Názor čitateľa
Spisovateľka Ruth, ktorá už roky trpí pisateľským blokom, nájde na pláži malého ostrova s poetickým názvom Desolation Sound (Kanada) igelitovú tašku so zaujímavým obsahom. Vo vnútri igelitky sa ukrýva starostlivo zabalená desiatová krabička so starými vojenskými hodinkami a kniha Marcela Prousta Hľadanie strateného času. Z knihy je však originálny iba obal, vo vnútri sú miesto stránok vložené listy, popísané drobným písmom. Ruth predpokladá, že nález patrí niektorej z množstva obetí tsunami v Japonsku v roku 2011 a doplavila ho vlna morských prúdov.
Kniha ukrýva denník japonskej dievčiny Nao. Nao sa s rodičmi pred pár mesiacmi (v jej denníkovej realite) presťahovala z Ameriky späť do rodného Japonska. Otec bol v Amerike programátorom počas zlatej éry internetu a po veľkej kríze prišla rodina o všetky peniaze a musia sa vrátiť späť do Japonska. Trinásťročná Nao, dušou a mentalitou Američanka, si v Japonsku nedokáže zvyknúť. Šikanovaná spolužiakmi, trpiaca nevydarenou samovraždou svojho otca, si začne písať denník. V denníku, podľa svojich slov, chce zachytiť život svojej prababičky Babi Džiko, múdrej zenovej mníšky, ktorá má stoštyri rokov a je podľa Nao jediným dospelým človekom, ktorého pozná.
Kniha je zaujímavá a v mnohých ohľadoch zvláštna. To, čo spočiatku začína ako dva nezávislé deje (Ruth v realite a Nao v denníku) sa rozrastá na deje tri (Naoina prababička Džiko) a nakoniec na štyri (Naoin prastrýko Haruki, letec za II.svetovej vojny).
Ťažko povedať, ktorá dejová línia bola pre mňa najzaujímavejšia a najpútavejšia. V každom prípade: postava Ruth ma najviac rozčuľovala - svojou pasivitou a submisivitou voči manželovi, príbeh Nao ma napĺňal súcitom a pochopením jej nešťastia a hlbokej lásky k svojmu otcovi a Babi Džiko sa mi páčila zo všetkého najviac, pretože k budhistickému "uvažovaniu" mám blízko.
Knižka u nás nepatrí práve k mainstreamovému žánru, ale určite poteší každého milovníka japonskej mentality a zváštností ich kultúry, prípadne milovníka zenového buhdizmu.
Číst víc
