovali aspoň pre mňa intrigy štyroch hlavných rodov kotvísk a vzťah Alisana a Aradana Verusi. Tu sa najviac prejavila neprehladnosť v bojových scénach.
Názor na Hranicu času, už máte vyššie.
Aby som, len nekritizoval. Mimo zmienených plusov pri jednotlivých knihách je tu ešte jedna, ktorá bola pre mňa tým hlavným ťahákom. Tou je samotný svet a worldbuilding ako taký. Najviac ma na celej sérii bavilo objavovať lokality Aldolonu. Od oblastí Ynura a Ktháry, cez Roakovu Salrou a Aruninu Ralmu až k Tistaii Sári. Toto ma ťahalo najviac. Takže keby nebolo tohto sveta pravdepodobne by som sa zasekol niekde v polovici Citadely. Pretože tá ma nebavila asi najviac zo všetkých. Takže za mňa osobne. Najväčším ťahúnom je worldbuilding a pravdepodobne ešte Harrari.
Ak by som mal teraz spätne upravovať hodnotenie:
1. ****
2.*****
3. *
4. **
5. *
Čo sa mi páčilo: ako už pred tým ma oslovilo prostredie. Unikátny poriadok v Ralme kde sú ulice systematicky očíslované a usporiadané do rovných línií, ktorá medzi tým visí zavesená vysoko vo vzduchu nad kráterom istená, len štvoricou reťazí. Zaujímavý koncept. Harrari tu opäť ako v predošlých nesklamal a každá veta bola dobre napísaná. Mimo toho intrigy a politikárčenie medzi štyrmi zástupcami rodov kotvísk bolo niečo nové. Najsympatickejšia mi bola postava Maii Lergont a potom Alisan Verusi aj keď toho by som uškrtil vlastnými rukami.
Čo už sa mi tak moc nepáčilo: Ako som spomínal už skôr v citadele a potvrdilo sa mi to aj tu. Rovnaká šablóna príbehu. Momo toho Arila a dosti nelogické narábanie so schopnosťami kde. Áno vieme čo ktorá vec robí, ale to, že sa to naučí z ničoho behom defakto týždňa je také... nechápem. Akčné scény. Hlavne tá posledná boli tak neprehladne napísané, že som nevedel. Kde kto stojí, leží, umiera, skrátka nič. Pravdepodobne platí to a platí to aj spätne na citadelu. Malo sa viac sústrediť na hlbšie vykreslenie cvičenia a tréningu.
Celkovo: Je to lepšie ako Tiene citadely o tom pokoj. Najviac to ťahajú intrigy, politikárčenie a vzťah Alisana Verusiho s Maiou Lergont a jeho synom. Dopočujem určite viac ako Citadelu, ale na prvé dve to nemá podľa mňa.
Čo sami páčilo: Objavovanie sveta našeptávačov. Nová lokalita, zákony, pravidlá a všetko čo tento svet ponúka. Harrari opäť bol najväčším ťahákom, okrem sveta samotného.
Čo na už tak moc nechytilo:
Príbeh sa dosť oproti prvým dvom vliekol. Architektúra sveta Salroy je asi jediná vec spoločne s príbehovou linkou v pyramídach, ktoré mi niečo dali. Arila ako som si všimol má podozrivo rovnaké nastavenie ako v predošlých dvoch knihách. Tak tiež som si všimol trochu op samouk nastavenie. Nikomu nič nejde tak rychle a dokonale ako Arile ovládanie jej nových schopností. V priebehu celej knihy je vidieť 4-5 scén ako sa snaží s nimi pracovať. Dlho, dlho nič a potom príde posledná kapitola a sama bez pomoci v podstate zlikviduje celí regiment našeptávačov. Moja otázka je: Ako?
Celkovo: Dej trochu chaotický, rovnaká šablóna príbehu ako u prvých dvoch kníh, podozrivo op Arila a zaujímavý svet. Či odporúčam? Hlavne pre ten svet asi. Mňa moc nechytila táto časť. Uvidím ako to bude ešte u ostatných častí
Vraví sa, že pokračovania málo kedy prerastú svojich predchodcov. Tu môžem s kľudom povedať, že to neplatí. Sterak v Striebornom meste rozbehol príbeh, ktorí ma baví. Keď sa ešte vrátim k prvému dielu. Je pravda, že sme si mohli odpustiť prvých 9 kapitol. Hlavne z toho dôvodu, že aj tak bolo jasné, že sa k rádu pridá. Ale mali svoje čaro to uznáva.
Druhý diel si ma chytil hneď. Staré postavy aj tie nové fungujú skvele. či už ide o harariho, ktorí mi občas liezol na nervy, Umigala, ktorá mala očividne o neho záujem. Rahir a jeho strasti.
Objavovať okolie nového Nurheimu ma bavilo. sledovať tvorbu štruktúry nového mesta tiež.
V podstate hlavná myšlienka príbehu. Kde vezmete dva odlišné národy a dáte ich do hromady. Bola spravená úžasne. Skúmať s Arilou životný štýl Santáranou ma naplňoval celú knihu. Ich zvyky, štýl života jedna ako sa vysporiadajú s životom po boku Nurou. Ako dobre to, že sa sformuje jeden párik mi bolo jasné už od konca jednotky. Ale ta ich spoločná dynamika je super.
