Tí, ktorým je blízky a zrozumiteľný myšlienkový svet a jazyk Daniela Pastirčáka, sa môžu tešiť na ďalšie zaujímavé čítanie. Tentokrát sú to výklady niektorých pasáží biblickej knihy Jánovho evanjelia.
1.časť je už k dispozícii. Jej obsah je bohatý a na 403 stranách prináša 24 kapitol. Veríme, že čitateľov zaujme a vnesie mnoho hodnotných myšlienok a snáď i svetlo do ich životov. Hoci sa kniha zaoberá len nepatrným kúskom Biblie, umožní presvedčiť sa o tom, že táto kniha je nadčasová a jej obsah má význam a je určený i dôležitý pre súčasného človeka.
Päť minút po dvanástej
Do tábora pútnikov prichádza posol. Je vyčerpaný cestou. Prediera sa zástupom. Potrebuje hovoriť s Rabim. Posol prichádza z rodiny, ktorú Ježiš dobre pozná.
S čím prichádza? Z jeho perí akoby prehovoril hlas Lazárových sestier: Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý. Odkaz je prostý. Hovorí o láske a o chorobe. Neinformuje o tom, či je Lazárova choroba vážna. Nič nežiada – iba oznamuje. Závažnosť Lazárovho stavu možno vytušiť iba z faktu, že sestry k Ježišovi vyslali posla. Ako Ježiš odpovie? Nepotrebuje zvažovať, čo podnikne – odpovedá ihneď. Ak posol čakal, že sa lekár zbalí a vydá sa na cestu k pacientovi, musel byť odpoveďou sklamaný. Ježiš sa očividne nechystá chorého navštíviť.
Ako je to možné? Ježiš sklamal, tragicky sa pomýlil. Prečo neprišiel? Mohol Lazára vidieť na vlastné oči, dotknúť sa chorého tela liečivým dotykom, kým ešte nebolo neskoro. Neprišiel. Bál sa
o svoj život? Autor evanjelia považoval za potrebné na tomto mieste zdôrazniť: Ježiš mal rád Martu, jej sestru i Lazára. Ako to máme chápať? Mohlo by byť Ježišovo „nie“ vyjadrením lásky?
Posol prebrodil rieku a vydal sa späť k Jeruzalemu. Vec bola vybavená. Učeníci na ňu rýchlo zabudli. Ježiš však nezabudol. Keď teda počul, že je Lazár chorý, zostal na mieste, kde bol, ešte dva dni. Hoci Ježiš poslovi odpovie: Tá choroba nie je na smrť... a posiela ho naspäť samotného, v mysli už vidí dni, ktoré prídu. Jeho slová znejú neúčastne, no jeho srdce je plné pozornosti a lásky. V duchu je Ježiš s Lazárom: Stojí pri jeho lôžku, hľadí mu do chorých očí; vie, že choroba je vážna, vie, že Lazár do dvoch dní skoná. Celé tie dva dlhé dni sa Ježiš zdržiava v tábore a čaká... Čaká, kým nastane tá chvíľa. Prišla. Počul, ako Lazár vydýchol, videl, ako jeho oči pohasli. Vstáva. Vyhľadá učeníkov a vydáva pokyny na cestu: Poďme znova do Judska. Učeníci sa Ježišovmu plánu poddávajú len neochotne. Cesta do Judska im pripadá krajne nebezpečná. Ježiš na varovanie učeníkov odpovedá – ako obvykle – záhadnou metaforou: Či nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkýna sa, pretože vidí svetlo tohto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, potkýna sa, lebo v nej nieto svetla. Ježiš rozširuje metaforu noci na Lazára. Náš priateľ Lazár zaspal, no ja ho idem zobudiť. Tými slovami však učeníkov iba viac pomýli. Ktosi z nich múdro poznamená: Pane, ak zaspal, ozdravie. Načo budiť chorého? Spánok je balzamom na vyčerpané telo, organizmus zhromažďuje v odpočinutí silu na zápas s chorobou. Až teraz to Ježiš povie priamo: Lazár zomrel.
Vraciame sa k Jeruzalemu. Text nám ho približuje z vtáčej perspektívy. Vidíme strechy svätého mesta – neďaleko odtiaľ je učupená Betánia. Po prašnej ceste prichádza Ježišova skupina.
Obraz sa prudko priblíži a zaostrí. Sme v dome mŕtveho. Izby sú plné ľudí. Ktosi prináša správu: „Ježiš prichádza!“
Marta vstáva a vybieha von. Stretáva sa s Ježišom pred dedinou. Z Martiných pier vykĺzne to, čo po celý čas v sebe nosila: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel. Jej veta, plná emócie, je vo svojej úprimnosti priama – no dvojznačná. Jedným dychom vyslovuje vyznanie viery
i výčitku. No tu sa nezastaví, chytá sa poslednej nádeje – nádeje proti všetkej nádeji: Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá. Marta týmito slovami robí mimovoľný, vopred neuvážený krok. Krok od možného k nemožnému.
Ježišova odpoveď Martu zaskočí: Tvoj brat vstane z mŕtvych.
V okamihu, keď sa má Marta chytiť predmetu viery tu a teraz, zľakne sa veľkosti tej viery, ktorou začala. Kým je objekt viery v ľudsky nemožné bezpečne vzdialený, viera unesie svoje veľké slová. V okamihu, keď máme uplatniť vieru na bezprostrednú situáciu, pochytí nás strach – strach zo sklamania. Ten strach je často živený spomienkou na sklamanie z viery. Predmet viery preto radšej rýchlo presunieme do neurčitej budúcnosti. To urobila i Marta: Viem, že vstane z mŕtvych pri vzkriesení z mŕtvych. Ježiš vidí jej náhlu úzkosť a zmätok; možno sa sotva badateľne usmeje: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie: „Moja milá Marta, život a vzkriesenie nie je v prvom rade udalosť, ktorá sa má odohrať v čase – či už teraz, alebo až potom; vzkriesenie a život som ja. Vo mne je vzkriesenie prítomné tu a teraz. Celá večnosť je pre teba otvorená tam, kde ja som v tebe a ty si vo mne“: Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu? Len čo to povedal, zavolala sestru Máriu a potajomky jej povedala: Učiteľ je tu a volá ťa.
Marta zrejme Ježišove slová pochopila ako výzvu – výzvu k viere, a tá výzva nepatrí iba jej; patrí
i Márii. Mária sa chová tak, akoby bola stratila všetku nádej. Tá Mária, čo s učeníkmi sedávala pri Ježišových nohách, teraz tvrdohlavo sedí v šere smútkom zakalenej izby a tvári sa, akoby tu Ježiš nebol.
Mária prichádza k Ježišovi. Scéna sa takmer opakuje. Mária však – verná svojej povahe – všetku nahromadenú emóciu vkladá do dramatického gesta. Padá do prachu cesty a opakuje Martinu vetu: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel.
