Príbeh matky mimoriadne nadaného syna, ktorý svojim konaním zrútil jej predstavu o šťastnom rodinnom krbe s kŕdľom šantiacich vnúčat. Nádej na stretnutie sa so svojím milovaným... Číst víc
Vycházíme z průměrného údaje o rychlosti čtení 230 slov za minutu, od knihy ke knize a od čtenáře ke čtenáři se to však může lišit.
Príbeh matky mimoriadne nadaného syna, ktorý svojim konaním zrútil jej predstavu o šťastnom rodinnom krbe s kŕdľom šantiacich vnúčat. Nádej na stretnutie sa so svojím milovaným synom, dávala jej silu, aby uniesla kríž svojho utrpenia. Namiesto toho jej... Číst víc
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do 8 dní.
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do 8 dní.
Príbeh matky mimoriadne nadaného syna, ktorý svojim konaním zrútil jej predstavu o šťastnom rodinnom krbe s kŕdľom šantiacich vnúčat. Nádej na stretnutie sa so svojím milovaným synom, dávala jej silu, aby uniesla kríž svojho utrpenia. Namiesto toho jej polícia priniesla tú najkrutejšiu správu o jeho násilnom úmrtí.
Na dramatické hľadanie príčin násilnej smrti, hrobu a pozostalosti sa vybral brat nebohého až do Francúzskej Polynézie na ostrov Tahiti. Zistil, že žil sedemnásť rokov ako pustovník v horách v stane pod igelitovým prístreškom, kde po úspešnom výskume a vývoji vyrobil prototyp špeciálneho vaku pre postihnutých prírodnými katastrofami.
Situáciu skomplikovala zápletka matky s vydavateľom bestsellerov anonymného autora Maxima E Matkina, ktorý podľa jej zistenia bol práve jej stratený syn.
V závere knihy matka nachádza riešenie problému aj napriek tomu, že svoj názor na autorstvo nezmenila.
Túto knihu s dramatickým dejom a nádhernými plnofarebnými zábermi z Francúzskej Polynézie privítajú hlavne čitatelia, ktorí hľadajú pravé meno autora bestsellerov anonymného spisovateľa Maxima E Matkina.
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Hodnocení
4,0 / 5
18
1
1
3
4
Čtenářské recenze
Kamil Z.
Neověřený nákup
5
29.5.2015
Ak je to tak ako som to pochopil, tak zbohom rodina. Vynaložiť také obrovské úsilie, prečítať toľkokrát Matkinove knihy, urobiť z nich rozbor toho čo autorka v nich pozná, preciťovať po smrti jej syna všetky drzé a arogantné reakcie pána Hegera a Matkina a pritom sa nezblázniť, svedčí o silnej osobnosti matky, ktorá sa nemôže zmieriť s tým, ako klamú čitateľov. Kto im uverí – veď len to, že štyri roky bez odpovede čítali jej maily určené synovi svedčí o tom, že v tom niečo smrdí. To nie je chovanie slušných ľudí.
Letefant
Neověřený nákup
2
28.10.2018
Vyzerá to tak, že pani Matka toľko túžila po tom, aby jej syn napísal knihu, až si ju vysnila.
Mala som problém to dočítať, všade vidíte, ako sa topiaci slamky chytá a zúfalo sa snaží nájsť syna v spisovateľovi, ktorým nie je.
Súčasťou pátrania je aj cestopis Petrovho brata, čomu celkom nerozumiem.
Ľudmila
Neověřený nákup
3.6.2025
Šok po mnohých rokoch
Petra som spoznala na letnej brigáde pred nástupom na Mat-Fyz. Bol neskutočne inteligentný, príťažlivý a taký iný.... Zanechal vo mne hlbokú stopu. Veľmi zaujímavý chalan. Veľa sme sa rozprávali a tešila som sa, že sa stretneme v septembri v škole. Ale nenastúpil... Často som na neho myslela. Je mi naozaj veľmi ľúto, že už nie je medzi nami. Odpočívajú v pokoji, Peter.
Dotcom
Neověřený nákup
20.4.2019
Tak toto je sila
Nemôžem napísať nič iné, ako človek, čo ma za sebou absolvovanie lekárskej fakulty, ako to, že na knihe sú najdôležitejšie sivé stránky na konci, ktoré pojednávajú o schizofrénií. Rovnako sa mi páčil záver právničky. Tuto kniho som zhltol za dopoludnie. Prečítať ešte raz, tak začnem tvrdiť, že som pani Mária a nech mi to niekto poprie! Bude nasledovať taký slovný průjem, že uvidíte - vy NEVERIACI.
