... "Princ Andrej a nič ma nezaujíma," povedal monotónne. "Naozaj?" prekvapene sa spýtala triedna. "Áno." Andrej už sedel. "Mňa nič nezaujíma a nebaví." "No, určite sa niečo nájde, Andrej. Niekedy sa o tom môžeme porozprávať dlhšie." Profesorka už pozerala na dievča, ktoré stálo v prvej lavici v strednom rade a predstavovalo sa. Ja som sa však v myšlienkach zaoberala iba Andrejom Princom. To je krásne priezvisko: Princ. Znie to úžasne romanticky. Ale to, že ho nič nebaví a nezaujíma, už také romantické nie je. A Robo tiež povedal, že je to tu pre neho iba diera, pre pána z Bratislavy. "Čo je? Chceš niečo?" Strhla som sa, lebo to Andrej oslovil mňa. Pozerala som totiž neustále na neho a to mu bolo zjavne čudné. Opäť som sa začervenala a v hlave sa mi objavil veľký otáznik: Čo mu mám odpovedať? Najlepšie bude nepovedať nič. Rýchlo som sa otočila, už som horela ako fakľa. Tak toto sa ti teda podarilo, Bibiána. Určite si sa mu vryla do pamäti, len nie tak, ako si si to predstavovala. A na teba a na zmrzlinu zabudol hneď, ako zašiel za roh. Na Želu a na Alicu by nezabudol, ale na teba áno. Prečo by si ťa aj mal pamätať? Správala si sa ako tĺk. Asi som mu predsa len mala niečo povedať. Bolo to predsa dosť trápne, len tak sa na neho pozerať. Ale čo inteligentné by som mu dokázala povedať? Hnevala som sa sama na seba za to, že som na neho tak okato zízala. Zrazu niečo zaprašťalo. ...