...kto má rád komiksy, tak bude maximálne spokojný a určite si dokúpi ďalšiu radu tejto knihy , naozaj neoľutujete.

Nič nové pod slnkom

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Odysseus (2018) je posledný zo série “partnerských komiksov” ku trilógii noviel Vzpoura mozků. Na rozdiel od noviel, v prípade komiksov nemožno hovoriť o trilógii, pretože Vzpoura mozků (1977–9) a Galaxia (1984–6) vyšli pôvodne v časopise ABC s mnohoročným odstupom ako nezávislé a k ich spojeniu došlo až post factum v sérii noviel, čo sa nezaobišlo bez, ako hovoria bratia Angličania, nejakých tých glitches. Zakiaľ ku novelám Vzpoura mozků (2013) a Galaxia (2014) boli komiksy predlohou, v prípade Odyssea to bolo naopak – komiks nasledoval až po vydaní novely (2015). Long story short, neexistuje kontinuita medzi Odysseom a komiksom Vzpoura mozků a aj kontinuita s Galaxiou je násilná (na konci komiksu Galaxia všetci zachránení planéťania odlietajú s Petrom a Janom na Galaxii na Zem, v novele odlietajú iba Petr, Jan a Ma). V tomto prípade teda komiks priamo vychádza z novely a nadväzuje iba na sériu noviel.
O novele Odysseus som sa vyjadril, že obsahovala najviac nádejného materiálu, ale ho nedokázala využiť. Komiks má v tomto smere určité odlišnosti. V prípade Šorelových veľdiel je dôležité, že komiks nás izoluje od zmýšľania autora a tak sme mnohých, ako sa dnes zvykne hovoriť, kontroverzných názorov, súdov, myšlienok a reakcií postáv ( = autora) ušetrení. Ak sa autor po svojích kresťanských výlevoch z novely Vzpoura mozků v Galaxii a do istej miery aj v novele Odysseus – kde ich nahradil všeobecnejšou formou alt-right ideológie – miernil (v komiksoch Vzpoura mozků a Galaxia vďaka ich dátumu vzniku absentujú úplne), v úvode ku komiksu si ich opäť vychutnáme naplno a zistíme, že autor je posadnutý používaním mena Máří (porov. aj novelu Vzpoura mozků), prípadne polepšenými radodajkami či sociálnymi pracovníčkami všeobecne. Problém je, a dá sa mu vyhnúť prečítaním si hoci B. Ehrmana alebo O. A. Fundu, že Mária z Magdaly nie je totožná s polepšenou sociálnou pracovníčkou a naopak, pravdepodobne patrila ku sponzorom Džizsovho pôsobenia, inak povedané, Šorel nepozná ani to, čo skúša podsúvať (ako je u stúpencov alt-right také bežné, až sa z toho stalo sociologické klišé).
V úvode sa stretneme aj s ponosou epického subjektu, teda Bílka, že mu nie je tak celkom jasné, koľko má vlastne rokov. Nuž, toto je najmenší problém, pre každého funguje jeho palubný čas, ale ak som spomínal v recenzii k novele autorove problémy s časovou linkou, tak toto jasne potvrdzuje, že relativistika bola aj zostáva jednou z mnohých autorových osobných čiernych dier. To, samozrejme, nemusí byť pre „viac autora ako vedca“ problém – stačí neriešiť témy, v ktorých sa nevyznám, že jo.
Ale späť k veci. Komiks aj novela tentoraz zdieľajú zhodný príbeh s rovnakými motívmi. Galaxia sa vracia na Zem po pomoc pre planétu Jiř. Podivuhodné je – čo som zabudol v recenzii novely vypichnúť a zdžubať – že čierna, vlastne červia diera sa správa akosi „jednocestne“, akoby do nej materiál „padal“ iba z „našej“ strany (presne ten materiál, ktorý chcú v novele Jiřania využiť na insekticídny Armageddon). Po prelete narazíme, na rozdiel od novely, na konzistentné vysvetlenie, prečo sa rozhodli použiť počas skoku (vlastne skokov) „skokový stabilizátor“ (v novele sa – menej logicky – nazýval „stimulátor“). Zakiaľ v novele prvý skok bol nelogicky kamsi „za Mliečnu dráhu“, tu je nahradený logickým