Jana Kuricová
Neověřený nákup
30.12.2018
Matkin hrob na Tahiti
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Matkin hrob na Tahiti
Knihu, s týmto záhadným názvom, som pred pár týždňami, dostala poštou ako dar. Vedela som, že príde, pretože ma moja veľmi dobrá priateľka poprosila o názor na udalosti v nej. Bohužiaľ, skôr som sa k nej nedostala ale cez Vianočné sviatky som sa pohodlne usadila a konečne začala čítať. Mám momentálne veľa nových kníh, ku ktorým som sa ešte nedostala, čo ma nesmierne mrzí, avšak táto musela prísť na rad ako prvá, pretože má v sebe okaz, posolstvo, rovnaké aké nosím vo svojom srdci aj ja. Je to bezhraničná materinská láska, neopísateľná bolesť po strate milovaného dieťaťa, neuveriteľná a nepremožiteľná sila milujúcej matky, intuícia, vnímanie a cítenie akým sú obdarené len matky.
V skratke, v tejto knihe opisuje autor, slovami aj písomnosťami matky, pani Márie Uhrovej, príbeh tragického osudu jej milovaného syna,Petra Uhra, ktorý v strachu o vlastný život, utiekol z rodného kraja, tisícky kilometrov ďaleko. Usídlil sa v divokej džungli na Tahiti, kde žil 17 rokov ako pustovník. Napriek tomu, dokázal v neľudských podmienkach žiť a najmä pracovať na splnení svojich snov. Nebudem ale zachádzať do podrobností jeho života v džungli, pretože tento príbeh má iný podtón.
Priznám sa, úprimne, že určité pasáže som si musela prečítať viackrát. Keď som knihu dočítala, ostala som zmätená. Na jednej strane obdivujem pani Máriu s akou neuveriteľnou silou a neochvejnou vierou v materinský inštinkt sa pustila do boja s veternými mlynmi, na druhej strane však, keďže som pred tromi rokmi tiež stratila syna, viem, čomu všetkému je schopná uveriť myseľ zlomenej a milujúcej matky. Preto som sa najprv rozhodla nevyjadrovať sa k tomuto príbehu. Nie preto, žeby som nemala vlatný názor. Dôvod je oveľa prozaickejší. Keďže som netušila, kde je skutočne pravda, nedovolila som si komentovať túto knihu. Pravdou je, že som knihy pána Matkina nikdy nečítala. Áno, počula aj čítala som o nich čosi, ale nie je to typ literatúry, ktorá by mi inklinovala. Každý z nás má rád niečo iné. Možno aj to je dôvod, prečo mi mnohé súvislosti nedochádzali hneď. Neviem ako písal kedysi, rovnako ako netuším, ako píše dnes. Keď som si však opätovne prečítala emailovú komunikáciu pani Márie Uhrovej so spomínaným autorom, musím jej dať v mnohom za pravdu. Rovnako ako ona, nechápem a neroumiem, prečo jej nikto nevyvrátil, hneď v začiatkoch, jej podozrenie, že práve pán Matkin bol jej syn. Je pre mňa nesmierne ťažké písať o tejto knihe, no jedno viem určite, verím intuícii milujúcej matky, zavrhujem pokrytectvo a priam až hyenizmus, akým sa k nej zachovali a nesmierne ju obdivujem za jej vnútornú silu a neochvejnú vieru.
Nech už je pravda ukrytá kdekoľvek, dodnes pani Márii, aby konečne našla pokoj a zmierenie, nikto neposkytol relevantné dôkazy, že sa mýli. Prečo, pýtam sa. Veď stačí tak málo. Jediné, o čo prosila, stretnúť sa osobne s „Matkinom“, porozprávať sa s ním a celú túto vec uzavrieť. Namiesto toho sa jej dostávalo urážok a výsmechu. Smutné. A pritom celé toto trápenie mohlo ukončiť jedno jediné stretnutie.
Neprináleží mi súdiť ale práve tí, čo kričia, že pani Mária klame alebo, že sa zo smútku zbláznila, neurobili nič, aby jej argumenty dostatočne vyvrátili. Pritom práve vydavateľ a pán „Mtakin“ – ten novodobý- mohli už dávno za celým týmto príbehom urobiť bodku, ovšem len v prípade, žeby sa pani Mária naozaj mýlila.
Čo môžem k tomuto ešte napísať na záver? Hoci som najprv ostala z tejto knihy zmätená, keďže argumenty a prístup opačnej strany v tejto knihe ma nepresvedčil o ich mätúcej pravde, verím žene – matke – ktorá nikdy nestratila svoju vieru a silu zdolať nemožné.
