Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
No dobre, tak toto bolo dosť pútavé počteníčko!
Musím povedať, že ak by grécki bohovia boli skutoční, myslím, že by boli presne takí, ako sú popísaní v tejto knihe. Nafúkaní, arogantní, zamilovaní sami do seba a urážliví. Proste také klasické krehké ego (hej, hovorím o tebe, Zeus).
Veľmi originálny príbeh, nápaditý, aj keď v niektorých aspektoch mi trochu pripomínal Hunger Games mocní sa zabávajú na utrpení slabších, hry usporiadané len pre ich pobavenie, takmer ako reality show. Bezohľadnosť voči utrpeniu, ktoré svojou zábavkou spôsobujú. Veď čo je krátky život smrteľníka v porovnaní s úžasnou božskou existenciou?
Na to, že kniha bola celkom dlhá, by som očakávala viac… kontextu. Dej bol nabitý akciou, tá bola napísaná zábavne a dobre sa čítala, ale chýbal mi tam nejaký hlbší pocit. Aj vzťah medzi Lyrou a Hádom bol dosť rýchly, v niektorých chvíľach možno až trochu odfláknutý… a možno len ja nie som fanúšikom okamžitej posadnutosti. Neviem. Proste mi prišlo, že je to celé medzi nimi hlavne o príťažlivosti (ktorá tam určite bola), ale veľmi rýchlo a bez väčšieho podkladu tam začali padať slová ako láska a zamilovanosť. Akože chápem, Hádes bol príťažlivý a oblbol ju tým svojím bozkom, ale… aby mu všetko úplne odpustila? Eh, na to by som asi potrebovala viac informácií.
Celkovo som sa asi nedostala úplne do hlavy hlavnej hrdinky. Nemala som pocit, že by som jej nejako hlboko rozumela. Na jednu stranu bola plná pochybností a nedôvery v samu seba, na druhej strane sa po hlave vrhala do každej nebezpečnej situácie a hrdinsky zachraňovala každého priateľa aj nepriateľa. Čo by bolo v poriadku, ale chýbala mi odpoveď… prečo? Čo ju k tomu vnútorne viedlo? Dokážem pochopiť jej nechuť k samotným hrám a ich absurdnosti, takže už len z tohto dôvodu sa ich bohom snažila trošku pokaziť… ale neviem. Mohlo to byť viac rozvité.
Tak či tak, určite si prečítam pokračovanie a teším sa naň, hlavne po tom napínavom konci. Bohovia sa možno hrajú so životmi smrteľníkov, ale ja sa očividne nechám vtiahnuť aj do ich ďalšej hry.
3,5
Neviem, čo presne som očakávala od knihy, ktorá sa odohráva na Hellp Desku v Pekle… ale zážitok z čítania bol ako svieži vánok počas horúceho dňa.
Jaysea Lynn vzala všetky zlé a desivé veci, ktoré nám povedali o posmrtnom živote, a pretvorila ich v niečo krásne. Detailne a zaujímavo vytvorený svet posmrtného života ma okamžite vtiahol do čítania. Spôsob, akým opísala svoju verziu Raja, to, ako sa vyhrala s opisom jeho obyvateľstva… to bolo pre mňa veľmi nové. A interaktívny dom (pardon, Karlton), kde na teba počká tvoje milované zvieratko? Ach, môže byť nejaká krajšia predstava?
Neskutočne ma hriali pri srdci aj vzťahy medzi obyvateľmi posmrtného života. Toľko príjemných a pozitívnych postáv v jednej knihe, to ani neviem, či som už niekde zažila. Je naozaj potešujúce si predstaviť, že nech bol smrteľný život akokoľvek náročný, potom na vás čaká krásny svet plný duší, ktoré sa k sebe správajú s rešpektom a úctou. Kiežby sme tak vedeli žiť aj v našich bežných životoch.