skokom na hranice slnečnej sústavy. Zostáva však na hlavu padnutá predstava pásu asteroidov ako šutra na šutri a ako bonus je lokalizovaný aj za dráhou Jupitera. Tým nezmysly nekončia, lebo druhý skok – počas ktorého si stabilizátor už šľahli obaja boys – uskutočnili cez slnečnú sústavu smerom k Zemi resp. iba k Jupiteru (a medzi ním a Marsom je reálny pás asteroidov, ktorý v Šorelovom svete absentuje), doslova pár zbytočných svetelných minút. Naivná pozemská story o vynorení sa v stredoveku a záchrane „čarodejnice“ zostáva, spolu s jej uložením do hibernácie a zabudnutím navždy a Bílkom neschopným vysloviť latinský názov baktérie moru. Pozoruhodné je, že smerom späť k červej diere stačil jeden skok, napriek – napríklad – takmer nepreniknuteľnému pásu asteroidov. Ďalej pokračujeme z novely známym smerom až do onoho záchvatu abrahamického patriarchalizmu, že Ma má zostať doma a kotiť džamóre. Zakiaľ v novele tento incident vyprovokoval naše hrdličky k prvej medziplanetárnej súloži, v tomto prípade sa nielen dozvedáme, že už sa stalo, ale že už aj vie, že je „v tom“. Ani v novele nebolo jasné, kde na to mohli nabrať čas, tuná je alternatívna embryológia ešte zjavnejšou. Poteší aspoň vynechanie úchylnej predstavy o meteoricko-insekticídnom Armageddone. Galaxia opäť odlieta overiť hypotézu o závislosti časového posunu od hmotnosti telesa, ktoré sa presunulo červou dierou. Keďže táto hypotéza je rovnako nedomyslená ako v novele, dopadne rovnako.
Po prelete späť do „nášho“ vesmíru sa opäť stretávame s alternatívnou fyziológiou videnia v podaní Ma. Predstava, že by videla státisíce km vzdialenú kozmickú loď Prométheus na displeji, je však ešte absurdnejšia ako možnosť jej zbadania cez okno (v novele). Od tohto momentu už dej viacmenej kopíruje novelu, akurát pri stretnutí s kapitánom Viktorom nadobudnete pocit, že ste stretli Divousa z Vikinga Vika. Alebo Chewbaccu. Stretnete hliadku „klonu“ (sranda je, že alt-right zhnusenie je v komikse ešte nepochopiteľnejšie, lebo z kresby ani nezistíte, že existujú aj „klonice“), pás asteroidov sa zrazu správne nachádza tam, kde by sme ho čakali, ale zasa má „nepriepustnú“ formu, na Zemi stretnete Kornélia aj „otca“ Flora, ktorý je napokon úplne rovnako rozladený vývojom ako jeho prozaická verzia a dospievame ku zhodnému koncu.
Keďže ide o komiks, máme tu ešte druhú zložku, Petráčkove kresby. Napriek všetkým pokrokom treba konštatovať, že jeho kresba je menej konzistentná ako bola Kobíkova v pôvodných dvoch (vtedy nesúvisiacich) komiksoch – stačí si porovnať Johanku na stredovekej ulici s tou mrochtou na lodi, niekoľko rôznych vtelení Ma a Evy alebo tučnastú So so ksichtom východniarskej sedlane po akciovom botoxe. Takisto zabudol, že medzi klonmi boli nejaké pohlavné rozdiely (to už je lepšia Kociánova ilustrácia v novele).
Na záver sa vraciame k tomu, čo sme už v súvislosti s Šorelovými komiksami napísali – prehrešky voči hard sci-fi kritériám sú odpustiteľnejšie (môžeme ich nazvať „komiksová skratka“) a do istej miery sme izolovaní od autorových myšlienkových pochodov, ktoré korelujú skôr s 19. ako 21. storočím. Táto „istá miera“ však končí tam, kde nahradil všeobecný alt-right novely návratom kresťo motívov. Na druhej strane vďaka „komksovej skratke“ úplne absentujú svetlé momenty knihy – teda motívy hodné pozornosti, ktoré však autor nerozvinul, alebo v mene svojho presvedčenia priamo zarezal. Záverečné hodnotenie je preto viacmenej zhodné s hodnotením novely, resp. tesne pod ňou.

