Bellova Omša Es dur pre štyri sólové hlasy, zbor a orchester bola dokončená roku 1880 v Kremnici a predstavuje jeho vrcholnú a zároveň i poslednú významnú cirkevnú kompozíciu v latinskom jazyku. Ján Levoslav Bella ju písal v snahe nadviazať na svoj viedenský triumf v máji 1880 s Omšou b mol, a teda pre súbor cisárskej a kráľovskej dvornej kaplnky. Peripetie späté s Bellovou konverziou na protestantizmus, ktoré sa odohrali na jar roku 1881 a Bellovo následné presídlenie do sedmohradskej Sibine však oddialili očakávanú premiéru diela do roku 1889. Hudobný jazyk celej omše je výsostne kontrapunktický a ak aj táto omša bola chápaná ako „slávnostná“, v skutočnosti bola predovšetkým oslavou kontrapunktu, na ktorej sa podieľali sóla, zbor i celý orchester.