Koniec sa niesol v rovnakom duchu ako v prvom diely. Rýchle, dynamický, zaujímavý. Oproti jednotke viac prehľadnejší úprimne. Posledné strany som nie, že prešiel. Divím sa, že som ich nezjedol.
Pri vete: ,,Vše se skončí jak mile se dva stanou jedním." Som mal dve hypotézy, ktoré sa mi aj potvrdili. Ale aj tak dom prišiel o hlavovú pokrievku.
Ale musím priznať. Tu, už bol aj pláč.
Celkovo môžem, len a len odporučiť. Je to pokračovanie čo prvý diel prerástlo. Je dobre napísané, človek sa nenudí, stále objasňuje staré otázky a získava nové. Číta sa skvele.
Otvorene, keď som sa púšťal do čítania mal som obavy. Nie, že by som neveril v kvalitu to nie. Autora poznám už dlhé roky a je môj obľúbený tvorca. Ale predsa, len je to jeho prvotina, preto som mal menšie obavy.
Tak šeredne som sa nikdy nemýlil. Príbeh ma chytil a nepustil, až do konca. Koncept sveta a jeho zákony dávajú zmysel.
Postavy sú dobre napísane a Arila a jej príbeh super.
Koncept pohyblivého Nurhaimu - chodci. Tam som hneď videl pravdepodobnú inšpiráciu automatónmi z hry frospunk, neviem prečo.
Koncept pôvodne jednotného sveta roztriešteného na miriádu jednotlivých bubliniek? Chválim, jednoduchá metóda ako s univerzu spraviť multivers. + ten koncept magie a schopností je ako dobrý dezert.
Najviac ma bavila moja názorová horská dráha na vodcu. To bol jednej kapitole super chlap v ďalšej totálny chuj a niekedy to stihol aj vranci jednej kapitoly. Ten rozuzlenie na konci veľmi chválim. Posledné dve kapitoly ma odpálili dekel niekoľko krát po sebe.
Suma sumarum, určite do toho, je to unikátny svet s nezameniteľnou atmosférou. Ja sa idem ponoriť do pokračovania. V recenzii na posledný diel dodatočne zhrniem môj názor na celú sériu.
Tento skvost mi odporučil strýko a môžem s istotou teraz povedať, že to bol dobrý návrh. Táto kniha ma zaviedla mimo moje obvyklé vody (prevažne Európa v období 2.WW).
Príbeh je písaný pútavo a nie je to len spleť haldy faktov. To mám rád.
Bolo pre mňa obohacujúce nahliadnuť do 20. rokov 20 storočia v spojených Štátoch.
Toto nie je moc príbeh pre slabé povahy, ale zase má o to vyžšiu edukatívnu hodnotu.
Bolo mi jasné, že vzťahy medzi pôvodnými obyvateľmi a prisťahovalcami z Európy neboli nikdy dobré. Že sa k indiánom chovali tak či onak, ale táto kniha to o čom všetci vieme, ale nikdy sa o tom nehovorí na hlas.
Na začiatku som si hovoril, že: ,,Určite sa tam nájde, len pár individují, ktorí to majú na svedomí.,, Jak som sa ja sakramensky mýlil. To obdobie je prakticky ,,obdobie bezprávia,,. Pokiaľ ste boli indián. Podvody, korupcia, majetkové machinácie. Každý si tu nájde ten svoj piesoček.
Hlavnými postavami sú na začiatku sestry Mollie, Anna, Ritta a ich matka Lizzy. Pričom obdobie ,,Vlády teroru,, ako sa označuje toto obdobie V Oklahome (1921-1926) cca. V relatívnom zdravý prežila, len Mollie.
Ďalšou postavou ako hlavnou je neskôr vyšetrovateľ Tom White, ktorý rieši systematické vraždenie členov kmeňa pre pozemkové podeli pre ropu.
Okrem riešenia tohto masakru sa rieši aj iná rovina a to vznik Federálneho Vyšetrovacieho Úradu (FBI) tak ako ho známe dnes.
V celosti na záver Knihu môžem odporučiť. Je obsahovo zaujímavá, dobre pútavo napísaná a bude vás baviť zisťovať spoločne s detektívmi, kto za tým všetkým stál.
Áno, videl som filmy, ale poriadne aj tak, len prvú časť. Takže zrovnávať budem 1/3 cca.
Ako sa vravieva: ,,Knihu nenahradíš.,, Platí to. Rozpisovať sa nebudem. Príbeh väčšina poznáme. Tak to zhrniem. Sú veci, ktoré vám filmy nepovedia a pokiaľ nedávate pozor uniknú vám. Napríklad to, že Bifurm, Bofur a Bombur sú bratia. Áno u Filliho a Kiliho mi to zaplo, ale pri nich a Balinovi s Dvalinom vôbec. A to, že sa tu Thorin chová o dosť vrúcnejšie a otvorenejšie.
Nie ako dedo prebratý zo šlofíka ani nehovorím. Takže práve preto som rád, že som ju čítal. Pre tieto malé detaily, ktoré vám filmy nepovedia.
odporúčam 100/5
