Šlabikár šťastia 3

E-kniha

Kto učí, učí sa. Ďakujme za deti, nie sú samozrejmosťou, ale darom. Prišli nás liečiť a ukazovať nám, kde máme zápal.

Tretí diel Šlabikára šťastia nie je určený iba pre rodičov, ktorí hľadajú spôsob, akou formou dať svojim potomkom to najlepšie, ale aj pre duše, ktoré chcú pochopiť, prečo sú v nich strachy, konajú ako konajú, či sa im v niečom nedarí. Kľúč k bôľom dneška sa totiž nachádza v detstve, v spôsobe, ako k nám bolo pristupované, čo sme videli, cítili a zažili od momentu splodenia až po dospievanie.

Psychologický prieskum ukázal, že iba desať percent ľudí sa v detstve môže rozvíjať slobodne a bez utláčania. Na jednu pochvalu pripadá až desať pokarhaní alebo dokonca trestov. Následkom týchto raných frustrácií, duševných poranení a sklamaní sme menej istí, bojazlivejší, plní strachov. Je to záležitosť zle určenej vlastnej ceny. Takýmto ľuďom chýba sebavedomie, vnútorná vyrovnanosť, predpoklad umenia byť šťastný.

Dieťaťu nemôžete dať niečo, čo vo vás nie je. – Neustále kritizovanie je priznaním sa, ako veľmi ste so sebou nespokojní, rovnako ako krik je prejav vašej vnútornej bolesti a bezmocnosti. – Detská duša je ako savana. Stačí jedna veta a zapálite ju. – Nerobte za dieťa nič, čo dokáže spraviť samo. Oslabíte ho. – Každé dieťa má mocné Ja a čím viac sa ho budeme pokúšať zlomiť, tým dlhšie sa bude neskôr v dospelosti hľadať. – Ľudia druhým často vyčítajú to, čo sami v sebe nemajú spracované. – Ako si matka cení samú seba, s toľkou dávkou láskavosti bude pristupovať aj k svojej dcére. Neraz sa teda emocionálna uzavretosť matky prenesie na dcéru a vírus neprijatia sa ako ženy sa bude šíriť ďalej. – Kričiaci a rozkazovačný otec sa často prekopíruje do syna, ktorý sa mu časom začne vzpierať. Po rokoch bude proti sebe stáť negativita proti negativite a chybný model bude túžiť po zharmonizovaní. Tak sa čistí svet. Cez nás. Človek čistí človeka, je to homeopatia účinkujúca cez vzťahy. – Ak ste zvyknutí neustále viniť iných, budú to robiť aj vaše deti. Keď viete odpúšťať, budú vedieť odpúšťať aj duše, ktoré vychováte. – Deti nemôžete nútiť, aby prevzali vaše hodnoty. Ony si od vás zoberú iba to, čo sa im bude hodiť v ich životnom poslaní. – Nedá sa utlačovať iných bez toho, aby sme neutlačovali aj samých seba. – Ak si nebudú rodičia pred deťmi ďakovať a žiť vo vzájomnej úcte, aj deti budú vo svojich neskorších partnerských vzťahoch neláskavé. – Kto nemá úctu k rodičom, bude neúctivý aj k svojmu partnerovi. – Deti dôverujú rodičom. Veria, že to, čo robia, je správne a to najlepšie. V tom, ako rozprávajú, správajú sa, prejavujú, jedným slovom povedané „žijú“, vidia hlavný model bytia aj pre seba. – Predošlé generácie do nás vštepili nákazlivý sklon myslieť si, že nemáme žiadnu hodnotu a že sme slabí. Preto vo väčšine z nás drieme trojročné dieťa, ktoré sa bojí a chce iba trochu lásky. – Nevytvárajte hranice pre deti, ale s deťmi. Ak nebudete počúvať, čo vám dieťa vraví, a pýtať sa na jeho pocity, dojmy, pomyslí si: „Nezáleží im na mne. Vôbec ich nezaujíma, čo si o tejto veci myslím, čo prežívam, ako sa cítim. Som nič, nie som tu potrebné.“ – Tým, čo sa deje vo vás, rezonujú aj vaše deti. Takže ak sa bojí matka, rodí sa neistota i v deťoch. Do osemnástich rokov sú energetickými zrkadlami rodičov, veľa detských chorôb odráža pnutie v mame či otcovi. Dieťa má problém s trávením? Niektorý rodič nevie niečo „prežuť“. Dieťa má ekzém? Jeho otec možno nevie hovoriť o veciach otvorene a všetko, čo v sebe dusí, sa dostáva von cez pokožku detí. Dieťa neustále kašle a má problémy s dýchacími cestami? Možnože jeho mamu niečo dusí, a tak sa to čistí cez dieťa, lebo kašeľ je spôsob, ako sa telo dokáže zbavovať škodlivého. – Vysvetľujte deťom chod vecí, ale nemajte pri tom hnev či nadradenosť v hlase. Každé dieťa niekde v kútiku srdca tuší, že máte pravdu a chcete mu dobre. Kým vyrastú, veľakrát dôjde na slová, čo im budú proti srsti. No ak sa s nimi budete rozprávať s úctou, láskavo a pristupovať k nim ako k seberovným ľudským bytostiam, ktoré sú bunkou toho istého Boha, zapamätajú si vás ako prirodzenú autoritu, nasledovaniahodného človeka, a nie ako prehnane prísneho rodiča, ktorí iba rozkazoval, alebo zakazoval. – Vaše deti vás nemusia nasledovať a ako skončia vaši rodičia, je ich rozhodnutie. Vy sa snažte iba pri nich oporne stáť.