Samozrejme, nie všetky duše si zaslúžia svoj osobný Raj. Ale aj táto myšlienka bola uchopená veľmi zaujímavo: Peklo nie je len miestom trestu, ale aj príležitosťou na zmenu. To, že smrť nemusí byť konečná a každý má príležitosť na svojich chybách zapracovať a pokúsiť sa zmeniť, mi príde skoro ako revolučná myšlienka. Určite sú ľudia, ktorí si ďalšie šance nezaslúžia. Ale koľkí robia hrozné skutky len z dôvodu nekonečnej generačnej slučky, kvôli ktorej nepoznajú nič iné? A pokiaľ sa rozhodnú na sebe zapracovať, nezaslúžia si novú príležitosť? Nehovorí viera práve o tom, že máme možnosť svoje činy oľutovať a pokúsiť sa byť lepší?
Hlavné postavy mi neskutočne prirástli k srdcu. Lilly, zničená ťažkým životom, z ktorého si nesie svoje traumy, ale aj tak nájde silu nechať staré rany za sebou a pokúsiť sa z každého nového dňa dostať maximum. Jej sila pretvoriť tie zlé veci na niečo dobré bola krásna. Vykročila zo svojej komfortnej zóny a popritom sa snažila zahodiť všetky predsudky, ktoré by jej mohli brániť v žití.
A Belleth… to je proste chodiaca zelená vlajka. Naozaj neviem, kedy naposledy som čítala knihu s tak pozitívnym a netoxickým hlavným hrdinom. Jasné, morálne šedí fešáci majú niečo do seba… ale čo tak rohatý, veľký, emocionálne dostupný démon, ktorý dokáže komunikovať svoje potreby a nebojí sa partnerke ukázať všetky svoje stránky? A ešte k tomu je super sexy a vtipný. Takého beriem všetkými desiatimi.
Nekonečne oceňujem zrelosť a nekomplikovanosť ich vzťahu. Proste z toho všetkého šli tak krásne príjemné pocity, že sa od knihy nedalo odtrhnúť a cítila som ju ako pohladenie na duši. Opis takéhoto posmrtného života, kde sú všetci milí, rozumní, komunikujú medzi sebou s rešpektom a dokážu mať zdravé rozhovory o všetkom, čo potrebujú… to nie je niečo, čo čítam každý deň. A ešte k tomu v knihe boli rozobraté vážne a komplikované otázky.
Veľmi som si to užila, veľmi dobre mi to padlo a určite sa teším na ďalšiu knihu od autorky.
Nadšených 5/5
Čítať „Uložte naše kosti do polnočnej pôdy“ od V. E. Schwab bolo ako vychutnávať si kúsok tej najlepšej čokolády na jazyku.
Pomaly sa rozpúšťala, vychutnávala som si každý moment a nevedela som sa jej nabažiť. Nie je to kniha s rýchlym dejom, je potrebné sa ponoriť do nežného a poetického jazyka autorky a vychutnať si jej skryté krásy a nuansy.
Do čítania som sa pustila v podstate bez očakávaní. A ani som len netušila, ako veľmi mi v živote chýbala kniha, ktorá spája príbeh o ženách kráčajúcich za svojou slobodou, upíroch a boji proti predsudkom a očakávaniam spoločnosti.
Sabine. Charlotte. Alice.
Tri ženy, tri storočia, tri životy spojené tenkou nitkou osudu, ktorá sa prepletá celým príbehom a dáva mu význam. Každá z nich je úplne iná, a pritom sú všetky lapené v okovách ukutých z predsudkov a spoločenských očakávaní. A každá z nich sa v istom momente ocitne pred tou istou voľbou.
Príbeh Sabine je o hlade. Nenásytnom, neutíchajúcom a nezastaviteľnom. Sabine si je vedomá, že si zaslúži viac. Viac, než jej môže jeden život ponúknuť. Jej túžba ju ženie stále vpred, bez ohľadu na to, čo po nej zostane, bez výčitiek nad cenou, ktorú za to musí zaplatiť. Vždy dostane to, čo chce.
Vďaka Sabine som mala pocit, že som prežila tisícky životov. Autorka nás necháva ponoriť sa do jej mysle, akoby v nej nechala plynúť všetky vlastné pocity hnev, žiaľ, túžbu, odhodlanie, ľútosť… Sabine je divoká, plná protikladov. Miesi sa v nej túžba po slobode a zároveň hnev na túžbu po slobode ostatných. Po celý čas počúvala, aká je jej úloha, ako sa má správať, ako má žiť, bez možnosti vybrať si a rozhodnúť sama o svojom osude. A potom… potom sa miska váh preváži.
