Bez mučenia priznávam, že súčasná slovenská literatúra ma skôr obchádza, ale každý rok pri vyhlásení finalistov Anasoft Litery podrobne skúmam najlepšiu desiatku, či ma tam niečo zaujme. Tento rok to boli až dve knihy a prvou z nich je Eklektik bastard.
Je to taká nie príliš hrubá brožúrka so špecifickou sazdbou (veľkým písmom a malými okrajmi) a textom prekladaným s čiernobielym komiksom. Samotnou grafikou dáva autorka najavo, že má u prdele nejaké očakávania, podobne ako postavy jej poviedok akékoľvek očakávania druhých ľudí.
Ak žijete v Bratislave, máte okolo tridsiatky a pracujete v korporáte, veľmi pravdepodobne sa v knihe nájdete. Alebo v nej nájdete typy ľudí, z akých sa smejete/plačete/nechápete. Štýlom sa to podobá odpočutým rozhovorom z bratislavskej kaviarne/krčmy/električky – je to surové, necenzurované, realistické, vulgárne, a do finále Anasoft litery sa to pravdepodobne dostalo ako nejaká generačná výpoveď. Problém je, že bratislavské ženy okolo tridsiatky nie sú celá generácia a aby nejaká kniha takto fungovala, malo by sa s ňou vedieť stotožniť oveľa viac ľudí. Čo veľmi neplatí, stačí sa pozrieť na ostatné love/hate recenzie.
Ja osobne na jednej strane oceňujem sviežu formu, ktorá vybočuje z bežného nudného priemeru, a tá prostorekosť mi neprekáža, sama som sa ale na knihe ani nebavila, ani na mňa žiadno nezapôsobila. Môj estetický zážitok je na úrovni blogu Troška troska a Facebooku Denník demotivovanej, takže tá druhá hviezdička je tam vlastne za odvahu.
Číst víc
