Názor čitateľa
„Písanie pre mňa znamená úľavu, pri ňom sa stráca môj zármutok a ožíva odvaha! Avšak, a to je vážna otázka, podarí sa mi niekedy napísať niečo veľké, bude zo mňa niekedy novinárka alebo spisovateľka? Dúfam v to, ach tak veľmi v to dúfam, veď keď píšem, dokážem zachytiť všetko, svoje myšlienky, svoje ideály, svoje predstavy.“
Na jednu Anninu otázku by sme mohli odpovedať áno. Práve denník, ktorý si viedla, sa stal veľkým dielom so skrytým svedectvom brutalít a utláčania zo strany nacistického režimu. To druhé sa Anne nikdy nepodarilo. Nestala sa z nej ani novinárka ani spisovateľka. Ale napísala niečo vzácne. Slová mladého dievčaťa, ktoré muselo dospieť veľmi rýchlo, pretože realita okolo nej bola až príliš krutá. Musela sa vyrovnávať nie len s okolitým svetom, v ktorom vládla vojna, nevraživosť a nenávisť ale aj sama so sebou a so samotnými spolubývajúcimi – ukrývajúcimi. Napriek tomu, že zúfalstvo s pribúdajúcimi mesiacmi ukrývania narastalo, strach z odhalenia sa stupňoval, naopak zásoby jedla ubúdali, Anna sa zdá byť zo všetkých ukrývajúcich tá, čo si zachovávala najväčšiu odvahu, optimizmus aj chuť do života. Dôvodom bolo hlavne to, že mala svoje sny a zároveň verila, že ľudská duša nemôže byť taká zlá a že všetko sa predsa musí na dobré obrátiť.
Denník písalo len 13 - ročné dievča, ktoré žilo v uzavretom priestore, bez možnosti vyjsť von, bez možnosti robiť čo chcela, jej možnosti bytia boli obmedzené na: ráno vstať, večer zaspať a popri tom v napätí očakávať koniec vojny. V knihe nájdete predovšetkým spoveď, pocity , stiesnenosť, myšlienky a celý vnútorný svet skrývajúceho sa.
Knihu odporúčam prečítať každému. Je to svedectvo, ktoré by nám navždy malo pripomínať, že to čo sa stalo by sa už nikdy nemalo zopakovať. Nech Annina viera v dobro človeka je naozaj opodstatnená.
Číst víc
Denník Anny Frankovej je dnes už klasikou – vznikol počas 2. svetovej vojny, keď sa Anna so svojou rodinou ukrývala pred Nemcami 2 roky v zadnom trakte jedného amsterdamského domu. Začína sa bezprostredne predtým, keď Anna ešte chodila do školy a jej rodičia ešte len plánovali presun do úkrytu, no inak sa všetko odohráva už za zatemnenými oknami.
Dúfam, že teraz nebudem za necitlivku, ale mňa toto dielo vôbec neuchvátilo tak ako zvyšok sveta. Možno by bolo pre niekoho zaujímavé prečítať si Annin denník práve teraz, v čase všeobecnej izolácie a preventívnej karantény, a porovnať si svoje pocity s jej - ktorá sa ledva mohla občas nadýchnuť čerstvého vzduchu. Keďže ide o autentické zápisky, nedá sa im nič vyčítať, a už vôbec nie Anne, ktorá mala vtedy 13, 14, 15 rokov. Mňa ale naozaj nebavilo čítať všetky tie (často opakujúce sa) infantilné detaily o spoločnom bývaní, varení, stolovaní a kúpaní. Určite je zaujímavý Annin vývin z dieťaťa na mladú slečnu, ktorý sa pod vplyvom ťažkej doby zásadne urýchlil, a vlastne aj samotný úkryt, ktorý si možno dnes osobne prísť pozrieť do Amsterdamu. Možno som to mala čítať, keď som mala o polovicu rokov menej.
Číst víc
