Pavel Emanuel a Adelka Otolienka...; Keď zodvihneš to pero, bude zle, no keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!

Rodičia mi pri krste dali druhé meno Emanuel, čo v hebrejčine znamená S nami je Boh. Keď som sa na lýceu učil latinčinu, zistil som, že moje prvé meno Pavel pochádza z latinského paulus, čiže "malý" alebo "skromný". Učili sme sa i to, že latinské nomen omen znamená čosi ako "znamenie mena". Omen je vraj "osudové znamenie", "zlá predzvesť" alebo "predtucha". Ako mladý latinár som si vravel, že moje dvojité meno pre mňa znamená približne toto: "Osudovým znamením, nie však zlou zvesťou pre Pavla Emanuela Dobšinského je vedomie, že pri ňom vždy stojí Boh, ak bude zachovávať skromnosť!" Tú skromnosť mi neraz vyčítali moji rodičia, predovšetkým apovka, ale aj moji dobrí profesori Juraj Müller, Ján Pavel Tomášek, Ján Francisci či Michal Hlaváček, takisto priatelia a spolužiaci, najmä priebojnejší pobratimci Ľudovít Kubáni a Janko Botto. Tretí pobratimec Janko Čajak bol podobne ako ja útlejší, navonok menej priebojný, dosť dlho s dievčenským vyšším hlasom. Preto v našich študentských divadelných predstaveniach hrával ženské úlohy. Ja som mal zasa slabší hlas, často ma drvili horúčky a lámka (najmä v zle zrastenej holennej kosti), slovom, bol som aj proti svojej vôli nevýbojný a tichý. Zdôrazňujem však - rovnako aj pri Jankovi Čajakovi -, že len navonok. Niekedy sa ma zmocnil taký srd a hnev, že som nebojácne vystúpil (podobne ako pri súde na lýceu), aby som obhájil poníženú ľudskú česť a dôstojnosť - nielen svoju, ale všetkých, čo nespravodlivo trpeli. Keď sa v dvadsiaty prvý deň roku Pána 1885 znovu chystám pokračovať v práci na životopise, začínam tým, že si prezerám svoje zápisky z konca mája 1848. Lúčili sme sa v Levoči pred lyceálnou budovou.