Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom (1. vyd. 1996) v čase, keď už mal za sebou tri knihy poviedok.Tri ženy, Marimka, Martuška a Ilona majú okrem spoločnej krvi v jednom aj spoločný osud. Všetky vychovávajú deti bez mužov. Ľudovo sa im hovorí – prespanky. Každá z nich má však iné priezvisko. Dve sa vydali, ale s mužom žili len veľmi krátko. Všetky tri sú príťažlivé. Keď príde ich čas, vzdúvajú sa im prsia a zaobľujú boky. Mocú chlapom hlavy a Pankovčín ich nazýva bosorky. Sú chudobné a biedne, majú svoju ľudskú hrdosť a s ňou žijú čestne do konca života. Či skôr – sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Zažijú veľa bolesti, ľudskej lopoty a ponižovania. Celý ich príbeh je príbehom ľudského trápenia či nenaplnených túžob.
Pankovčínov mysticizmus určuje v tejto novele dej a vedie čitateľa všetkými podstatnými zmenami v osude hlavných hrdinov. (Dáša Šebanová)
ÚRYVOK Z NOVELY
Tri ženy sedia na dvore pod orechom, modlia sa a čakajú na koniec sveta. Sedia takto už dlhé roky, a ak prší alebo je zima, kľačia pri okne v izbe, hľadia do sivého neba a takmer nebadane pohybujú perami.
Alebo sedia pri starom rozladenom harmóniu a tá najmladšia, šestnásťročná Martuška, hrá a spieva nepekným hlasom. Jej matka, Ilona Kotásková, v nej vidí anjela. Tiež spieva a hľadí na svet cez slzy dojatia. Stará pani Marimka Grabovská kľačí pri harmóniu so zloženými rukami a trasľavým hlasom zachytáva posledné slabiky v pesničke.
Harmónium kúpila Martuške stará pani Marimka s dcérou Ilonou v nádeji, že sa Martuška naučí hrať a bude hrať v kostole, že sa z Martušky možno raz stane svätica alebo aspoň mníška. Nástroj kúpili od opitého organistu z Vyšnej Habury za osemsto korún. Keď vytriezvel, ani za svet si nevedel spomenúť, kam sa harmónium podelo.
Tri ženy bývali v malej uhrbenej chalupe ružovej farby a asi dvadsať metrov od domu tiekol potok. Od dvora plného mohutných hrušiek a orechov až k lesu sa tiahla záhrada. Rástli v nej staré stromy a kroviská a časť záhrady zarastala burinou.
Ráno vstávali, kedy sa ktorá prvá zobudila. Budík nemali, len v začmudenej tmavej kuchyni viseli staré hodiny na kľúčik. Niekedy im namiesto budíka zatrúbil šofér autobusu, keď viezol robotníkov na rannú smenu. Pri Marimkinom domčeku spomalil, trikrát pritlačil na klaksón, a keď sa v domčeku rozsvietilo, pohol sa ďalej. Ak nie, ešte raz ťahavo zatrúbil. Niektorí robotníci, trúbením vyrušení zo sladkého dospávania v autobuse, šomrali, iní tri ženy zakaždým poľutovali: “Chudinky, ani na budík nemajú!”
Brožovaná vazba