Z koristi sa stane predátor.
Kto ju zastaví? Kedy má človek vlastne dosť? A prečo prestať, keď nemusí niesť zodpovednosť za svoje skutky?
Príbeh Charlotte je o láske. O túžbe nasledovať volanie svojho srdca, povedať áno a nechať si poblázniť hlavu. O tom, ako nás city dokážu zaslepiť, nútia nás zbierať črepy a lepiť praskliny stále dookola. Koľkokrát je možné odvrátiť zrak? Je utrpenie adekvátna cena za pocit byť milovaný? A ako veľa sme ochotní riskovať iných, len aby nás nepohltila samota?
Príbeh Alice je o hneve. O hneve na činy iných, ktorých sa dopúšťajú a ktoré priamo či nepriamo formujú náš život. O rozhodnutiach, na ktoré nemáme dosah, no aj tak nás zásadne ovplyvňujú. O neférovosti situácií, v ktorých sa ocitáme bez vlastného pričinenia a ktoré nás nútia robiť rozhodnutia, ktoré nechceme. A o ľútosti nad životom, ktorý mohol byť ale už niet cesty späť.
A najdôležitejšia otázka, ktorá sa ozýva zo všetkých troch príbehov…
Čo všetko sme ochotní obetovať pre slobodu?
Moja prvá kniha od V. E. Schwab a spôsob, akým sa hrá so slovami na papieri, ma úplne pohltil. Ženy ako stvorenia plné nerestí, túžob, krutých činov a manipulácie, no vyrozprávané ako pohladenie na duši. Je to rovnakou mierou hororový príbeh, ako je to ľúbostný príbeh.
Koniec mi priniesol rovnaké pocity ako celá kniha. Minulosť musí zostať minulosťou, výčitky nemajú žiaden význam.
A vždy je možné začať písať nový príbeh. Stačí mať odvahu.
5/5*
**S láskou, Lukov** som práve dočítala po tretíkrát.
A po poslednej stránke som ticho sedela, objímala knihu a spokojne sa usmievala.
Mariana Zapata je vraj kráľovnou slowburnu.
Ale táto kniha je najpomalší slowburn zo všetkých slowburnov. Priam samotná definícia slowburnu. Nenájdete tu žiadne rýchle vzplanutie ani šialené vyznania lásky, vykríknuté po pár stránkach známosti. Vlastne aj samotná romantika v klasickom podaní prichádza až na posledných pár stranách.
A aj napriek tomu je vzťah hlavných postáv úplne podmanivý.
Najviac ma bavila postupná premena hlavných postáv: z rivalov, ktorí sa nevedia vystáť, sa stanú partneri nútení tráviť spolu všetok čas. Obaja sú odhodlaní, rovnako tvrdohlaví a nezastaviteľní. Krok za krokom sa z nich stávajú priatelia, sú si oporou v ťažkých chvíľach, až napokon zistia, že im nikto iný nerozumie tak ako ten druhý. A ich vzťah napokon prerastie z priateľstva do lásky.
Možno práve preto ma táto kniha tak chytila za srdce.
Po celý čas sme v Jasmíninej hlave a vidíme svet jej očami. To, ako sa postupne mení jej vnímanie Ivana a akú hĺbku dôvery si takéto športové partnerstvo vyžaduje. Ich prechod z priateľstva do lásky je tichý a nenápadný. A taktiež absolútne nevyhmutný a úplne prirodzený. V jednom momente si spolu s ňou uvedomíme, že všetky, všetky predsudky voči Ivanovi zmizli, a nezostalo nič iné než obdiv a hlboké city.
Jasmine je navyše jedna z mojich najobľúbenejších hlavných postáv.
Tvrdohlavá, neústupná a oddaná svojim snom. Pozná svoju hodnotu, vie, čo chce, a nič menej neprijme. Zároveň si však dokáže priznať chyby a snaží sa ich napraviť.