Najdlhšie recenzie bývajú na najväčšie dreky

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Posledná časť trilógie Vzpoura mozků nevychádza – na rozdiel od predošlých častí – z existujúceho komiksu, ale vyšla zhruba 3 roky pred rovnomenným komiksom. Na rozdiel od Galaxie (2014) – ktorá nasleduje s určitým časovým odstupom od prvého dielu Vzpoura mozků (2013) – Odysseus (2015) priamo naväzuje na dianie, ukončujúce príbeh druhého dielu. Kniha ani inak nenecháva nikoho na pochybách, že ide o pokračovanie obidvoch predošlých dielov – ako rozsiahlym aparátom poznámok pod čiarou, obsahujúcim odkazy na predchádzajúce dianie, tak aj prapodivnými zvýrazňovacími postupmi pomocou kurzívy a kapitálok. Že ide o manieru bez logiky, je vidno už z toho, že meno lode Galaxia býva zvýrazňované obidvomi spôsobmi.
Za (opäť) rok od vydania Galaxie sa autor (opäť) nesnažil dovzdelať vo svojich slabých oblastiach a tak sa stretávame s nesmiernym množstvom alternatívnych faktov. AI sa stále správa iracionálne a vrcholným kúskom počítača (ktorý autor stále nazýva robotom) je psychické zrútenie. Vyhľadávanie informácií v počítači prebieha postupom pripomínajúcim písanie databázových dotazov namiesto užívateľsky priateľského rozhrania – pozná autor vôbec Google? V rámci alternatívnej astronómie sa opäť stretávame s pásmom asteroidov ako oblasťou, kde musíte kľučkovať medzi natesno usporiadanými šutrami a v ktorej treba nejakým spôsobom udržiavať koridory, o možnosti voľným okom vidieť vlastne z okna naraz niekoľko planét slnečnej sústavy alebo detaily vzdialených objektov nehovoriac. Alternatívna navigácia má v knihe množstvo podôb: hmlovinu o rozmere zhruba 0,15 svetelného roku prejdú podsvetelnou rýchlosťou v priebehu… predpokladám hodín (autor zjavne netuší, aká vzdialenosť je 1 parsek) a v tomto kontexte silne preceňuje možnosti diaľkového prieskumu – žiadny signál (napr. radarový impulz) by sa spoza takejto hmloviny, pochopiteľne, nemohol vrátiť skôr ako za 0,3 roka. Táto jeho tendencia je zjavná pri popise, ako vidieť voľným okom orbitálne stanice či Odyssea na tisíce či milióny km. Pri pristávaní na Zemi použil autor síce správne pojem nízka obežná dráha (LEO), ale jedným dychom spomenul možnosť zvoliť si v rámci LEO aj geostacionárnu dráhu. Tá sa však nachádza vo výške 36 000 km a povedané slovami klasika, LEO vyzerá inak. Z neznámych príčin cesta zo stredu Galaxie prebieha nie priamym skokom k slnečnej sústave, ale skokom „za Mliečnu dráhu“ (je si autor vedomý, že Mliečna dráha je synonymum pre našu galaxiu?), teda do väčšej vzdialenosti, ako treba, a následným skokom k Slnku. Alternatívna environmentalistika stále trvá na tom, že je ekonomicky a environmentálne priechodné ťažiť a vyrábať mimo Zem, ako keby kozmická doprava nemala enormné energetické nároky a nezanedbateľnú environmentálnu stopu. Podobne nezmyselnou je vízia Zeme ako akejsi „zelenej záhrady“ bez klimatických rozdielov – autorovi zjavne nedochádza, že by to bolo za cenu likvidácie väčšiny ekosystémov a na ne naviazaných druhov (pripomeňme si, že podobná situácia – masový súhlas, a to vraj aj vedcov, so zriadením robotieho „energetického poľa“ okolo Zeme v prvej časti Vzpoury mozků, tiež vznikla na základe toho, že pozemšťanom prišla neexistencia klimatických zón ako „dobrý nápad“). Stretneme sa aj s alternatívnou lingvistikou – v priebehu návratu na Jiř vysiela Ma správu v „jej jazyku“, ktorý sa „napodiv“ (ja sa už nečudujem ničomu) vôbec nepodobá na jazyk obsahujúci kratučké mená (Ma, Ru, An, Al, …), druhové mená (mongo, …) a už vôbec nie názov planéty Jiř. Takú prkotinu, že Ma zrazu hovorí… česky? … po nejakých … dvoch? … dňoch spoločného letu už len spomeniem do počtu.
