Publikácia predstavuje osem osudov ľudí, ktorí sa výrazne presadili vo svojej dobe, ale ich mená mnohým súčasníkom nič nehovoria. Patria k nim aj turčianske osobnosti kníhtlačiar Jozef Gašparík a staviteľ Ján Hlavaj. To bolo pre nás impulzom pre spracovanie ich pohnutých životov a súčasne sme plánovali touto cestou spopularizovať aj samotnú históriu. Posudky na knihu vystavili renomovaní slovenskí historici PhDr. Karol Fremal, CSc. a PhDr. Daniela Kodajová, PhD.
Nádejný básnik a účastník revolučných vojen 1848 - 1849, Mikuláš Dohnány, zomrel ako 28-ročný. Ovplyvnený Ľudovítom Štúrom a dianím na bratislavskom lýceu v roku 1844, bol aj on jedným z tých študentov, ktorí na protest proti odvolaniu Štúra z postu námestníka profesora Palkoviča odišli do Levoče..... a cestou zložili slovenskú hymnu. Mikulášovi Dohnánymi však vďačíme aj zat to, že ako priamy účastník povstania Slovákov v roku 1848-49 napísal a vydal „spomienky priameho účastníka" na povstanie: Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848 a to len niečo vyše roka po skončení bojov.
Aj Andrej Truchlý Sytniansky zviazal svoj život s literatúrou. Len 28 ročného kňaza v roku 1869 navrhli za poslanca do uhorského snemu za Hontiansku župu. Práve veľmi silná podpora mu „zlomila väzy", pretože jeho protikandidát a vtedajší župan spojili svoje sily a s výdatnou pomocou žandárov rozohnali dav Sytnianskeho voličov. V pomerne krátkom čase sa mu podarilo získať aj nálepku „pansláv", čím sa stal veľmi nežiadúcou osobou. Aj napriek tomu stál pri zrode jedného z troch prvých slovenských gymnázií v Kláštore pod Znievom i pri vzniku Spolku sv. Vojtecha. Prievidžania mu však vďačili aj za pomoc pri založení Prvej prievidzkej sporiteľne, ktorá drobným roľníkom a remeselníkom požičiavala za rozumné úroky. Spoločne so svojim bratom objavili v okolí Sitna viac ako 500 druhov lišajníkov a vyše 100 druhov machu, z ktorých viaceré boli úplnými novinkami aj takému vychýrenému znalcovi, akým bol Andrej Kmeť.
Postava Ľudovíta Vansa je asi najmenej známa z celej knihy. Nebyť jeho slávnej švagrinej, spisovateľky Terézie Vansovej, ktorá o živote svojho manžela a jeho brata Ľudovíta písala poviedky pre Slovenské pohľady (1926-28), ostal by jeho život zahalený rúškom tajomstva. Hudobne veľmi nadaný mladík hudbu vyučoval, skladal a zbieral. Bol prvým, kto v 19. storočí skladal hudbu na texty slovenských básnikov – Kolo Tatier čierňava, Preletel sokolík či Hoj bystrý a smelý....Jeho rukopisná Sbierka slovenských ľudových piesní z rokov 1867 – 1873 obsahuje vyše 250 notovaných záznamov, čo ho radí medzi európske veľdiela.
Tlačiar a veľmi zdatný ekonóm, Jozef Gašparík Leštinský, len tak-tak unikol takmer spečatenému osudu obuvníka. Napokon sa mu predsa len podarilo rozvinúť talent tlačiara v Kníhtlačiarenskom účastinárskom spolku v Martine, po 9 rokoch aj talent podnikateľa a ekonóma v novovzniknutej tlačiarni v Ružomberku. V roku 1895 založil v Martine jedno z prvých uhorských kníhkupectiev, ktoré propagovalo primárne slovenskú literatúru. O ďalšie štyri roky otváral brány svojho vlastného vydavateľstva.
Polyhistor, politik a jeden zo signatárov Martinskej deklarácie v roku 1918, Karol Anton Medvecký, sa v mladosti rozhodol pre františkánsky odev. Po 10 rokoch za múrmi kláštora sa však – na prekvapenie svojho okolia - františkánom nestal, ale nastúpil na cestu diecézneho kňaza. Ako národovec to mal ťažké a vrchnosť sa snažila potlačiť v ňom akékoľvek „panslávske výmysly a tendencie". A tak menil farnosti pomaly častejšie, ako sa menili v Uhorsku ročné obdobia. Keď ho – už ako kaplána – poslali do Detvy, podarilo sa mu etnograficky spracovať celé Podpoľanie a vo svojich 30. rokoch vydal monografiu Detva (1905; na vlastné náklady), ktorá sa stala prvou monografiou o slovenskej obci v Uhorsku. Kniha preslávila nielen región ale aj autora.
Ján Hlavaj je dôkazom toho, ako sa z liptovského murára môže stať pán podnikateľ. Hoci sa vyučil vo firme svojho otca, založil si – ako ambiciózny mladík - vlastnú staviteľskú firmu Hlavaj-Palkovič-Uličný. Aby toho nebolo málo, zaťažil sa aj vlastnou tehelňou na výrobu tehál a strešnej škridle. Aj zásluhou jeho firmy sa podarilo - vtedy nevýrazné mestečko Martin – architektonicky pretvoriť na mestečko, hodné titulu „mesto slovenskej kultúry". Ján Hlavaj patril po 1.svetovej vojne k tým, ktorí sa snažili presadiť Martin za hlavné mesto Slovenska a v roku 1921 bol zvolený starostom mesta. Aby mohol architektonicky budovať mesto ale aj povojnové Slovensko, úrad neprijal. V roku 1948 sa mu štát „odvďačil" tak, ako mnohým iným – zoštátnil mu majetok a vzal mu aj strechu nad hlavou.
Ekonóm Karol Markovič patril k zakladateľom Slovenskej národnej banky v roku 1939, ktorá bola spätá so vznikom Slovenského štátu. Keďže bol veľmi skúseným a dlhoročným zamestnancom Národnej banky Československej, stal sa prednostom novej filiálky v Banskej Bystrici. Od jari 1944 sa už - okrem iného - podieľal aj na presune slovenských zásob zlata do Švajčiarska a keď vypuklo Slovenské národné povstanie, stal sa povereníkom SNR pre financie. Ako politický väzeň bol poslaný na likvidáciu do koncentračného tábora v Mauthausene, ktorý však v kritickom stave predsa len prežil. Aj jemu sa systém v roku 1948 „odmenil" perzekúciou celej rodiny.
Moravák, Eduard Hrnčiřík, bol riaditeľom Baťových závodov na Slovensku. Keď sa 1. mája 1919 stal vedúcim novej Baťovej predajne v Nitre, zarábal 140 korún týždenne. Tu sa zrejme zoznámil so svojou budúcou manželkou. Do svadby sa tak naponáhlo, že si museli pýtať povolenie od biskupa – keďže slečna Ilonka mala vtedy len 16 rokov. Po vzniku Slovenského štátu mal veľkú zásluhu na tom, že obchody boli plynulo zásobované obuvou a podstatne prispieval ku vybudovaniu a udržaniu siete predajní na Slovensku. Vedenie firmy sa napríklad do protifašistického odboja zapojilo tak, že partizánom poskytovalo obuv. Za všetky svoje protifašistické aktivity bol napokon uväznený, mučený a zavraždený vo veku 50 rokov.
