Počas susedstva Osmanskej ríše a Uhorska dochádzalo aj k vzájomnému ovplyvňovaniu vo viacerých sférach života, ba dokonca aj k vytvoreniu spoločného systému pravidiel v osmansko-uhorskom pohraničí, ktorý v mnohých ohľadoch dodržiavali a akceptovali obe strany. Tieto pravidlá sa týkali viacerých aspektov života na území kondomínia, t. j. dvojitého panstva Uhrov a Osmanov. Na ich základe fungoval aj osmansko-uhorský obchod so zajatcami, ktorý bol súčasťou každodenného života v pohraničí. Hoci si väčšina uhorských zajatcov vybrala najschodnejšiu cestu oslobodenia v podobe uhradenia výkupného, niektorí jednotlivci si zvolili alternatívu prestupu k „nepriateľovi“ a v niektorých prípadoch aj konverziu. K Osmanom sa však mohli pridať nielen násilne odvlečení, ale existovali aj zriedkavé prípady dobrovoľného prestupu na nepriateľskú stranu. Samozrejme, habsburská mocnosť a uhorské inštitúcie hodnotili takéto prestupy negatívne, rovnako ako nedovolenú spoluprácu pôvodného uhorského obyvateľstva s Osmanmi. Za odsúdeniahodné sa považovali činnosti, ktoré mohli potenciálne poškodiť Uhorské kráľovstvo. K spolupráci Uhrov s Osmanmi však dochádzalo aj počas „veľkého“ vojensko-politického pohybu v krajine, napríklad počas stavovských povstaní. Uhorské a habsburské inštitúcie postupne začali vydávať zákony trestajúce „turecké priateľstvo“, nedovolenú spoluprácu s Osmanmi a renegátstvo. Monografia je venovaná zbehom, renegátom a domnelým, resp. reálnym deliktom. Čitateľ spozná z dobových prameňov viacero napínavých príbehov jednotlivcov, aj prípady nepodložených obvinení, ako aj záznamy o reálnej spolupráci Uhrov s Osmanmi. Text je doplnený slovníkom osmansko-tureckých a tureckých termínov.
