Nechcel som byť žid

Přečtená

Kniha Juraja Špitzera vyšla prvý raz v roku 1994 a už vtedy jej autor tvrdil, že je neskoro. Dnes, keď mnohí s ústami otvorenými od prekvapenia počúvajú o tom, že aj na Slovensku boli zariadenia nápadne pripomínajúce nemecké nacistické lágre (Sereď, Vyhne, Nováky), je znovuvydanie Špitzerovho svedectva takmer povinnosťou a nutnosťou. Špitzerova kniha je o tom, ako sa zrazu z veľkej časti obyvateľov jednej stredoeurópskej krajiny zrazu stali vyhnanci, ako boli nútení utekať a skrývať sa v uliciach miest a obcí, po ktorých ešte donedávna bez problémov chodili, ak si chceli zachrániť aspoň holý život.
Juraj Špitzer vo svojej knihe nikoho nesúdi - je len očitým svedkom a priamym účastníkom, a to, čo prináša, je jedno vzácne svedectvo, ktoré berie dych. Ak dnes ešte stále lavírujeme nad povahou vojnového Slovenského štátu, ak sa ešte stále nevieme dohodnúť, či išlo o blahobytný štát, alebo pokorný a otrocký satelit Tretej ríše, je to aj preto, že nečítame svedectvá ako to Špitzerovo. Je to román o ťažkom živote Židov na Slovensku po roku 1939, no najmä v 1942, v čase masových deportácií do nacistických vyhladzovacích táborov v Poľsku, je to rozprávanie z prvej ruky o fungovaní a živote v slovenskej mutácii koncentračného tábora, no je to zároveň esej o rôznych podobách zla i dobra v ľuďoch - obe prichádzajú nečakane a z nepredvídateľných strán. Literatúra s touto témou a navyše s takým silným osobným príbehom je možno jedným čriepkom do mozaiky, ktorá sa nám za posledných dvadsať rokov rozpadla a výsledkom toho sú jednak fašisti v parlamente, absolútna strata historického povedomia, cynizmus v pohľade na Holokaust, spochybňovanie historických faktov - z toho vyplývajú aj dokorán otvorené brány pre možné zopakovanie sa tej najčernejšej histórie. Začať sa vzdelávať sa dá aj tak, že človek vezme do ruky knihu – a kniha Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid je jednou z tých najsprávnejších.
Druhé vydanie knihy je doplnené o úvod Samuela Abraháma. Záver knihy dopĺňajú rozhovory Juraja Špitzera s Alexandrom Machom. Namiesto doslovu sú uverejnené dva posledné rozhovory Petra Šporera s Jurajom Špitzerom.


Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia