CESTA DO RAMSESU

Karol sa po krátkej chôdzi dostal do malého hostinca, ktorý bol vlastne iba malou konečnou stanicou newyorských dopravcov, a keďže sa zriedkakedy používal ako nocľaháreň, Karol si žiadal najlacnejšie lôžko, aké tu majú, lebo si myslel, že musí hneď' začať šetriť. Hostinský vyhovel jeho požiadavke a takým pokynom, akoby bol Karol jeho zamestnancom, mu naznačil, aby išiel hore schodmi, kde sa ho ujala rozstrapatená stará baba. Bola mrzutá, že ju vyrušil zo spánku, takmer ho ani nepočúvala, len ho ustavične napomínala, aby šiel potichu, zaviedla ho do izby, ešte raz na neho dýchla: "Pst!" a zavrela za ním dvere. Bola tam taká tma, že Karolovi nebolo hneď jasné, či sú záclony zatiahnuté, alebo či sú v izbe vôbec oblaky; napokon si všimol malú zastretú medzeru, odtiahol z nej záves a dnu vniklo trochu svetla. V izbe boli dve postele, ale obe už boli obsadené. Karol videl, že tam tvrdo spia dvaja mladí ľudia, ale dôveryhodne nevyzerali už preto, že z neznámych príčin spali v šatách; jeden mal dokonca obuté čižmy. Vo chvíli, keď Karol odokryl okienko, jeden zo spáčov trochu zdvíhal ruky aj nohy, nad čím sa Karol, napriek svojim starostiam, v duchu zasmial. Odhliadnuc od toho, že tu nebola ani pohovka, ani diván, čoskoro si uvedomil, že tak či tak tu nemôže spať, lebo nesmie vystavovať nebezpečenstvu svoj znovuzískaný kufor ani peniaze, ktoré má pri sebe. Nechcel však odísť, lebo si netrúfal prejsť popri chyžnej a hostinskom a zase opustiť dom. Napokon mu tu azda nehrozí väčšie nebezpečenstvo ako na hradskej. Samozrejme, bolo nápadné, že v celej izbe neobjavil ani jediný kus batožiny, pokiaľ sa to v pološere dalo s istotou zistiť. Ale tí dvaja mladí ľudia sú možno a s najväčšou pravdepodobnosťou tunajší sluhovia, ktorí musia kvôli hosťom zavčasu vstávať, a preto spi a v šatách. V tom prípade to rozhodne nie je nejaká zvláštna česť, spať s nimi v jednej izbe, ale na druhej strane to je menej nebezpečné. Lenže kým to nie je celkom isté, rozhodne sa nemôže uložiť k spánku. ...