Mária, máš môj hlboký obdiv a úctu za všetko, čo pre svojho milovaného syna robíš, aj keď tu už nie je.
Zdenka Švábeková
Ověřený zákazník
4.12.2018
MATKIN HROB NA TAHITI
MATKIN HROB NA TAHITI
V jeden deň mi poštár doručil do kancelárie obálku s touto knihou. Od chvíle rozbalenia, sme spolu s kolegyňou prestali vnímať čas. Obe sme sa začítali do pútavo opisujúceho príbehu. Som matkou troch detí a kolegyňa je bezdetná, dva v tomto ohľade úplné protipóly. Pocitovo sme sa ale stotožnili.
„Takéto utrpenie a ponižovanie, by sme nechceli zažiť ani vo vo sne.“
Koľko sily dala táto žena do hľadania odpovedí a koľko poníženia sa jej dostalo. A všetko „iba“ pre lásku matky k synovi.
Nič nevyvrátilo logiku matky, ktorou argumentovala a nič neospravedlní človeka, ktorý roky prijímal listy od ženy- matky , ktoré mu nepatrili. Svojim počinom nechal túto ženu v neistote.
Odsúdenia hodné je, že sa rýpal v jej boľavej nádeji, že si píše so synom a zneužíval informácie vo svoj vlastný prospech. Osobne som z toho nadobudla pocit, že zneužil nie len matku, ale aj syna a dostal sa nezákonným spôsobom k materiálom z ktorých ťažil.
Nikto tak necíti, ako matka a nikto nemá právo odsúdiť matku, ktorá má v sebe lásku k dieťaťu od jeho počatia. Jedine matka rozpozná črty dieťaťa, jeho gestá, kroky, hlas, jeho písmo, štýl, či spôsob.
Jediný kto dokáže tento zázrak je matka.
Tá osoba, ktorá si tu v takzvanej „recenzii“ vyliala svoj hnoj z hlavy pod menom „Mamina,“ je iba nastrčená, zainteresovaná figúrka. Všetkým zdravo uvažujúcim je to jasné, lebo žiadna „mamina“ a skutočná matka by nenapísala taký necitlivý nezmysel.
Ani jedna skutočná matka, by tak hrubo nenapadla inú matku, hoci by táto bola aj dokázateľne „chorá.“ Už tu je vidieť zámer osoby, ktorá si ani len nedala námahu, aby si vymyslela meno a bola tak dôvery hodnejšia. Preto jej pseudonym „mamina,“ je ako výsmech všetkým milujúcim matkám.
O čo tejto „mamine“ ide? Zjavne o obhajobu osoby, kto sa roky vydávala za niekoho, kým nebola a tak kradla identitu a aj autorizáciu skutočného spisovateľa.
Len včera som čítala recenzie, ak sa tak tie príspevky dajú tak nazvať. Osobne by som ich nazvala „názormi okoloidúcich, alebo reakciami.“ Musela som to však nechať jeden, dva dni v sebe utriasť skôr, než som si sadla k PC, aby som sa vyjadrila ku knihe „Matkin hrob na Tahiti,“ ale aj ku komentárom, z ktorých niektoré rozbíjajú srdce milujúcej matky na ničivú beznádej.
Prečo? Lebo by papier, ani obrazovka PC, neuniesli hnev, akým by som vyjadrila svoj názor na príspevok pod pseudonymom „mamina.“
Každý máme právo na svoj názor, ale nemáme právo znevažovať lásku matky. Robiť z nej chorú osobu len preto, že sa chce dozvedieť pravdu, že kladie otázky a hľadá odpovede. Že chce spoznať človeka, ktorý si s ňou roky písal a uvádzal ju do omylu. Prečo sa s ňou dotyčná osoba nechce stretnúť? Čo ak je za tým naozaj žena? „Mamina!“ Možno táto figúrka s pseudonymom „mamina,“ aj o mne napíše, že som „chorá.“
Oceňujem obálku aj fotografie, ktoré knihe dodávajú atmosféru skutočných udalostí. Knihu hodnotím ako boľavý, ale nádherne zostavený pomník spomienok a lásky matky svojmu synovi, ktorého objatie už nikdy nepocíti.
Láska matky sa nestráca ani vtedy, keď jej dieťa zíde z očí, alebo zomrie. Verím, že ani jedna matka nechce svoje dieťa prežiť. Lebo skutočná láska matky k dieťaťu skončí iba smrťou matky......