Rovnako pretrvávajú nedôslednosti v rozprávaní. Posádka stále vypúšťa užitočné látky (atmosféru, hibernačný plyn) mimo lode (hoci na konci Galaxie sa zdalo, že autor pochopil, že tudy cesta nevede). Počet zachránených planéťanov sa medzi Galaxiou a Odysseom zvýšil zázračne o 20. Mýli si podzvukovú rýchlosť (vo vákuu) s podsvetelnou. Palubný počítač Odyssea sa zrazu volá Oskar a nie Adam („partnerský“ počítač Evy z Petrovho Prométhea – Oskar bol hlavný počítač Galaxie zničený pri jej záhadnej nehode). Po prvom návrate do našej sústavy očakávajú colníkov, akoby nebola populácia planéty zredukovaná robotmi na jedno územie, zlomkový počet a pod právomoc jedinej celosvetovej vlády, čiže nejakí colníci stratili zmysel. Ako deus ex machina sa v závere kapitoly zjaví siahodlhá meditácia o tom, kto a či má užiť skokový stimulátor, preparát, ktorý má umožniť absolvovanie nadsvetelného skoku bez hibernácie. Problémov v tejto pasáži je hneď niekoľko: po prvé, vôbec sa nedozviete, prečo vlastne by niekto mal absolvovať skok v bdelom stave. Po druhé, za nesmierne prostriedky vycvičený lietajúci personál na lodi za ešte nesmiernejšie prostriedky je tak „dobre“ vyškolený (ale s tým sme sa už stretli na viacerých miestach), že ani nevedia, ako sa daný preparát volá a ako či kedy sa má použiť (pripomínam, že vybraní členovia posádok ISS majú napr. aj základný kurz zubariny v bezváhovom stave). Navyše sa nám autor snaží nahovoriť, že ide o akýsi nevyskúšaný preparát bez záruky funkčnosti a veleinteleguán Jan sa o ňom, ako správny dezolát, vyjadruje ako o „sajrajte“. A toto niekto vydá ako SCI-fi, hej? Niekomu sa nemusí páčiť, že aj relatívne detskú sci-fi posudzujem z hľadiska hard sci-fi, lenže neblahou skutočnosťou je, že pre mnohých ľudí predstavujú „moudra“ z tejto literatúry a komiksov jediné „vedecké poznatky“, s ktorými sa stretnú, kým niekedy v puberte vzdajú čítanie úplne – a po zvyšok života s nimi narábajú ako s realitou (alebo reálnou možnosťou). Že výber posádky bol dosť problematický sa opäť ukáže vo chvíli, kedy Jan nebude vedieť vysloviť počas prvého pristátia na Zemi ani názov Yersinia pestis (iróniou je, že v pôvodnom komikse bol Jan biológ). Napokon, zakiaľ v Galaxii v rámci prechodne objaveného startrekovského princípu nezasahovania Petr s Janom odhovárajú planéťanov od genocídy formidov (sranda, pre mongov a sangov sa originálne pomenovanie našlo, v mene formidov zaznieva neoriginálne latinské Formica) vzhľadom na ich evolvujúcu inteligenciu, v Odysseovi bez ďalšieho zdôvodnenia plánujú planéťania formidov, a vlastne celý ekosystém planéty, preorať – v rámci alternatívnej ekológie – použitím asteroidov vylietavajúcich z červej diery ako munície. Takáto planetárna genocída totiž autorovi pripadá lepšia, ako použitie akejsi „chémie“, napr. selektívnych insekticídov. Výskytom „ľudového“ konceptu „hnusná chémia“ versus akási mýtická „dobrá nechémia“ sa dostávame k založeniu žánru antisci-fi, teda antivedu propagujúcej spisby zasadenej pre väčšiu chrumkavosť do vesmírnych kulís.