**S láskou, Lukov** je pre mňa ako pohladenie na duši.
Nežná a pritom zábavná kniha. Príbeh o dvoch športovcoch, ktorí si k sebe pomaly hľadajú cestu. Romantický príbeh, ktorý takmer až do poslednej strany žiadnu romantiku neukazuje, ale zároveň vás sprevádza počas celého čítania.
Za mňa jednoznačný knižný vrchol Mariany Zapaty, ktorý ma zakaždým očarí a podmaní.
**5**
Na niektoré knihy je potrebné nielen správne rozpoloženie, ale aj vek (áno, priznávam, asi som už na niektoré knihyproste stará). *Noc vendety* je pre mňa presne taká kniha.
Na jednej strane ma príbeh dosť bavil hej, je to klasika dark romance, dvaja nepriatelia a žhavá vášeň. To všetko ale krásne fungovalo a bavilo ma. Užila som si tie ich hádky, aj hnev, som rada, že to nebolo príliš sladké.
Na druhej strane mi hlavné postavy trochu vadili. Možno to bol zámer.. mali sa neznášať, rýpať vzájomne do seba a ubližovať si, ale niektoré aspekty ich správania mi jednoducho k ich veku nesedeli. Prišli mi príliš mladí. Chápem, že impulzívne rozhodnutia a bláznivé vzplanutia patria k mladosti, ale 1819 rokov pri ich správaní a životnom štýle na mňa pôsobilo trochu neuveriteľne ako stredoškoláci žijúci dospelý život la *Gossip Girl*.
Takže niekde v prvej tretine knihy som si musela upraviť mindset: predstaviť si, že mám pár rokov menej, mám chuť sa naplno utrhnúť z reťaze a ponoriť sa do tejto „noci svojho života“. Pomohol mi k tomu aj nadupaný playlist, ktorý ma úplne vtiahol do atmosféry *Noci mŕtvych*. A potom som aj bola schopná povzniesť sa nad drobnosti, ktoré mi nesedeli.
Prvé dve tretiny knihy mali skvelý spád a dej, bolo to akčné, zábavné a stránky som hltala. Ku koncu som sa však začala zasekávať a preskakovala pasáže (asi by mi nevadilo, keby kniha mala o pár sttánok menej).
Celkovo to však hodnotím ako veľmi vydarenú autorkinu prvotinu. Z dark romance som čítala už OVEĽA horšie knihy, ktoré boli vyhajpované a nakoniec pre mňa aj veľkým sklamaním.
Takže super oddychovka, ktorá ma bavila. 3,5* a vďaka Bohu , že tam nebol žiaden sladký epilóg typu „o 10 rokov neskôr s deckom v náručí“ (špeciálne pozdravujem K.M. Moronovu a zničený koniec *Leave Me Behind* )
P.S.: Jedna vec, ktorá mi extrémne liezla na nervy - tie neustále opakované oslovenia "Kaiden Mae Ashwortová" a "Killian Payne Sorensen". Wtf? Kto si takto hovorí celými menami ešte snáď aj pri sexe? A prečo to bolo na každej druhej stránke? uff
Napínavá, temná a pútavá kniha od C. J. Tudor.
Tri rozdielne postavy, tri príbehy, každý poznačený vlastnou stratou a bolesťou.
Hlavnou postavou je Gabe, zničený po smrti manželky a dcéry, no stále sa drží malej nitky nádeje, že jeho dcéra môže byť nažive.
A on je odhodlaný ju nájsť. Za každú cenu.
Od začiatku bol pre mňa Gabe rozporuplná postava.
Na jednej strane jeho obrovský, pochopiteľný smútok. Na druhej..niečo mi na ňom nesedelo.
Je naozaj len obeťou ohavného činu?
Alebo sa za tým skrýva niečo viac?
Bola to všetko hrozná a desivá náhoda… alebo si svoj osud nejako zaslúžil?
Kniha otvára množstvo otázok o smútku, o tých, čo zostali.
O tých, čo prežili.
A najmä o spravodlivosti čo vlastne znamená, kde ju hľadať a kto má právo o nej rozhodnúť. A akú cenu je za ňu človek ochotný zaplatiť?