Klaniam sa a padám na kolená pred ženou, matkou, ktorá prežila smrť dieťaťa a napriek tomu nachádza silu neustále hľadať pravdu a odpovede na nezodpovedané otázky.
Mária Uhrová, ja ako žena, matka Ti vyslovujem svoj nekonečný obdiv a želám Tvojej duši, aby našla raz svoj pokoj.
Neprežila som smrť dieťaťa, ale už iba pri tej predstave ma mrazí a strácam dych.
Práve som dopísala príbeh ženy, ktorá stratila malého syna. Ako autorka a matka som s tou ženou prežívala opakované emócie a traumu, ktorá sa ani vierohodne nedá opísať. Roky nikdy nezmrazia to peklo v duši ženy, ktorá bude stále hľadať odpoveď na možno jediné slovo „prečo?“
Zažiť to, je traumou na celý život. A preto všetkých čitateľov ľudsky vyzývam! Ak pani Uhrovej, žene, matke, nechcete, alebo neviete pomôcť, nenavážajte sa do nej a nerobte z nej chorú a otravnú ženu.
Jedno je isté, kto sám neprežije bolesť zo straty dieťaťa a peklo, ktoré spaľuje celé vnútro...., nepocíti dosah týchto, často až nechutných reakcií. Moja poklona patrí tým, ktorí aspoň prejavili cit a formou príspevku dali silu žene, ktorá sa napriek svojmu veku nevzdáva a chce poznať pravdu.
Mária Uhrová je pre mňa cťou písať tieto riadky, ktoré v Tebe posilnia vieru, že sa slovo „človek,“ nestratilo v dave.
Mária Uhrová
Neověřený nákup
4.12.2022
Odpoveď Erikovi
Zadajte do googla Peter Uher bolg. Sme, nájdete autorove prvotiny a môžete porovnávať. Čo sa týka prevalenia autorstva - Peter písal pod pseudonymom zo strachu, lebo ho výpalnícka mafia chcela zlikvidovať. Viď. Polnočný denník. Že to bol syn, mám na to dôkazy v pozostalosti. Čo sa týka prevalenia - vydavateľ nechcel, lebo chcel na predaji kníh pod jeho značkou zarobiť. Aj k vôli tomu sa radšej priznal k trestnému činu čítania cudzej pošty, čím ma neskutočne traumatizuje doteraz. To sa nerobí.
Verte si, čomu chcete, ako povedal chlapík nad nami, najdôležitejšia je pasáž o schizofrénii...
Ja som žil na nemenovanom intráku s chalanom, dnes už profesorom, literárnym historikom (a občasným literárnym kritikom) a prodekanom FiF UK a z onoho intráku som odišiel "za pohnutých okolností" v r. 2009. S týmto týpkom sme sa o identite M.E.M. bavili ešte pred týmto dátumom, a teda pred smrťou údajného autora. Už vtedy sa v literárnych kruhoch spomínalo ako meno č. 1 (a vlastne jediné) meno istej scenáristky, režisérky a dnes už aj spisovateľky (nakoľko už má vydané veci [aj] pod vlastným menom).
Ak si prejdete recenzie kníh M.E.M., opakovane sa - a to hlavne pri tých prvých - objavujú v čitateľských recenziách dojmy, že v skutočnosti ide o ženu. Ja som teda čítal skôr práve tie staršie knihy a nie som si celkom istý, ale je pravda, že niektoré veci by štandardný chlap asi napísal inak. Pokiaľ prijmeme tézu, že štýl alebo napr. frekvencia požívania slov sa príliš okydať nedá, dá sa minimálne urobiť analýza, či okolo 2010 došlo k nejakým významným diskontinuitám a v prípade údajnej autorky máme možnosť urobiť porovnanie aj s ňou. Na druhej strane claim tejto osoby je neoveriteľný, pretože od daného týpka neexistuje jediný beletristický text. Sorryjako, ale extraordinary claim si pýta extraordinary evidence.
A ako tu bolo správne povedané, vydavateľ nemá žiadnu povinnosť prevaliť identitu autora, vo vlastnom záujme. Ja by som tiež nebol príliš rád, keby sa prevalili moje pen names, lebo by to mohlo na mňa mať neblahé dopady. V tejto spoločnosti totiž môžete mať reálny problém z toho, že si dovoľujete písať alebo prekladať žánre, ktoré sú považované za "podradné".
