Predmetom výskumu monografie je charakteristika južnostredoslovenského nárečia obce Lupoč, ležiacej v strednej oblasti Novohradu (severozápadne od Lučenca), ktorá zatiaľ nie je dialektologicky dostatočne preskúmaná. Pri spracovaní lupočského nárečia sa autorka opiera o vlastnú čiastočne aktívnu, ale prevažne pasívnu znalosť lupočského nárečia a o nahrávky autentických prehovorov. Súčasťou knihy je zbierka úsloví a povrávok a slovensko-lupočský slovník.
Problémom pri rozbore a triedení nárečových javov bol fakt, že nárečie vymiera spolu so svojimi používateľmi, rozdrobuje sa pod vplyvom spisovného jazyka a neodovzdáva sa mladej generácii. Ide teda o záchranný výskum, v rámci ktorého už nie je možné niektoré nárečové javy – fonetické či gramatické – doložiť spoľahlivým tvarom.
Cieľ monografie spočíva v definovaní svojbytných znakov nárečia, ktoré ho jednoznačne charakterizujú, teda v opise a výklade fonetických, morfologických a čiastočne aj lexikálnych a syntaktických znakov nárečia. Výklad postupuje od začlenenia nárečia do novohradských nárečí cez zvukovú stavbu, ohýbanie až po slovnú zásobu a skladbu. Najväčšia pozornosť sa venuje fonetickým a morfologickým javom a porovnávajú sa v kontraste so znakmi príbuzných či geograficky blízkych nárečí, teda zvolenského (detvianskeho, breznianskeho), gemerského, hontianskeho a pod.
Výsledkom úsilia autorky je na jednej strane relatívne podrobný opis nárečia eového typu (podľa najčastejšej témy slovies, napr. robeť, zgalamuťeť, otpri̯estraňeť), v ktorom poukazuje na zaujímavé hláskové a gramatické ustrojenie nárečia. Na druhej strane je to zbierka úsloví – prísloví, porekadiel, povrávok, prirovnaní, vyhrážok, prekáračiek, riekaniek, hádaniek a pod. a slovník lupočských lexikálnych jednotiek. Obsahuje asi 300 úsloví a krátkych, niektorých rýmovaných, folklórnych foriem a asi tisíc lexikálnych jednotiek – dialektizmov.