Úžasný príbeh plný napätia a jemného nádychu paranormálna, ktorý tomu dodáva tú správnu dávku strachu.
Morálne šedé postavy, pri ktorých si nikdy nie ste istí, či sú dobré alebo zlé.
4
Myslela som si, že ma knihy od Carmen Mola už nemôžu prekvapiť.
Séria s Elenou Blanco bola prehliadkou brutality a hrôz, takže pri Bestii som bola presvedčená, že viem, do čoho idem. Ha. Ha. Ha.
Autorom sa podarilo veľmi presvedčivo vykresliť ponurú atmosféru Madridu v 19. storočí, sužovaného epidémiou cholery. Vo vzduchu je cítiť všadeprítomnú smrť, neustály strach a úpadok hodnoty ľudského života. Je to miesto, kde sa morálka rozpadá rýchlejšie, než telá obetí.
To všetko je opísané detailne a sugestívne, no v kombinácii s pomalším rozbehom a viacerými dejovými líniami som sa do knihy nedokázala hneď úplne ponoriť. V niektorých momentoch som si uvedomovala, že stránky skôr skenujem očami a preskakujem odstavce. Nebolo to úplne z nudy, skôr z netrpezlivosti a očakávania, kam sa dej posunie.
Naštastie, po prekonaní tejto fázy, som mala problém knihu pustiť z rúk. Jednou z vecí, ktoré ma prekvapili, bolo, že pomerne skoro začína čitateľ tušiť, čo sa deje, a predsa nie je možné záhadu skutočne vyriešiť. Napätie totižto nestojí na prekvapivom odhalení, ale pomalom, desivom uvedomovaní si, čo sa vlastne deje.
Vraždy pretkané temnotou a násilím sú opísané veľmi explicitne, no nepôsobili na mňa ani samoúčelne, ani prehnane. Znepokojujúco to áno. Možno až nevyhnutne, aby bolo možné pochopiť, na aké morálne dno sú ľudia schopní klesnúť v opojení mocou a túžbou dosiahnuť svoje ciele.
Aj keď to pravdepodobne nebude moja najobľúbenejšia kniha od autorov, rozhodne to nie je čítanie na pobavenie. Bestia totižto nie je len historickým thrillerom. Je to hlavne príbeh o hnilobe, ktorá drieme v ľuďoch a len čaká na príležitosť vyjsť na povrch. V najtemnejších časoch, na najmenej očakávaných miestach, u ľudí, od ktorých by ste to najmenej čakali.
Bestia je temná, špinavá a nepríjemná kniha. A aj preto odporúčam, aj keď určite nie každému. Vyžaduje si silný žalúdok a možno aj špecifické rozpoloženie na čítanie o krutosti a násilí. Odmenou je však silný, znepokojujúci zážitok a nepríjemná otázka, čo všetko sú ľudia schopní urobiť jeden druhému.
Pretože, žiaľ, je to téma, ktorá je stále až príliš aktuálna.
Znie to nemilosrdne? Možno. Ale presne také sú aj moje pocity po dočítaní.
Na *Hry bohů* som sa tešila. Grécka mytológia zasadená do súčasného sveta? Bohovia ako mocná rodina, ktorá si myslí, že môže ovládať všetko? Temný Hádes z podsvetia, no zároveň šarmantný a príťažlivý? To všetko znelo sľubne a ponúkalo množstvo priestoru pre zaujímavý príbeh. Ale…
Už na začiatku som zistila, že Haven nebude moja obľúbená postava. Akože vôbec. Ani raz som nedokázala pochopiť jej absurdné správanie, ani sa vcítiť do jej pocitov. Byť v jej hlave bolo únavné a neskutočne otravné. Liezla mi na nervy natoľko, že som vážne zvažovala knihu nedočítať.
Lenže ja sa nerada vzdávam.
Pár strán som preskočila. Veľa ďalších som len preletela očami a hľadala niečo, čo by ma konečne zaujalo. Úprimne, kniha mohla mať o dobrých sto strán menej význam by tým nijako neutrpela. Ja by som aspoň ušetrila čas.
