Proces reformy verejnej správy bezprostredne súvisí s transformačnými procesmi, ktoré nadviazali na zmenu politicko-ekonomicko-socialnej podstaty štátu.
Február 1948 poznamenal históriu obnoveného Československa radikálnou zmenou politickej orientácie. Táto sa začala formovať už pred tým, čo výrazne ovplyvnili výsledky 2. svetovej vojny, ako i snahyKomunistickej strany Československa (ďalej len KSČ) k orientácii na Sovietsky zväz. Tento proces vyvrcholil februárom 1948, kedy na základe výsledkov volieb sa do vlády dostali zástupcovia KSČ, ktorý využijúc vládnu krízu nastolili vládu s prosovietskou orientáciou. Tento stav bol zakotvený i v Ústave 9. mája, ktorú prijalo Zákonodarné zhromaždenie ČSR ako ústavný zákon č. 150/1948 Zb. V článku XII. ods. 1 cit.: „Hospodárska sústava Československej republiky je založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva; na vlastníctve pôdy podľa zásady.... „. Takto zadefinované vzťahy k výrobným prostriedkom mohli umožniť dokončenie znárodňovacieho procesu.
Zmenu politického režimu v roku 1989 bolo preto potrebné začať opačným procesom – zmenou vlastníckych vzťahov, t.j. privatizáciou národného majetku, „...ktorý je vo vlastníctve všetkého ľudu“ – (viď. čl. 8 ods. 1 Ústavy ČSSR č.100/1960 Zb.), a taktiež realizáciou reštitučných nárokov poškodených občanov t.j. navrátenie do pôvodného stavu.
Z hľadiska územno-správneho usporiadania na Slovensku sa proces orientoval najmä na zrušenie systému územnej verejnej správy, reprezentovanej sústavou národných výborov miestnej štátnej správy, prestavbu územného členenia, utváranie právnych a ekonomických predpokladov na vznik reálnej územnej samosprávy na obecnej a rozpočtovej úrovni. Rozsiahle zmeny nastali najmä v oblasti sociálnej práce (sociálne poisťovne, zrušenie okresných úradov, zmena v organizácii odborov sociálnych vecí a úradov práce - vznik úradov práce sociálnych vecí a rodiny, vznik vyšších územných celkov, vznik vyšších územných celkov a iné.). V dôsledku toho sa často stretávame u študentov i odborníkov v praxi s nedostatočnou informovanosťou o jej súčasnom fungovaní a pôsobnosti.
Poznanie jednotlivých organizácií, subjektov a inštitúcií, ktoré vykonávajú sociálne činnosti je základným predpokladom pre úspešné postupy orientované v prospech klienta. Tento predpoklad sa dotýka najmä študentov sociálnej práce ale aj odborníkov, ktorí sú odkázaní na spoluprácu viacerých kolegov pôsobiacich v iných sociálnych inštitúciách. Potrebujú sa zoznámiť s niektorými súčasťami sociálnej politiky, legislatívnymi predpismi a činnosťami, ktoré vytvárajú predpoklad účinnej sociálnej pomoci a sociálneho zabezpečenia.
Aktuálnosť druhého prepracovaného vydania publikácie podporuje aj fakt, že napriek existujúcej legislatíve a organizačnej výstavbe sociálnych inštitúcií je pri realizovaní sociálnych činností veľa nejasností, ktoré súvisia s neujasnenými kompetenciami, nedostatočnými vedomosťami a zručnosťami jednotlivých aktérov.
Tvorcovia publikácie pracovali niekoľko rokov v rôznych subjektoch verejnej správy od okresných úradov, cez magistrát, samosprávny kraj až po ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.
Uvedené skutočnosti boli hlavné dôvody, prečo sme sa rozhodli pre stručné spracovanie tejto problematiky aj napriek tomu, že si uvedomujeme neustále zmeny, ktoré prebiehajú najmä v súvislosti s prenosom kompetencií zo štátu na samosprávu.
Táto publikácia si preto kladie za ciel prehľadne uviesť do tejto problematiky každého, kto sa chce zorientovať v sociálnej práci vo verejnej správe (nazývanej aj verejnej sociálnej správe). V závere každej časti sú uvedené kontrolné otázky, ktoré napomôžu lepšej koncentrácii základných vedomostí z danej problematiky. Budeme radi, keď predkladaná publikácia poslúži odborníkom v praxi, ale najmä študentom sociálnej práce v predmetoch, ako sú sociálna správa alebo sociálna práca vo verejnej správe, prípadne v predmetoch teória sociálnej práce a sociálna politika.
autori