Janina
Neověřený nákup
1.11.2018
Neskutočný pocit trápnosti
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
to je to jediné, čo mi po prečítaní zostalo. Kniha je napísaná dobre a pútavo, ale to, ako sa pani Uhrová dokázala celé roky ponižovať a ignorovať, že Matkin jednoducho nebol jej syn, to je niečo neskutočné. Vydavateľ ani Matkin, nech už to je ktokoľvek, nie sú povinní sa s ňou stretnúť len preto, že pani má utkvelú predstavu. Celé roky jej to opakovali, stále si stála za svojim. Trápne mi bolo aj za ňu. Áno, prežila strašnú stratu, s ktorou sa asi nikdy nevyrovná, ale útočiť na cudzích ľudí.... Pripadala mi ako stalker. Nonstop bombardovala vydavateľstvo, Matkina a kopec iných ľudí nezmyselnými mailami v presvedčení, že Matkin je jej syn. Čudujem sa im, že ju nezablokovali.
Mária Uhrová
Neověřený nákup
17.1.2020
Ďakujem Janina - pán Heger, za toto hodnotenie. Zosumarizovali ste klamstvá, ktoré roky opakujete, lebo nemáte čím argumentovať. Keby to bola pravda, ako špičkový manažér a riaditeľ firmy by ste určite nepostupovali tak, aby ste robili trestnú činnosť v spolupáchateľstve s Matkinom pri šesťročnom čítaní mojich mailov bez toho, aby ste mi to oznámili. Keby to, čo tvrdíte bola pravda, bola by to jedna obrovská hanba a výsmech vás a všetkých, ktorých ste do toho zatiahli. Stačí tak málo, uvidieť tvorbu z Matkinovho počítača a telenovela sa sknočí.
Možno ma Martinus zablokuje, pretože ten, kto napísal knihu Zvláštne šťastie musí byť vplyvný človek, lebo Martinus cenzuroval k tejto knihe moje príspevky, čo pred tým nerobil.
Dúfam že už nebude trvať dlho kým pravda vyjde na povrch aj v mojom prípade, spoločenská situácia to konečne umožňuje. Uvidíme, kto sa bude hanbiť.
Joe
Neověřený nákup
17.12.2018
Nikdy som nebol nejakým obdivovateľom Matkina a neviem ani posúdiť ako sa zmenil jeho štýl písania, keďže som prečítal len jeho prvú knihu. Na tú dobu nebola zlá, celkom som sa zasmial. Páčili sa mi niektoré autorove postoje. Pre mňa boli vždy komunizmus a neskôr mafia, úhlavnými nepriateľmi. A tu sa dostávame k Petrovi Uherovi, ktorý bol prenasledovaný jednými aj druhými. Ak by bola pravda akákoľvek, bez ohľadu na tie maily, zamýšľam sa, kto môže o človeku bojujúcemu za slobodu a spravodlivosť, a registrovanom na francúzskom patentovom úrade s viacerými patentmi, šíriť informácie, že išlo o nejakého slabomyseľného chlapca bez hygienických návykov? Podľa mňa len podvodník a bezočivý klamár, kedysi pravdepodobne prisluhovač komunistického a neskôr mafiánskeho štátu.
Letefant
Neověřený nákup
28.10.2018
100x opakovaná lož sa stáva pravdou
Vyzerá to tak, že pani Matka toľko túžila po tom, aby jej syn napísal knihu, až si ju vysnila.
Mala som problém to dočítať, všade vidíte, ako sa topiaci slamky chytá a zúfalo sa snaží nájsť syna v spisovateľovi, ktorým nie je.
Súčasťou pátrania je aj cestopis Petrovho brata, čomu celkom nerozumiem.
