Tvorba deviatich symfónií popredného českého novoromantického skladateľa Antonína Dvořáka (1841 - 1904) sa od svojho dokončenia až dodnes radí k základným pilierom európskeho symfonického repertoáru ako celku. Sila Dvořákovej melodickej invencie neprestáva uchvacovať odborníkov i laickú verejnosť. Ostatne, dych vyrážal aj niekoľkým významným skladateľovým súčasníkom (o čom svedčí aj Brahmsov výrok: „Dvořákove námety pre jeho podriadené nápady by mi bez problémov poskytli dostatok materiálu na nosné témy v mojej vlastnej tvorbe... "). V súčasnosti - po zániku nepodložených a nespravodlivých špekulácií o Dvořákovej "jednoduchosti" kompozičnej techniky, teórie, ktoré sa svojho času značne rozšírili v Čechách vďaka prevažne ideologickému vplyvu ultraľavicového učenca (a politika) Zdeňka Nejedlého, no ktoré možno ľahko dokázať ako nepravdivé pri testovaní proti akejkoľvek skladateľovej partitúre - hviezde Dvořákovho tvorivého génia. žiari najjasnejšou veľkosťou na oblohe svetovej hudby. Najmä jeho posledné štyri symfónie sa pevne zakorenili ako základné súčasti repertoáru, ktorý prijali profesionálne symfonické orchestre po celom svete a sú veľmi obľúbené u publika na celom svete pre svoju brilantnú a dokonale potešujúcu inštrumentáciu. Táto digitálna nahrávka z 80. rokov 20. storočia sa opiera o storočnú autentickú interpretačnú tradíciu Českej filharmónie, ktorej ranej histórie bol na dirigentskom poste Antonín Dvořák,