Prvá návšteva Zeme nie je ani tak zaujímavá časovým posunom, ako tým, že sa počas nej zrodí jedna zo základných rozprávačských chýb. Ak umiestnim na scénu nejakú rekvizitu, tak ju mám v príbehu aj použiť – boys takto zachránia pred upálením miestne dievča obvinené zo zavinenia epidémie, len aby ju umiestnili do hibernačnej kóje a zabudli ju tam navždy (keď kniha skončí, baba je stále v hibernácii). O pár hodín palubného času po návrate za červiu dieru zistíme, že problém s pamäťou opäť navštívili aj autora, keď mongov premenuje na songov. Že posádka naozaj trpí Alzheimerom, zistíme pri druhom návrate na Zem: kým prvý raz si overili dátum pomocou postavenia hviezd, pri druhej návšteve ich to ani nenapadlo. Neuveriteľná je aj prechádzka v kožuchu navlečenom na ťažký skafander, pričom okoloidúcim docvakne, že niečo nie je s kostolným (doslova) poriadkom až po aktivácii ochrancu. Pokus čokoľvek vysvetľovať mníchovi zo 14. storočia všetkým rozprávačským chucpe už len nasadí korunu.
Po odchode zo Zeme napadá Petra pracovná hypotéza, že časový posun by mohol súvisieť s rozdielnou hmotnosťou sústavy, ktorá preletí červou dierou. Úvaha by to bola zaujímavá, ale je nekonzistentná – skúste si vypísať, k akému časovému posunu došlo pri ako veľkom zmenšení/zmenšení hmotnosti objektu, ktorý dierou prešiel. Vracajú sa na Jiř, kde uplynul dlhší čas (okolo 30 rokov) do pomerne dosť rozdielnej situácie, pričom si opäť uvedomíme, že práca s časovou linkou autorovi spôsobuje zjavné problémy. A to vcelku veselým spôsobom: v rámci Ruovho záchvatu abrahamického patriarchalizmu naštvaná Ma s Janom spáchali prvú medziplanetárnu súlož a po zhruba 2 dňoch (autor v knihe udáva časové údaje) palubného času už vedela, že je tehotná. Holt alternatívna gynekológia. Po tomto trochu problematickom intermezze sa vracajú červou dierou späť už s celým súlodím Galaxie a skoro okamžite nachádzajú strateného Odyssea – sesterskú loď Prométhea, ktorá mala preskúmať centrum galaxie, pričom sa stretávame s alternatívnou fyziológiou, keď Ma zbadá Odyssea obyčajným oknom na vzdialenosť státisícov km. Ak vezmeme do úvahy, že Galaxia mala 2 km a Odyssea napratali do nákladového priestoru, na otázku, či to je možné, si odpovie každý sám aj bez ďalšieho výpočtu. A tak sa posádka rozrastá o ďalších zhruba 100 ľuďov (pričom zobudia iba veliteľa Viktora). V tomto kontexte je opäť pozoruhodné, že ako malý Odysseus, tak obrovská Galaxia boli určené pre stočlennú posádku, na druhej strane Odysseus je zhruba rovnako veľký ako Prométheus, ktorý mal posádku iba 6 ľudí…
V šorelovkách zjavne platí, že na Zem sa nemáte pokúšať vracať. Čo príchod, to problém. Ocitáme sa v nešpecifikovanej budúcnosti, situácia sa však nápadne podobá na chvíle, keď sa k Zemi blížil Prométheus. Tentokrát však Zem ovládajú klony vraj jediného človeka, ktorými bolo v podstate 1:1 postupne nahrádzané ľudstvo, ktoré sa akosi… ehm… rozhodlo… vymrieť? V každom prípade, maličká prežívajúca kolónia ešte existuje, ale jej dni sú aj napriek starostlivosti „klonu“ viacmenej spočítané.
V tomto bode si uvedomíte, že ak autorovi niečo celkom ide, je to vykrádanie iných autorov. Klonom obývajúcim Zem upiera individualitu, zato im priznáva telepatické schopnosti, jednotné vedomie a slepú poslušnosť otcovi Florovi. Navyše nepoužíva množné číslo klony, ale pomnožné klon. Som sám, komu z toho okato zaznieva We are Borg zo Star Treku? Samozrejme, podobnosť tým nekončí, ako o tom vypovedajú mená typu Seven of Nine. Ďalšou stopou Star Treku, parafrázujúc Rádža Kutrapálího, je aj to, že mimozemšťanky majú zaujímavé orgány na tých istých miestach ako pozemšťanky. Silná styčná plocha je tu aj s Margaret Atwoodovou a Príbehom služobníčky, akurát že autor, hnaný svojím svetonázorom, zastáva „umiernenú“ pozíciu protistrany. Konkrétne, že