Mária Uhrová
Neověřený nákup
30.4.2020
100 x opakovaná lož pravdou nikdy nebude
vikkaa
Neověřený nákup
10.10.2016
Názor čitateľa
Kontroverzní kniha, jejíž vydání iniciovala matka Petra Uhera, přesvědčená o tom, že její ztracený a v současnosti již zemřelý syn je známý slovenský spisovatel píšící pod pseudonymem Matkin (autor např. Půlnočního deníku). Matka se domnívá, že po smrti jejího syna pod pseudonymem Matkin publikuje někdo jiný, kdo si současně přivlastnil zásluhy za dílo jejího syna. Tato kauza téměř špionážní je velmi zajímavá a ve své podstatě vybudování matčiny konspirační teorie chápu jako přirozený důsledek její ztráty a snahu vybudovat svému synovi důstojný pomyslný "pomník". Na druhou stranu je z její urputné korespondence se všemi s kým Peter Uher přišel do kontaktu a zvláště pak se samotným Matkinem a lidmi kolem něho jasné, že všechno může být i úplně jinak. Je zajímavé, že pozdní díla Matkina se liší stylem a vyjadřováním a dokonce i čtenářům se zdá, že Matkin přestává být Matkinem. Také stupňování jeho agrese v emailové komunikaci směrem k Márii Uherové je přinejmenším podivné a úplně nechápu, z jakého důvodu vymazal Matkin archivované zprávy od Peterovy matky a vlastně proč je vůbec po celé roky přijímal. Nevím na čí stranu bych se přiklonila, osobně si myslím, že všechno je třeba úplně jinak. Nezdá se mi, že by člověk přežívající v divočině na Tahiti, člověk bez domova, mohl napsat bez vlastního počítače 6 knih, aniž by to jeho okolí zaznamenalo... Na druhou stranu je ověřené, že si Peter už jako bezdomovec nechal patentovat tři vynálezy ve Francii... Možná současný spisovatel (nebo tým spisovatelů) vydávajících se nyní za Matkina, skutečně nahradili totožnost původního Matkina, kterým ale mohl být třeba i někdo jiný....Nevím... Nebo se změnila z nějakého důvodu osobnost autora...Nebo byl autorem Peter Uher....Nevím...A asi se to už ani nikdy nedozvíme.
Nicméně mě překvapila cesta Peterova bratra Ivana, který se vypravil na Tahiti hledat stopy po svém bratrovi a zajistit mu důstojný hrob a nakonec v knize popisuje svoje výlety po ostrově a cestování po světě, jídlo a své sportovní aktivity. To si myslím, že do knihy nepatří. Také se domnívám, že jeho pátrání po bratrovi nebylo zcela vyčerpávající a že si měl udělat více času na úpravu Peterova hrobu. Jinak říční kameny a písek mi připadaly jako dobrý nápad. Rovněž nevidím jako dobrý nápad popis duševních poruch v závěru knihy - to bylo jediné, co jsem v knize přeskočila (mimochodem znám to ze školy:-))
Vzhledem k tomu, že tato kniha je z velké části složena z dopisů a emailové korespondence, je těžké hodnotit její kvalitu. Za mě tři hvězdičky, ale rozhodně ji doporučuji. Jedná se o knihu, která ve vás určitě zažehne nějaké emoce, ať již budou jakékoli...
20.ledna.2016 databaze knih.cz
Martin
Neověřený nákup
4.2.2016
MEM
Jedna vec je, ze matka stratila syna. To je utrpenie. Ale zas to takto prehanat? Ved sa zamyslite. Co je to za syna, ktory sa 17 rokov nechce stretnut s vlastnou rodinou? Alebo prave mozno ze nechcel. Nech mi nikto nepise, ze nemohol, lebo by ho nasla mafia. Mohol. Keby ho chcela najst mafia, vystopuje ho aj cez jeho telefonaty. Ze nemohol prist na Slovensko? Mohli sa stretnut aj v Chile. Ze na to nemali peniaze? Patenty stali omnoho viac ako letenka. Ze sa nevedeli stretnut? Clovek s patentami a viacerymi mailovymi adresami, s vysokym IQ si najde cestu. Jednoducho nechcel. Ked sa chcel s niekym stretnut, tak sa stretol alebo napisal komukolvek. A preco prestal telefonovat domov? Lebo nechcel.
Jednoducho ukoncil kontakt s rodinou.
A knihy? Pisal tie knihy? Asi tazko. Na napisanie knihy, nie to uz na 5 knih, by potreboval vela casu, to pri svojom vyskume nemal, zostalo by po nom x rozpracovanych stran. Clovek ktory spaval v kontajneri, nemal ani notebook (az v roku 2008 tusim). Aj na vydanie knih potrebuje dost penazi. Zaroven z tych knih by dostal nejake peniaze. Ale ten clovek zil v hlbokej chudobe. Tiez je mozne, aby clovek, ktory radi inym na internete (mal na to Peter cas?) by neporadil vo vztahoch vlastnej rodine? Takze podla mna sa jedna o dvoch roznych ludi, jedine ze by to bol schizofrenik.
Co sa tyka knihy, jedine co ma na nej zaujalo, bola cesta Ivana na Tahiti. Inak je to len dookola opakovanie toho isteho.
A Maximovky? Kazdy tam najde nieco svoje. I ja som tam nasiel cast svojho zivota. A nepasujem sa za ich autora. Chyba autora Maxima, ze mozno pouzival nieco z jej listov a hlavne si to nevyjasnili hned v prvom maily.
A ludia, prosim Vas, nehadajte sa! Kazdy v zivote niekoho strati, to by sme museli plakat stale a za kazdeho. Uzivajte si zivot.