Aby som nebola len negatívna: súrodenci Lively ma bavili. Ich vzťahy a vzájomné interakcie boli miestami zábavné a pokojne by som ocenila viac priestoru venovaného im, než neustále zotrvávanie v Haveninej hlave.
To, čo ma nakoniec hnalo k dočítaniu, však nebol pocit pohltenia dejom. Bola to zvedavosť. Snaha pochopiť, čo sa vlastne deje. Kde je pointa. O čo autorke ide. Neustále som čakala na ten „aha!“ moment… ktorý, žiaľ, neprišiel.
Kniha končí otvorene, veľa vecí zostáva nevysvetlených a vo mne ostal najmä pocit podráždenia. Márne sa snažím nájsť logiku tam, kde zrejme ani nemá existovať.
**2 dávam za nápad a za to, že ma príbeh zmiatol natoľko, že zvažujem kúpu druhej knihy len aby som konečne pochopila, čo sa to malo celé znamenať.**
Táto kniha ma očarila.
Príbeh bájnej Tróje mi nie je neznámy, no zažiť ho Patroklovými očami bolo niečo výnimočné. Bol to intímnejší, hlbší a oveľa bolestnejší pohľad.
Patroklus je rozprávač, ktorý vás vtiahne do deja tak, že s ním prežívate všetko. Jeho strach, pochybnosti, sklamanie, ale aj neuveriteľný obdiv, lásku a absolútnu lojalitu k Achillovi. Všetko je podané jemne, ticho, a pritom s neochvejnou oddanosťou.
Madeleine Miller napísala jemnú a zároveň strhujúci ľúbostný príbeh, plný nevyrieknutých vyznaní. Tieto vyznania nepotrebujú slová, je ich cítiť z každej stránky, z každého pohľadu a každého momentu, ktorý Patroklus a Achilles zdieľajú. Je to súznenie dvoch duší, ktoré prekonáva nielen všetky nástrahy života, ale aj hranice smrti. Láska taká silná, že ju nedokázali rozdeliť ani bohovia, ani samotný osud.
Už po pár stranách som vedela, že mi táto kniha zlomí srdce. Netušila som však, ako intenzívne sa dajú prežívať všetky emócie, smútok, zúfalstvo, odhodlanie, beznádej a napokon aj to tiché, sladké vykúpenie z tejto trýzne.
Naozaj, naozaj úžasná kniha.
5/5
Po *Kavce & Řezníkovi* jsem se fakt těšila na další dávku chaosu, černého humoru, vražd a toho zvláštního romantického napětí, které v prvním díle fungovalo překvapivě dobře. Bohužel *Řemen & Skřivan* pro mě byly spíš zklamáním.
Lark mě prostě nebavila. Na začátku její „kreativní“ záliba vypadala slibně a říkala jsem si, že by to mohlo vést k něčemu zajímavému, ale nakonec to celý děj moc nezachránilo. A Lachlan? Na to, že měl být ten nejhorší a nejdivočejší z bratrů Kaneových, působil spíš jako naštvané kotě než jako nebezpečný zabiják. Chvilku syčí, chvilku trucuje, ale skutečná hrozba nebo temnota tam za mě chyběla.
Největší problém jsem měla s chemií mezi nimi. Motiv „forced proximity“ mezi dvěma nepřáteli mám normálně hrozně ráda, protože většinou přináší napětí, humor i vášeň. Tady ale skoro nic z toho nefungovalo. Místo jiskření to bylo spíš nevýrazné postávání a koukání přes místnost.
Ani dějová linka s tajemným zabijákem mě moc nechytla. Bylo poměrně brzo jasné, kdo za tím stojí, a celé rozuzlení proběhlo tak rychle, že jsem si říkala: *To je všechno?* Přitom nápad s partou kamarádů, kde jsou všichni nájemní vrazi, má obrovský potenciál.
Celkově mám pocit, že kniha stojí na dobrém nápadu, ale ten zůstal hodně nevyužitý. Oproti prvnímu dílu tomu chyběla energie, napětí i to lehce šílené kouzlo, kvůli kterému mě *Kavka & Řezník* bavili.
Za mě **2/5** a trochu škoda, protože potenciál tam byl.
