Marakéš. Šicke me naše

Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. (Václav Pankovčín)
Prvý zväzok súborného diela predčasne zosnulého talentovaného autora Václava Pankovčína obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré mu vyšli v prvých dvoch knihách „Asi som neprišiel len tak“ a „Marakéš“. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti.

„Prípoviedka nie je poviedka. Je kratšia, niekedy poučnejšia a občas aj zábavnejšia ako poviedka. Prípoviedka je vlastne len jeden zo stovky príbehov, ktoré vám vyrozpráva žena z Marakéša na ulici; v tomto prípade baba Peťová. Keďže nemá čas, príbeh maximálne zostruční a na poslednú vetu nadviaže ďalší príbeh. Už dve hodiny sa ponáhľa do obchodu, na záhumienok okopávať zemiaky alebo repu, alebo ide s čerstvo vypratou bielizňou na rieku Udavu, kde ju chce vyplákať; ale ešte ďalšie dve hodiny vám bude rozprávať, čo je v Marakéši nové alebo čo sa tam kedysi stalo. A práve tento štýl rozprávania považujem za tú najdokonalejšiu literárnu kompozíciu, akú kedy človek vymyslel. A takú kompozíciu nevytvoril okrem žien z Marakéša hádam nikto na svete...“