Podla mna sa Peter Uher ispiroval basnou Jana Smreka - Tahitihttp://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10514-cvalajuce-dni-jan-smrek/
MEM, na vydanie knihy nepotrebuješ lóve. Iba ak ju chceš vydať vlastným nákladom. Matkin prerazil s Polnočným denníkom na inzine, kde ho publikoval na pokračovanie (k čomu treba internet a počítač, samozrejme) v r. ak sa nemýlim 2002 a na základe toho, že to malo čítanosť jak prase, "dostal ponuku". Teda bol na tom lepšie ako bežný autor, ktorý posiela rkp po vydavateľstvách, necháva sa odmietať až mu to napokon možno niekde vezmú. Čiže jediné autorove náklady sú nejaké to poštovné a "tlačné".
Technická poznámka, schizofrénia nie je nijaké "rozdvojenie" (tomu sa hovorí disociatívna alebo tiež konverzná porucha), schizofrénia je v zásade o tom, že vidíš/počuješ/cítiš/myslíš si nereálne veci (bludy, halucinácie) a riadiš sa (do nejakej miery) podľa nich, lebo ich (do nejakej miery) pokladáš za reálne.
No a "dostal by nejaké peniaze" - bežný autor dostáva relatívne drobné. OK, to asi nie je prípad Matkina ako masového čítania, ale uživiť sa písaním je skôr výnimka ako pravidlo.
Mária Uhrová
Neověřený nákup
5.12.2016
Názor čitateľa
Chcela by som vysvetliť Martinovi niektoré veci, ktoré asi nie sú jasne vysvetlené v knihe. Neviem, kto by dokázal šesť rokov prijímať maily od matky ,ktorá písala svojmu synovi na Matkinovu adresu v presvedčení, že sa nemýli. Vydavateľ a jeho priatelia o tom vedeli a neupozornili Matkina, že sa to nepatrí a ešte mu pomáhali hľadať ho, a poslali mu nejaké maily na adresu, ktorú im našiel policajt v čase, keď bol naňho nanovo vydaný zatykač, a už 19 rokov na tej adrese nebýval. Predtým bol na neho tiež vydaný zatykač až 6 rokov. Aby policajti neboli informovaní o hľadaných osobách? Svedčí to o klamstve alebo totálnej hlúposti policajta.
V knihe je napísané, že Peter telefonoval len krátko, takže cez telefón by ho mafia nemohla vystopovať.
V Čile sme sa nemohli stretnúť, bol tam iba pol roka po úteku, určite sa veľmi bál, veď v Polnočnom denníku písal o zastrašovaní a úteku pred mafiou, o čom tunajší Matkin vôbec nevedel. A patenty mu uznali až po siedmych rokoch pobytu na Tahiti - asi v roku 1999. Sponzorovali mu ich ľudia na Tahiti, ktorí mu dôverovali.
Peter nebol nikde zamestnaný, času mal veľa, poznal veľa ľudí, ktorí mu dovolili pracovať na počítači. Tí ľudia nevedeli po slovensky, takže nemohli vedieť, čo na tom počítači píše. Výskum robil v lese, v knihe sú fotky fólií, na ktorých ho robil. Ako prenesene prezradil v knihe Nie na ústa, používal externý hardisk. Peter si nevydával knihy sám, vydávalo mu ich vydavateľstvo na Slovensku, a či z predaja za ne niečo dostal neviem, to vie iba ten, čo so synovými textami pod jeho pseudonymom doma vystupoval.
Martin má pravdu, po tom ako som mu v poslednom telefonáte v januári v roku 2000 povedala aby napísal knihu – životopis ukončil s nami kontakt. Dôvod môže byť - ako píše Martin – „lebo nechcel“ (prezradiť že je autorom kníh).
Veľa nám o jeho živote prezradil list Adriane Sklenaříkovej, ktorý je na internete.
Mne nejde o hádanie, ja len neznášam klamstvo a nevyjasnené otázky. A to, že sa so mnou nechcú stretnúť a ukázať mi rozpracované strany kníh a vysvetliť prečo to nechcú urobiť, nie je moja vina.
Barbora
Neověřený nákup
5.2.2016
Názor čitateľa
Mám na to podobný názor. Ja som sa v Matkinových knihách úplne našla. A to podľa mňa veľa Sloveniek a Slovákov. A tiež si nepripisujú podiel na jeho knihách.
