Bratislavská Bohéma

Tvorba významného slovenského básnika a prozaika Štefana Žáryho (1918 – 2007) bola mimoriadne plodná a žánrovo pestrá. Okrem 26 zbierok poézie, ktorá bola primárne v centre jeho záujmu, sa venoval aj prekladom z francúzskej, talianskej a španielskej poézie, veršovanej dráme a literatúre pre mládež. Popri tom písal aj životopisné eseje a spomienkovú publicistiku. Na vysokej škole sa pripojil k formujúcej sa skupine nadrealistov (R. Fabry, V. Reisel, P. Bunčák, J. Lenko), ktorá sa inšpirovala francúzskym surrealizmom. Pod ich vplyvom sa vyhranil ako básnik nespútanej fantázie, obraznosti a veľkej poetickej vnímavosti. Práve k tomuto obdobiu svojho života sa neskôr vracal v spomienkových esejach, venovaných básnickým druhom a mnohým osobnostiam vtedajšieho kultúrneho života. V troch spomienkových knihách, ktoré sú začlenené v tomto výbere (Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači a Rande s básnikmi), autor živo, sugestívne a s jemu vlastným humorom oživuje a sprítomňuje svet stratenej bratislavskej bohémy s umeleckými kaviarničkami. Tam sa stretávali jej protagonisti a popri zábave a zápalistých diskusiách písali texty, vydávali manifesty a redigovali zborníky. Pred našimi očami tak magicky ožíva dávna, zašlá sláva bratislavskej kultúrnej histórie, ktorá by nikdy nemala upadnúť do zabudnutia. Kniha vychádza pri príležitosti 100. výročia narodenia tohto význačného slovenského básnika, ktorý zanechal v našej literatúre nezmazateľnú stopu.

Štefan Žáry sa ako jediný zo slovenských spisovateľov pravidelne vracal k spomienkovým esejam o svojich umeleckých spolupútnikoch. Výber z nich ponúka pestrý kaleidoskop spomienok na život v starej Bratislave, na zlaté časy bohémy. Žáry objavuje pre staršieho i mladého čitateľa svet dávno zaniknutej umeleckej pospolitosti, ktorého dejiskom boli staré bratislavské kaviarne, nespočetné viechy aj Budmerický kaštieľ. Vďaka pôsobivým portrétom známych výtvarníkov, spisovateľov a významných osobností slovenského umeleckého života sa čitateľ stáva spoluúčastníkom bujarých posedení na obľúbených miestach stretávania, v Metropolke, Grandke, Luxorke, Štefánke. Básnik si tu na základe osobného poznania podáva ruku so znalcom a očitým svedkom, čím sa zvyšuje dokumentárna a kultúrno-historická hodnota autorovej výpovede. Je hravý, rozmarný. Šťavnatý jazyk okorenený iskrivým humorom rozhľadeného rozprávača mu pomáha sugestívne stvárniť život, záľuby i tvorbu najbližších kolegov od pera aj priateľov výtvarníkov. Portrétuje ich s láskou, ako priamy aktér presvedčivo podáva cenné postrehy z ich života. O všetkých spolupútnikoch vie svoje, veď v literatúre pôsobil sedemdesiat rokov.