Úteky za hranice - dobrovoľné či nedobrovoľné - nadobudli celkom novú podobu i význam v čase kolektivistických diktatúr 20. storočia, keď ľudia z rasových, národných, ekonomických, ideologických a iných dôvodov utekali z domovských krajín, aby si pred organizovaným násilím totalitnej moci zachránili holé životy.
S jedinečnou podobou tohto novodobého "utečenectva" má bohatú skúsenosť slovenská i česká spoločnosť, a to najmä v čase masívneho represívneho násilia za komunistickej totality v povojnovom Československu. Publikácia
Slavomíra Micháleka sa tejto problematike venuje z istého aspektu či uhla pohľadu, a to v krátkom časovom úseku rokov
1948 - 1953, t. j. bezprostredne v pofebruárovom období a nástupe stalinskej obdoby komunistického režimu v Československu. Na pozadí širších zahraničnopolitických súvislostí studenej vojny zachytáva "mikrosvet" dramatického príbehu aktérov únosov šiestich civilných lietadiel Československých aerolínií a jedného osobného vlaku s následnou reakciou režimu, najmä jej povestného "kladiva" - Štátnej bezpečnosti. Zároveň chcel poukázať na istý aspekt života človeka danej doby, z jeho občianskeho a osobného pohľadu zásadný, na jeho prehry, víťazstvá či omyly, ale aj na činy, ktoré vyvolával samotný totalitný režim svojou absurdnosťou.
