Pre mnohých je srdce iba medicínskym pojmom, záležitosťou kardiológov. Kto vníma svoje srdce iba cez kardiogram, ochudobňuje sám seba. Zraňuje svoje srdce a speje k duševnému infarktu.
Poézia je takou rečou srdca, ktorá otvára aj srdcia iných. Napísané slová vedia rozrývať ľudské srdcia oveľa spoľahlivejšie než televízne obrazovky, monitory počítača a surfovanie v sociálnych sieťach. Stačí si prečítať jednu jedinú báseň, nechať jej slová znieť v duchu a zrazu pocítime, že so svojou radosťou či bôľom nie sme sami.
Čítať verše môže každý. Písať verše tiež. Poézia nie je výsadou, skôr radosťou. Ibaže autor musí byť citlivý, jemný, sčítaný, vzdelaný. Ak taký nie je, jeho písanie ho čoskoro odhalí ako pozéra, babráka, hrubca, povrchného človeka.
Máte v rukách útlučkú zbierku básní dvoch autorov, muža a ženy, ľudí veľmi rozdielnych. Spája ich nielen meno, ale najmä reč srdca.
Poézia Renáty Rybanskej je reč ženy očarenej láskou. Renáta vyzýva „chvíľu sa hrajme na telá“. Cez telo sa dostáva k duši a nehanbí sa odkryť tajomstvá svojho srdca. Vedome sa vzdáva „vlastného príležitostného ticha“. To je, napokon, základ dobrej literatúry.
Verše Jozefa Rybanského prezrádzajú skúseného muža s neľahkým životom. Rybanský v básňach usilovne „hnetie svoj chlieb života“. Nie je to ľahké hnietenie. Blíži sa kratšia časť života. Sme zodpovední sami za seba, ale aj za svoje okolie, za blízkych, spoločenstvo, národ. Vyjadril to v múdrych veršoch.
Som rád, že v týchto divokých časoch sú medzi nami ľudia, ktorí hovoria rečou srdca a vydali sa na neľahkú cestu poézie. Neboja sa zdôveriť, zasvietiť do ľudského vnútra.
„Kto svieti, aj si zháša,“ napísal krásne Jozef Rybanský.

Teším sa, že čitatelia tejto útlej básnickej zbierky čítaním týchto veršov v sebe na chvíľu zasvietia, potom zhasnú svetlo a v temnom tichu začujú tichú reč lásky k ľuďom.