Bolo krátko po štvrtej ráno. Marimka zliezla z vysokej drevenej postele. Obliekla si hrubé pančuchy, dlhú čiernu sukňu, dva svetre, na nohy podkolienky a krpce, starý vyšúchaný kabát pôvodne hnedej farby, na hlavu šatku, do ruky vzala ruženec a nakoniec sa zabalila do hrubej gubane a vykročila do zimy.

Vonku snežilo. Vietor cez noc navial na dvor záveje snehu. Marimka sa nimi ťažko predierala, chvíľami zalapala po dychu, občas sa otočila, keď jej vietor vchrstol do tváre studené snehové vločky.

Všetko bolo panensky biele. V niekoľkých domoch sa už svietilo a z komínov stúpal hustý štipľavý dym, ktorý sa miešal so snehovými vločkami, rozplýval sa vo vetre a rútil sa spolu so snehom ulicou Marakéša. Marimka niekoľkokrát ťažko zakašlala. Ešte viac sa zakrútila do hune a vyšla na ešte neupravenú zasneženú cestu, ktorú rezali len dve hlboké brázdy, čo zanechal autobus. Vošla do jednej z nich, a takmer spadla. Pokĺzla sa na šmýkačke, ktorú zanechali pneumatiky, keď autobus pribrzdil pred domom, aby tri ženy zobudil. Marimka sa zľakla. Pred tromi rokmi – tiež takto v zime – spadla a zlomila si nohu. Zlomenina sa hojila veľmi ťažko a zdĺhavo, a Marimka odvtedy kríva. Pomyslela si, že by sa mala vrátiť: takéto počasie už nie je pre ňu, ale potom si povedala, že s pomocou Božou to určite zvládne. Z cesty odbočila na chodník šplhajúci sa do kopca: ku kostolu. Brodila sa po kolená snehom a vietor za ňou hneď zavieval všetky stopy.

Marimka s ostatnými ženami do kostola nechodila odvtedy, čo vyhnala Iloninho muža. Chcela, veľmi to chcela, ale hanbila sa. Ženy sa od nej odvracali, žiadna pri nej nechcela sedieť. Farár jej nedal pri spovedi rozhrešenie. Po rokoch už ľudia zabudli, ale v Marimke stále pretrvával strach. A tak chodila do chrámu len vtedy, keď ju nikto nevidel: skoro ráno alebo neskoro večer. Niekedy cez deň.

Aj teraz: vyštverala sa hore schodmi, trasľavou rukou sa pridržiavajúc kovového zábradlia, rozpáleného od mrazu. Horúca ruka sa jej neustále lepila na studenú oceľ a Marimka cítila, ako jej horia prsty a dlaň. Keď konečne vošla do otvorenej predsiene kostola (prezývanej babinec), bolo o desať minút päť. Pri vchode bolo trochu naviateho snehu. Zo stropu viseli tri laná k zvonom a pravidelne sa hojdali rozkývané nápormi vetra.

K zvonom mal prístup každý: ešte zo starých dávnych čias ostal v Marakéši zvyk, že keď sa blížila strašná búrka alebo hocijaká iná katastrofa – povodeň, víchrica, požiar, alebo keby bola nebodaj vojna, ten, čo šiel okolo, vošiel do babinca a zazvonil. Ľudia boli presvedčení, že hlahol zvonov zaženie akúkoľvek pohromu. Stalo sa niekoľkokrát, že sa na Marakéš valila mohutná čierňava, trieskali hromy, spustili sa krúpy, no len čo niekto z okoloidúcich začal zvoniť, chmáry sa ako zázrakom rozbili, alebo obišli celú Marakéšsku dolinu.

Marimka si chcela namočiť ruku do svätenej vody pri hlavných dverách, ale voda v nádobke s hubkou bola zmrznutá. Tak sa len prežehnala a na chvíľu si kľakla na studenú kamennú dlážku. Keď sa poklonila, podišla ku krížu, pobozkala Kristovi nohy a sadla si na drevenú lavicu pri stene, aby sa pomodlila svoj každodenný ranný ruženec. Vietor pískal v oknách veže. Marimka sa modlila poslednú desiatku, oči zatvorené a skrehnutými rukami preberala jednotlivé zrniečka ruženca, keď do babinca vošiel kostolník Pavlínko, aby odzvonil na Anjel Pána. Robil kostolníka už tridsať rokov a ľudia si podľa jeho zvonenia mohli nastaviť hodinky. Ani ranné, ani poludňajšie zvonenie nikdy nezmeškal ani o minútu. Teraz už zostarol, vstávalo sa mu čoraz ťažšie a ťažšie, chodil pomalšie a chrapľavo dýchal a niekedy zmeškal päť, desať, ba aj pätnásť minút, ale povinnosť si vždy splnil.

Bolo päť minút po piatej. Pavlínko vošiel do babinca celý udychčaný, a keď sa trochu rozhliadol v šere predsiene, zbadal na lavici skrčenú tmavú postavu – a od ľaku vykríkol. Zvrtol sa, že utečie naspäť, ale Marimka ho predbehla: “Janku, Janku, neboj sa, to som ja, Marimka!”

“Ženo božská,” povedal kostolník, “ta čo tu robíš v takom nečase? Poriadni ľudia ešte spia pod teplou perinou alebo sa hrejú pri peci v kuchyni, a ty tu? Ja, keby som nemusel, tak by som do toho nečasu nešiel, ale služba je služba.”

“Janku, prišla som sa pomodliť svätý ruženec.”

Pavlínko mávol rukou: “Modliť sa môžeš aj doma, a nie tu strašiť ľudí. Nepoviem, že sem chodíš v lete, keď je svetlo a teplo, ale teraz...” Potom chytil pevne do rúk lano, mohutne ním potiahol a z veže sa rozľahol prvý nesmelý úder zvona. Marimka vstala z lavice a pomodlila sa s kostolníkom Anjel Pána. Keď spolu po niekoľkých minútach odchádzali, vietor sa pomaly začínal utišovať. V dedine sa rozsvietili pouličné svetlá a svietilo sa už vo väčšine domov. Niekoľko chlapov odhadzovalo z dvorov sneh.

Ilona už bola hore: rozkladala v peci oheň. Marimka v predsieni, prezývanej príklet, zo seba striasla sneh a vošla do kuchyne.

“Mamo, kde ste boli v takom nečase? Už som sa o vás bála,” vyčítavo povedala Ilona.

“Pomodliť sa, dievča moje. Keď je takýto nečas, je to väčšia obeta ako dať na deväť omší...” ...