Kniha
Petra Zajaca Slovenské kargo tvorí premyslený a kompozične pevne zviazaný celok, čo z nej, spolu s koncíznym obsahom, robí vedeckú prácu monografického charakteru. Jej východiskom je reflexia o idei a zmysle akadémie a univerzity a v tomto rámci aj reflexia o zmysle humanitných vied. Zajac formuluje presvedčenie, že zmysel a podstata humanitných a spoločenských vied je a bude v stále vo väčšej miere spočívať v rozvíjaní kultúrnosti, lebo to im dáva základnú spoločenskú legitimitu.
Zajac pregnantne upozorňuje na oscilovanie literárnohistorických javov, čo mu umožňuje narušiť lineárne konštruovanie dejín literatúry a nahradiť ho pulzačne založeným rekonštruovaním, teda mapovaním literárnohistorických udalostí a stôp ako situácií, v ktorých sa texty a ich autori ocitali a ktoré mali raz latentnú, inokedy zasa patentnú povahu a podobu a niektoré zo svojej „skrytosti“ vychádzajú „na svetlo“ až dnes, a to aj vďaka zmenenej metodologickej optike.
Do centra autorovej pozornosti sa dostáva problematika zrodu modernej slovenskej kultúry, neoddeliteľne spätého so zrodom modernej slovenskej literatúry, so zárodkami slovenskej vedy o dejinách a súčasne aj časom vzniku slovenskej národnej politiky. Na každej z týchto úrovní či v každom z týchto rozmerov zvolenej témy vnímame ako podstatnú črtu autorovho prístupu k nej snahu zbaviť ju mýtického nánosu a pátosu.
Tento demýtizačný efekt Zajac dosahuje precíznou prácou s dobovým textovým materiálom s cieľom ukázať, že etickou direktívou práce kultúrneho historika je Assmanovo „približovanie sa k pravde“. Aj preto tvorí integrálnu súčasť tejto metodologickej iniciatívy s preukázateľnými historiografickými výsledkami jej étos. Pravdivé vypovedanie o dejinných udalostiach je v jeho chápaní veci aj spravodlivé, čo samozrejme podčiarkuje známu skutočnosť, že pravda niekedy bolí.
René Bílik 