prvoradou úlohou ženy je rodiť veľa potomkov a jej „sloboda voľby“ spočíva v tom, že si môže vybrať, kto ju navalaší. Prvý raz sa s týmto pohľadom stretávame na planéte Jiř, kde sa pokúšajú donútiť Ma zostať za účelom množenia, potom sa prenáša aj na Zem, kde sa vraj ľudstvo „vyčerpalo“, „zdegenerovalo“ a prestalo sa rozmnožovať. A tým sa dostávame k návratu náboženských motívov (po tom, čo sa v Galaxii trochu – predpokladám, že na niečie odporúčanie – miernil) a alt-right ideológie. Autor nás nimi ovalí hneď na začiatku druhej kapitoly „filozofickou“ vložkou na úrovni dedinského farára vykladajúceho Genesis, za ktorou nasleduje troška tradičného abrahamického paternalizmu o „vydesenom dievčati“ ktoré „začína ľutovať svoje rozhodnutie“. Abrahamická mizogýnia vybuble pred našimi očami vo chvíli, kedy na palubu Galaxie vstúpi skupinka klonov vrátane „ženy“ (hoci vraj „klon“ je v skutočnosti bezpohlavný), ktorú popisuje ako „hunského bojovníka“ a asi nebudem sám, kto má pocit, že sa snaží evokovať predstavu „mužatka – feministka – lesba = bleee“. Naši kozmonauti sa namiesto kladenia normálnych otázok uchyľujú k rozhorčeným výtryskom typu „ten chlap snad šoustá sám se sebou“ a „co to může být za život, když už ženský nejsou k ničemu“ (ako vravím, už od Vzpoury mozků sú ženy len na rozmnožovanie) a chcú „urobiť poriadok“ v štýle stúpencov QAnonu, talibanu a kotlieb. Aké-také detaily sa dozvedia priamo od jedného zo zostávajúcich „normálnych“ ľudí, ako aj od samotného otca Flora (resp. jeho počítačovej inkarnácie). Long story short, so Zemou to vzdajú a vracajú sa za červiu dieru.
Smutné je, že kniha je plná nevyužitých príležitostí. Tému súvisu časových posunov so zmenami hmotnosti sústavy prelietajúcej červou dierou sme už spomenuli. Nebolo vynaložené vôbec žiadne úsilie objasniť havárie či Galaxie, alebo Odyssea. Namiesto abrahamického zhnusenia slobodným rozhodovaním jednotlivca o svojej reprodukcii sa dalo zaoberať populačnou dynamikou vo vzťahu k optimálnej populácii planéty. Namiesto vynucovania povinnosti rodiť veľa detí sa dal riešiť problém, ako obnoviť populáciu z malého vstupného genetického poolu (eliminácia rizík inbreedingu). To by ale autor musel vedieť, že klon je presná genetická kópia, možno by potom pochopil, že tým sa vylučuje vývoj v zmysle evolúcie a ak sa „klon“ „militarizoval“, ide o – div divúci – slobodné (akokoľvek nesprávne) rozhodovanie jeho jednotlivcov. Čo je tak trochu v rozpore s jednotným vedomím aj základnou logikou – „militarizácia“ zameraná na hŕstku vymierajúcich „normálnych“ ľudí? A načo, keď stačí proste počkať? Mimochodom, autor coby kresťan si neobťažoval naštudovať ani len to, ako sa napríklad katolícka teológia stavia napr. k problematike klonovania (ľudský klon je pre nich nie menejcenný „živý stroj“, ale ho, naopak, považujú za „plného človeka“, aj keď ide len o pár buniek – teda presne opačne, ako to svojím prostým pohľadom vidí autor!).
Vo všetkom tom chaose sa napokon posádka vracia na Jiř, a to – hoci s naloženým Odysseom sa musela významne zvýšiť hmotnosť sústavy – podľa všetkých príznakov do správneho času. No čo už, nie je to zďaleka jediná neuveriteľná vec v celej knihe…
Z celého cyklu Vzpoura mozků mi zabrala táto recenzia najviac času a znakov. Odysseus obsahoval najviac zaujímavého materiálu, ale autor ju dokázal zabiť na toľkých úrovniach, že napriek tomuto potenciálu ju musím hodnotiť najhoršie. A nie, kniha nie je vhodná pre pubertálne deti, ak z nich nechcete mať altrighťákov.