Laco
Neověřený nákup
20.8.2015
Kto klame, robi chyby
Velmi si vazim, ze pani Uhrova z toho, co so synom zazila a z materialu ktory nazbierala dokazala s pomocou spisovatela pana Krcika napisat a vydat knihu. Kto klame, robi chyby, ako to dokazuje korespodencia s Matkinom
a vydavatelom jeho knih, ktoru som pozorne precital. Aby si autor nepametal o com pisal v prvej knihe, je neuveritelne. Nielen ja, ale aj citatelia podla recenzii po jeho smrti zistili zlom v jeho tvorbe. V tych knihach uz chyba lahkost pisania a typicke matkinovske filozofovanie a humor, ktory bol pre nich magnetom. Ak je pravda vsetko, co tato kniha obsahuje tak je to kolosalny podvod. Preto sa priklanam na stranu pani Uhrovej a som zvedavy, ako bude Matkinove pisanie pokracovat, kedze uz stratil vela vernych citatelov.
Zlomy má aj R. A. Salvatore (napr. Wulfgarovo vzkriesenie a jeho bezcieľne pobehovanie pod vplyvom alkoholu po Forgotten Realms po dobu niekoľkých kníh), zjavne zlomili aj G. R. R. Martina (a to nielen teraz, keď nevie dopísať 1-2 knihy, ale počas jeho tvorby opakovane menil "oblasť záujmu" aj štýl), Jožo Žarnay po Kolumboch už nikdy nedočural na ich level, tobôž, alebo ako ateista by som asi mal správnejšie napísať tohmôt na level Dračej steny a Prekliatej planéty, po prevrate '89 zlomilo zásadným spôsobom mnohých (z J. Repka - autora celkom únosnej "pedofilnej" sci-fi, rozumej pre detičky, ale pokojne to prečítam aj teraz ako starec, stal propagátor katolicizmu, z Rúfusa coby priam ikony socialistickej poézie taktiež precítený kresťo, atď.).
Keď si vezmeme už len odlišnú technológiu vzniku Polnočného denníka (kapitolky na webe tak dlhé, aby sa pohodlne dali prečítať na jedno posedenie a stíhali napísať a prípadne ešte raz preflightnúť v priebehu povedzme týždňa - v r. 2000 bola odporúčaná dĺžka CELEJ webstránky vrátane grafiky a pod. prvkov max. 40 kB, aby sa cez dial up neťahala dlho), Láska je chyba v programe vychádzala podobným štýlom v Pravde na nedeľu a kapitola bola obmedzená rámcom na spodu strany na veľmi podobný rozsah. Pokiaľ si dobre spomínam, potom autor prešiel už priamo na knižný formát, teda nebol obmedzený odporúčaným rozsahom od-do na 1 kapitolu a mohol začať písať "normálne" (predstav si že máš požiadavku webmastra alebo redaktora z novín držať sa v rozsahu 3600 znakov +/- niečo [prvá kapitola Polnočného denníka má takmer presných 7200, t.j. 6 normalizovaných strán], teda všetky kapitoly rovnako dlhé - to nie je normálne písanie, to je vyložene novinárska stĺpčekárina) a teda "získal slobodu" a mohol sa "začať hrať". Alebo mohli dôjsť premyslené nápady a zostať len náčrty spolu s nedostatkom času na dopilovanie ("tam to napíš do apríla, nech majú poddaní v lete čo čítať").
Svojím spôsobom písať do 5000 znakov veľkého okna je "jednoduché", rozohráš 2-3 scény, ohádžeš bonmotmi, na záver nejaký cliffhanger a je to. A ešte to má aj spád. Jasne že akonáhle sa z toho oslobodíš, získaš slobodu a zmení sa štýl.
Kamil Z.
Neověřený nákup
29.5.2015
Názor čitateľa
Ak je to tak ako som to pochopil, tak zbohom rodina. Vynaložiť také obrovské úsilie, prečítať toľkokrát Matkinove knihy, urobiť z nich rozbor toho čo autorka v nich pozná, preciťovať po smrti jej syna všetky drzé a arogantné reakcie pána Hegera a Matkina a pritom sa nezblázniť, svedčí o silnej osobnosti matky, ktorá sa nemôže zmieriť s tým, ako klamú čitateľov. Kto im uverí – veď len to, že štyri roky bez odpovede čítali jej maily určené synovi svedčí o tom, že v tom niečo smrdí. To nie je chovanie slušných ľudí.
Víte o novém čtenářském profilu?
Chtěli byste si prohlédnout všechny své recenze na jednom místě a podělit se o ně s ostatními čtenáři? Aktivujte si čtenářský profil, kde můžete zvyšovat svou knihomolskou úroveň.