Pekný deň, pán Erik, máte pravdu. Ide vlastne o iné dielo. Vzťah medzi titulmi sme teda zrušili :)

@Martina Pálešová - to ale nie je iný formát toho istého titulu, to je iný titul - iné dielo per se. (Rovnako stredoveký hrdinský epos Nibelungenlied - Pieseň o Nibelungoch - nezaradíme do jednej klietky s Wagnerovým cyklom opier Der Ring des Nibelungen.)

Pekný deň, pán Erik, obe recenzie sú na rovnakom mieste, pretože komiks aj novela sú prepojené v časti "Všetky formáty tohto titulu" (tu sa môžete prekliknúť aj na e-knihu). Pri niektorých recenziách je uvedené "Recenzia z vydania z roku 2018", aby sa odlíšilo, pri ktorom titule boli recenzie zverejnené.

... vie mi niekto vysvetliť, prečo sa táto recenzia NOVELY objavila pod KOMIKSOM?
(Nie že by boli tie recenzie príliš rozdielne...)

Klasika

Stará dobrá klasika pre milovníkov komiksov od Šorela... najmä pre staršie ročníky, ktoré fičali na časopise ABC

329 Kč

Beletrie

Naučná a odborná

Pro děti a mládež

Životopisy a reportáže

Kuchařky

Učebnice a slovníky

Náboženství a ezoterika

Mapy a cestování

Cizojazyčná literatura

Top autoři

Top série

Dárkové poukázky

Věcičky od Martinusu

Káva, čaj a dobroty

Hrnečky a lahve

Papírnictví

Zápisníky a kalendáře

Hudba

LP desky

Filmy

Puzzle

Vzpoura mozků: Odysseus

komiks

Další knižní vydání

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat knihy na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o knize

Pokračování legendárního komixu Vzpoura mozků.

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Hodnocení

Čtenářské recenze

Nakladatelství XYZ